Dá sa prežiť rozvod bez úrazu?

Keď ste sa brali, stáli ste vedľa seba a hľadeli do očí kňazovi či poslancovi s reťazou na hrudi. Dívali ste sa jedným smerom a zdalo sa vám, že spolu všetko zvládnete. Obaja ste zanechali svoje matky i otcov a sami ste mali v pláne stať sa matkou a otcom.

Teraz stojíte oproti sebe. Kňaz chýba a povedľa vás čosi vraví akýsi človek v talári. Možno ešte máte šancu, ale zväčša to vyzerá na koniec (viac ako 93% podaných návrhov končí rozvodom manželstva). Kdesi sa stala chyba.

Psychológovia i sociológovia často skúmajú príčiny rozvodov, analyzujú vzdelanie či ekonomické podmienky rozvrátených rodín, veľa odborných prác sa venuje najmä vplyvu rozchodu rodičov na deti. Pomerne málo sa však vie o tom, čo všetko sa deje v mysli rozvádzajúcich sa až do okamihu, kým sudca nevyriekne rozsudok. Bez ohľadu na to, čo viedlo k rozvodu a kto podal návrh na súd, väčšina partnerov ešte stále bojuje s osamostatňovaním sa od druhého manžela a „likvidáciou“ silných citových väzieb, ktoré vo vzťahu vznikli. A tak rozvod môže prebiehať ako posedenie priateľov pri kávičke alebo naopak, premení sa na arénu plnú zápasníkov, ktorým nikto netlieska.

Výskumy psychológov hľadajú odpoveď na otázku, ako sa bude rozvádzajúci sa pár správať v situácii, ktorá je silne stresujúca. Jedna z teórií hovorí, že spôsob, ako sa jedinec správa v čase rozvodu, závisí najmä od jeho detstva. Skúma sa najmä to, či v jeho okolí existovali v ranom detstve opatrovníci (rodičia, pestúni či iné blízke osoby), ku ktorým nadviazal citový vzťah. Na základe spôsobu pripútania sa ľudia delia do troch skupín:

• Milovaní (bezpečný štýl pripútania sa) – detstvo týchto osôb bolo naplnené láskou a pocitom bezpečia, opatrovníci napĺňali ich citové potreby a tak začali seba samých vnímať ako hodnotných a príjemných ľudí. V dospelosti dôverujú iným, nevyžadujú veľa dôkazov lásky, sú empatickí a dokážu vyjadriť svoje pocity. Konflikty riešia konštruktívne, regulujú negatívne emócie a dokážu sa prispôsobiť situácii aj v čase krízy. Vedia sa primerane rýchlo odpútať nielen od rodičov, ale i od partnera či svojich vlastných dospelých detí.
  
  
• Rozpoltení (úzkostný štýl pripútania sa) – sú obeťou striedavého a nevypočítateľného správania sa ich opatrovníkov. Niekedy sú zahrnutí neúmerne vyjadrovanou až zveličovanou láskou a inokedy trpia ignoranciou a zanedbávaním výchovy. Dieťa si nikdy nie je isté, ako zareaguje najbližší človek a tak aj v dospelosti trpí strachom z opustenia a malou sebadôverou. Prejavuje sa to často náročnosťou na partnera, žiarlivosťou a závislosťou od prítomnosti iného človeka, napríklad i od vlastných detí.
  
  
• Chladní (únikový štýl pripútania sa) – „výsledok“ odmietania zo strany opatrovníkov, resp. neexistencie citového vzťahu a naplnenia citových potrieb dieťaťa. Vďaka tomu sa takýto človek bojí nadväzovať trvalejšie partnerstvo, znižuje hodnotu blízkych vzťahov a chýba mu empatia. Chladnosť a odmietanie intimity vedú paradoxne k tomu, že tieto osoby často striedajú partnerov, prezentujú sa ako sebaistí jedinci, no v prípade odmietnutia reagujú veľmi citlivo až zlostne.

Z týchto troch typov osôb môže vzniknúť šesť typov párov s rôznou kombináciou pripútania sa. Keďže človek je tvor rozmanitý, je veľmi zriedkavé, aby presne a do detailu spĺňal kritériá zadelenia do tej-ktorej kategórie, ide skôr o orientáciu a prevažujúci štýl správania sa počas rozvodového konania.

