Veronika Vadovičová: Prekážky sú na to, aby sa prekonávali

To, že si tento rok priviezla z Pekingu paralympijské zlato za streľbu, nepovažuje za náhodu. Veď strieľaniu sa venuje už od pätnástich a pre tento úspech tvrdo drela. So svojím zdravotným postihnutím si zvykla na to, že nič v živote nemá zadarmo. Aby svo

j hendikep prekonala, musela odmalička vynakladať viac energie ako zdraví ľudia.

Pred sériou výstrelov, ktoré rozhodli o vašom paralympijskom zlate, sa vám vo finále chvíľu nedarilo. Bolo to pre vás veľmi napínavé?

Našťastie sa mi bez ohľadu na okolnosti darilo stále naplno sústrediť na streľbu. Pri tomto športe si nemôžete dovoliť podliehať emóciám. Je dôležité udržať si plynulý dlhý dych, ktorý vám príliš nerozbúcha srdce a udrží pokojný tep.

veronika1.jpgVždy ste sa vedeli tak dobre ovládať alebo ste sa to museli naučiť?

Sebaovládanie nie je moja prirodzená vlastnosť. Ja som v podstate dosť veľký nervák. Na tréningoch mám niekedy sto chutí zahodiť pušku a už nikdy sa k nej nevrátiť. Počas pretekov však dokážem udržať svoje city pod kontrolou. V Pekingu mi k tomu určite pomohla aj intenzívna príprava pred paralympiádou. Trénovala som prakticky denne, zdokonaľovala si techniku streľby do maxima, takže som mala zo seba dobrý pocit. Okrem toho som vyskúšala pár relaxačných a dychových cvičení. Zistila som, že mi celkom dobre pomáhajú, takže sa im budem asi venovať aj v budúcnosti.

Oslávili ste svoj úspech hneď v Číne alebo ste si to nechali až na doma?

V Pekingu nebol na nejaké oslavovanie vôbec čas. V deň, keď som vyhrala, ma ešte čakala tlačovka a hneď potom stretnutie na slovenskej ambasáde. Keď sme sa večer vrátili na hotel, tak som len narýchlo niečo zhltla a šla spať, aby som zvládla ďalší deň. Potrebovala som zdolať ešte ďalšie disciplíny, až do konca pobytu som mala taký nabitý program, že som bola rada, keď som si mohla pozrieť aspoň Čínsky múr a Zakázané mesto. Po návrate domov ma však čakala celá séria osláv, takže som si to potom vynahradila.

Ako sa vám páčil život v paralympijskej dedine?

Pri prvom pohľade na ňu som si povedala: Veď to tu vyzerá ako v bratislavskej Petržalke! Všade boli samé výškové budovy. Pred vstupom do dediny nám presvecovali batožinu ako na letisku. Spočiatku som mala z toho zmiešané pocity, ale potom som si uvedomila, že tieto opatrenia ma-li svoj význam. V areáli sme sa mohli cítiť skutočne bezpečne, čo bolo veľmi dô-
ležité pre pokojný priebeh paralympijských hier.

Takže Číňania boli dobrí organizátori?

Páčilo sa mi, že pred každou disciplínou vysvetlili divákom pravidlá každej disciplíny, ktoré sú v paralympijskom športe trochu iné ako u zdravých športovcov. Na každom kroku nám dávali najavo, ako si vážia to, že je paralympiáda v ich krajine. Chodili sa na nás pozerať naozaj v hojnom počte, fotografovali sa s nami a boli veľmi srdeční.

veronika2.jpgKomunikovali ste aj so športovcami iných národností?

Mám dobré vzťahy s Brazílčanmi, Ukrajincami, Rusmi, Poliakmi. Niektorých poznám už z paralympiád v Aténach a v Sydney. Keď žijeme všetci pokope v bezbariérovej paralympijskej dedine, kde nemusíme prekonávať žiadne obmedzenia a kde je každý z nás absolútne uvoľnený, tak si vravím, že by to takto malo fungovať aj v bežnom reálnom živote. Bohužiaľ, zdravotne postihnutí ľudia musia vo svete, kde žijú spolu so zdravými, stále prekonávať dosť prekážok.

Myslíte si, že paralympionici majú ťažší život ako zdraví športovci?

Pre nás je všetko komplikovanejšie. Ani my strelci sa pri tréningu nezaobídeme bez pomoci zdravých. Musí nám niekto nosiť ťažký výstroj - zbrane, ktoré vážia päť až šesť kíl a ostatné prílušenstvo. Dobrovoľníci, ktorí nám pomáhajú, často vláčia na sebe štyridsať kíl materiálu. Je obdivuhodné, že to všetko robia zadarmo, vo svojom voľnom čase. Nemáme totiž financie na to, aby sme ich zaplatili.