• MILOVANÝ verzus MILOVANÝ
  
  V prvom rade treba povedať, že takéto manželstvo vykazuje pomerne vysokú stabilitu a jeho rozvod zriedkavý. Keď sa však stane, že spolužitie takéhoto páru nie je uspokojujúce, rozvod prebieha pokojne a s malými konfliktami. Bolesť z odlúčenia obaja dokážu spracovať najmä preto, že vidia svoju budúcnosť bez pocitov ohrozenia. Vedia racionálne komunikovať a v prvom rade riešia starostlivosť o deti – ich partnerstvo sa mení z manželského na rodičovské. Takéto páry nemajú problém vyhľadať profesionálnu psychoterapeutickú pomoc, ale zväčša si dokážu s rozvodovým stresom poradiť i sami.
  
  
• MILOVANÝ verzus ROZPOLTENÝ
  
  Sú to vzťahy, v ktorých jeden (milovaný) poskytuje starostlivosť a druhý (rozpoltený) starostlivosť vyhľadáva a je závislý na partnerovi. Tento tlak môže časom vyvolať u bezpečného partnera pocit obmedzovania a neslobody a bude chcieť zo vzťahu uniknúť. Neistý člen páru je tak ohrozený, cíti nepokoj, žiada dôkazy a žiarli, čím vyprovokuje ďalšie konflikty. Tento začarovaný kruh sa veľmi ťažko pretína, každý z nich totiž očakáva niečo iné aj v prípade, že vyhľadá odbornú pomoc. Kým jeden považuje terapeuta za spôsob ako získať partnera späť, druhý potrebuje pomoc pri vysvetľovaní, že manželstvo je na konci svojej existencie.
  
  Oveľa horšie je, ak sa do konfliktov zapoja deti. Kým bezpečný partner dokáže bez emócií pokračovať vo výchove detí i samostatne, rozpoltený ich používa ako spojivo s exmanželom. Často dieťaťu vysvetľuje, že jeho otec či matka ho opustil a nemá ho rád, čím v ňom vyvoláva úzkosť. Zároveň vydiera bývalého partnera, ukazuje mu, čo spôsobil svojím odchodom.
  
  
• MILOVANÝ verzus ÚNIKOVÝ
  
  Ide o páry, ktoré po určitom čase emocionálne vyprahnú a prestávajú komunikovať. Kým milovaný očakáva od manželstva pocit blízkosti a vzájomného porozumenia, chladný mu tento pocit nedokáže poskytnúť. V snahe zabrániť tomu, aby bol pre nespokojnosť partnera odmietnutý, radšej unikne z vlastnej iniciatívy zo vzťahu skôr, ako sa prudko zvýši riziko rozchodu. Vyhrotené konflikty sú zriedkavé, pretože bezpečný partner pomerne rýchlo akceptuje rozvod a upriami sa na prebudovanie svojho života a únikový partner zväčša tvrdí, že manželstvo vôbec nepotrebuje, tají svoju bolesť a prestáva komunikovať s bývalým manželom.
  
  Výchova spoločných detí je tak trochu izolovaná. Prestávajú existovať spoločné dohody, dokonca sa únikový rodič často snaží vyhýbať rodičovským povinnostiam, vyhovára sa na zaneprázdnenosť. Ak predsa len prejaví záujem o spoločnú chvíľu s dieťaťom, jeho komunikácia je strohá a bez skutočného záujmu, pretože sa bojí citového naviazania s kýmkoľvek.
  
  Je dosť nepravdepodobné, že takýto pár vyhľadá terapiu.
  
  
• ROZPOLTENÝ verzus ÚNIKOVÝ
  
  Zvláštne spojenie, akoby sa navzájom priťahovali absolútne protiklady. Rozpoltená osoba môže nevedomky vyhľadávať únikového partnera, aby si potvrdila, že jej strach s opustenia má svoj reálny dôvod. Vo zväzku potom cíti oprávnené sklamanie z necitlivosti a nezaujatosti a tak sa potom rozvod premení na boj, v ktorom sa každý z bojujúcich snaží získať prevahu a neprejaviť slabosť.
  