Je podľa vás financovanie paralympijského športu na Slovensku horšie ako inde vo svete?

Ťažko povedať. V niektorých krajinách je situácia lepšia, v iných horšia. Náš paralympijský výbor sa snaží presadiť, aby sa nerobili žiadne rozdiely medzi nami a zdravými športovcami. Veď aj my musíme podávať rovnako náročné výkony. Tak prečo by malo v našom športe všetko fungovať len na báze dobrovoľnosti? Stále nám chýbajú peniaze pre trénerov, relax, lekárov, kúpele. Toto všetko je pre zdravých športovcov samozrejmosť. Navyše, keď vyhrajú olympijskú medailu, dostanú raz toľko peňazí ako paralympionici. My sa navyše vždy o odmenu delíme s celým realizačným tímom. Ak máme smolu a nič nevyhráme, tak sa nemáme vôbec ako revanšovať tým, čo nám pomáhajú.

Ale veď oni to určite nerobia pre peniaze.

To je síce pravda, ale človek z niečoho žiť musí. Mnohí dobrovoľníci vozia zdravotne postihnutých športovcov na trénigy, a to tiež niečo stojí. Napríklad jediná dobrá strelnica, na ktorej môžeme trénovať na úrovni, je na Slovensku vo Vištuku. Ak nemáte vlastné auto alebo vás tam nemá kto zaviezť, máte smolu.

Vy máte auto?

Áno, kúpili mi ho rodičia a má špeciálne upravené ručné riadenie. Šoférujem už od osemnástich, auto mi prakticky nahrádza nohy. Bez neho by som bola úplne odpísaná. Keď sa mi občas pokazí, je to pre mňa katastrofa, lebo hocijaké iné si nemôžem požičať.

Mimo auta chodievate peši alebo na vozíčku?

Keďže si necítim nohy od členkov nižšie, zvládnem peši len kratšie vzdialenosti. Ak musím zájsť niekam ďalej alebo sa pohybovať po neznámom teréne, cítim sa istejšie na vozíčku.

veronika3.jpgAká je vlastne presná diagnóza vášho zdravotného postihnutia?

Narodila som sa s rázštepom chrbtice. Ide o vrodenú chybu, pri ktorej má bábätko otvorený chrbát, z ktorého trčí obnažená miecha. Ranu treba chirurgicky zašiť čím skôr, najlepšie hneď po narodení.

Ako reagovali vaši rodičia na to, že sa im narodilo choré dieťa?

Ani na chvíľu neuvažovali o tom, že by ma odložili niekam do ústavu, chceli si ma za každú cenu nechať a urobiť pre zlepšenie môjho zdravotného stavu maximum. A to sa im aj podarilo. Napriek tomu, že vtedy ešte neboli také prepracované liečebné metódy ako dnes.

Mali ste podľa vás pekné detstvo?

Bolo okolo mňa veľa lásky. Pamätám sa, že v rodine sa mi stále niekto venoval. Keď to nebola matka alebo otec, tak súrodenci, krstní alebo starí rodičia. Naši boli nesmierne húževnatí a vynaliezaví. Ako malá som si vôbec necítila nohy od kolien nižšie, bolo otázne, či sa na ne vôbec niekedy postavím. A tak sa snažili stimulovať ma všetkými dostupnými prostriedkami. Vodili ma na rehabilitácie, dávali mi striedavo teplé a studené sprchy, aby stimulovali svalstvo a nervový systém. Vďaka ich úsiliu dnes dokážem chodiť.

Mnohé z procedúr, ktoré ste museli absolvovať, boli určite bolestivé a nepríjemné. Ako ste to zvládali?

Keď so mnou mama cvičila Vojtovu metódu, tak sme si vždy pritom obidve poplakali. Ja od bolesti a ona od ľútosti. Nepríjemné bolo aj moje predškolské obdobie, keď mi lekári moje nevládne a pokrútené nohy vyrovnávali kovovými drôtmi a kotúčmi. Ešteže som pritom nič necítila! Vtedy bolo pre mňa ochrnutie určitou výhodou. Keď mi ako päťročnej dávali celú konštrukciu dole a vyťahovali z kostí drôty, vôbec nič ma nebolelo. Iným deťom museli robiť túto procedúru v narkóze, ja som ju absolvovala ambulantne.

Netrpeli ste tým, že ste boli iná ako vaši zdraví vrstovníci?

Vďaka tomu, že ma v rodine nikto nešetril ani nezvýhodňoval, tak som dlho nevedela, že som nejaká iná. Na základnej škole som síce nechodila s ostatnými deťmi na výlety, ale inak som sa od spolužiakov nelíšila. A keď som nastúpila na gymnázium pre zdravotne postihnutú mládež na Mokrohájskej ulici v Bratislave, tak som zistila, že na svete je veľa detí, ktoré sú na tom oveľa horšie ako ja. Pochopila som, že sa vlastne nemám na čo sťažovať.