  Rozpoltený partner je zväčša tým, ktorý útočí, hľadá nové stratégie a plány zničenia protivníka. Únikový partner zaujíma zvyčajne obrannú pozíciu, spolupracuje povrchne alebo utečie. Časté sú osobné útoky, do ktorých sa zapájajú bohužiaľ aj deti, napríklad matka pre ne zorganizuje iný program v čase plánovanej návštevy otca a potom sa sťažuje, že o ne nejaví záujem. Únikový partner sa môže cítiť odmietnutý a prestane deti navštevovať úplne.
  
  Pomoc psychológa vyhľadáva zväčša jedinec rozpoltený, spolupráca únikového partnera je povrchná, napriek tomu je možná dohoda aspoň v otázke postoja partnerov ku deťom.
  
  
• ROZPOLTENÝ verzus ROZPOLTENÝ
  
  Manželstvá dvoch úzkostných jedincov sú podľa výskumov zriedkavé. Ak sa napriek tomu objavia, dôvodom ich spojenia je hľadania spriaznenej duše, takej, ktorá túži po maximálnej blízkosti a láske. Ani jeden z nich však nemá určené hranice svojej osobnosti a tak sa stane, že akoby splynú do celku a zamotajú sa v životných problémoch. Očakávajú od toho druhého oporu, ale nenachádzajú nič iné, len ďalšieho neistého človeka. Rozvod spúšťa zväčša jeden z nich, ak si našiel iného partnera, ktorý spĺňa jeho predstavy o blízkosti. Opustený sa bojí, že zostane naveky sám, že stratí časť seba samého, svoju identitu a tak sa snaží priviesť zblúdilca späť do manželstva.
  
  Takýto partneri často tvrdia, že nemôžu žiť ani spolu, ani bez seba. Striedavo sa vyhrážajú rozvodom a zároveň ho sabotujú, ich komunikácia je plná obvinení a odmietaním zodpovednosti za rozpad. Tieto páry „obťažujú“ súdy odvolávaním sa na vyššie inštancie, ak nie sú spokojní s rozsudkom, riešia každú maličkosť, na čo využívajú i deti, ktoré sa snažia citovo pripútať k sebe. Záujmy dieťaťa akoby ani nevnímali, robia všetko preto, aby trpel ten, ktorý si dovolil odísť, čím ho chcú paradoxne vrátiť späť. Obaja radi hľadajú spojencov, napríklad psychológa, od ktorého očakávajú potvrdenie svojej pravdy. Ak sa tak nestane, veľmi rýchlo ho vymenia za iného.
  
  
• ÚNIKOVÝ verzus ÚNIKOVÝ
  
  Vyberajú si jeden druhého najmä preto, aby uspokojili svoju odmeranosť. Sú to sobáše z rozumu a manželský život je v takomto páre podriadený budovaniu kariéry alebo výchove spoločných detí bez citového zaangažovania sa. Spolu vydržia až do okamihu, kým sa nestane niečo, čo vyvolá pocit krivdy u jedného z manželov. Vtedy začne boj bez čo i len snahy o obnovenie spolužitia. Veľmi často skĺzne i do násilia a agresivity, odplata je jediným spôsobom ako upokojiť svoje ego a pocit odmietnutia.
  
  Rozbíjanie spoločne nadobudnutých vecí je ešte pomerne neškodná záležitosť, oveľa horší dopad má boj o deti, ktoré sú zámienkou v bitke o to, kto ich NEBUDE mať. Únos detí či obvinenie so sexuálneho zneužívania nie je ničím výnimočným. V tomto prípade treba konať najmä v ich záujme, bohužiaľ nie vždy je pomoc zvonku poskytnutá včas a tak sa v psychoterapeutických poradniach ocitajú práve ony.

Rozvod je jednou z najstresujúcejších situácií v živote človeka, jeho účinok na ľudskú psychiku je porovnateľný so smrťou milovaného partnera. Niektorí ľudia ho s odstupom času považujú za udalosť, ktorá ich posunula ďalej, iní sa motajú v ďalších komplikovaných či nerovných vzťahoch a ďalší sa snažia novému partnerstvu vyhnúť do konca života. Veľa zo svojho vnútorného naladenia ovplyvniť nemôžeme, ale poznanie seba samého nám dáva možnosť reagovať v opakujúcej sa situácii inak a možno lepšie.

No a na záver malý citát pre manželských pesimistov:
Rozvod nehrozí tomu, kto má rád len sám seba.

Autor: Adriana Markovičová, zdroje: R.Finzi, O.Cohen, A.Ram: Pripútanie, rozvod, Empatia č.1/2001