Mali ste v živote niekedy krízu?

Určite mi bolo ľúto, keď som v puberte zistila, že mi chlapci nenadbiehajú tak ako iným dievčatám alebo keď som na vysokej škole ledva vládala držať krok so zdravými študentmi. Kým oni sa premiestňovali z jednej prednášky na druhú alebo z knižnice na internát s prirodzenou ľahkosťou, mne všetko trvalo oveľa dlhšie. Večer, keď sa šli ostatní zabávať, tak som padla vyčerpaná do postele, aby som na druhý deň vôbec vládala vstať. Určitou krízou bolo pre mňa aj obdobie, keď som si hľadala prácu a pritom som zistila, že sú ochotní zamestnať ma len v jednej neziskovej organizácii na slabo platnej pozícii. Ale napokon bolo všetko zlé na niečo dobré. Každý problém, ktorý som vyriešila, ma posunul ďalej. Človek musí stále čeliť novým výzvam. Bez ohľadu na to, či je zdravý, alebo nie.

Dnes študujete dve vysoké školy. Ako je možné, že to zvládate?

Chodím do Olomouca na odbor aplikovanej telesnej výchovy a do Trnavy na sociálnu prácu. Mám však individuálny študijný plán, takže popri škole stíham aj trénovať a venovať sa mladým začínajúcim športovcom. Ktovie, možno neskôr skončím ako profesionálna trénerka. Ale zatiaľ si nerobím konkrétne plány. Uvidím, čo mi prinesie budúcnosť...

Myslíte si, že šport pomáha zdravotne postihnutým ľuďom?

Za seba môžem povedať, že ma posilnil a naučil samostatnosti. Zvykla som si klásť na seba vysoké nároky, čo sa mi v živote len zišlo. Ak sa chcete ako zdravotne postihnutý človek plnohodnotne integrovať do spoločnosti, musíte si byť vedomý toho, že prekážky sú na to, aby sa zdolávali. Na druhej strane treba povedať, že nebyť podpory okolia, tak by som dnes určite nebola tam, kde som. Keby mi nepomohli ľudia z Paralympijského výboru, Zväzu telesne postihnutých športovcov a moji fanúšikovia, ťažko by som uspela. Musela by som byť veľmi silná osobnosť, aby som sa pretĺkla aj v prípade, že by všetci na mňa kašľali.

Veronika Vadovičová (25)

Streľbu trénuje od pätnástich rokov pod vedením trénera Jozefa Širokého. Na paralympiáde v Sydney 2000 skončila vo vzduchovej puške na 49. mieste, v Aténach pred štyrmi rokmi obsadila v tejto disciplíne 8. miesto a ako šiesta skončila v ľubovoľnej malokalibrovke. Nedávno priniesla z Pekingu paralympijské zlato. Žije s rodičmi v Šelpiciach a je registrovaná v Športovom klube Vištuk, kde trénuje od pätnástich rokov pod vedením Jozefa Širokého. Pred paralympiádou v Pekingu ju zastrešilo Stredisko štátnej športovej reprezentácie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, a tak sa stala prvou slovenskou zdravotne postihnutou profesionálnou športovkyňou.

Najčítanejšie na SME Žena


Inzercia - Tlačové správy


  1. Ako na refinancovanie hypotéky
  2. Ukážeme vám, prečo je dobré sporiť si na dôchodok
  3. M-MARKET s novým konceptom KOCKAminiv Prešove
  4. Pivovar Šariš opäť podporí rozvoj domáceho regiónu
  5. Koncert a diskusia s názvom „Otvorene o extrémizme“
  6. Koncert a diskusia s názvom „Otvorene o extrémizme“
  7. Pravda o privátnych značkách. Firmy ich vyrábajú podľa zadania
  8. Splnený sen
  9. Drobné nepozornosti v domácnosti môžu stáť aj tisíce eur
  10. Za 30 rokov sa cena fotovoltických panelov znížila 100-násobne
  1. M-MARKET s novým konceptom KOCKAminiv Prešove
  2. Pivovar Šariš opäť podporí rozvoj domáceho regiónu
  3. Športová akadémia Mateja Tótha powered by O2 už na 24 školách
  4. Na čo myslieť v rekonštrukcii bytu
  5. Nová emisia dlhopisov spoločnosti HB Reavis s výnosom 3,25 % p.
  6. Koncert a diskusia s názvom „Otvorene o extrémizme“
  7. Top Ten najviac prehliadaných vozidiel na trhu
  8. Vysoká hra o súdne trovy
  9. Pozvánka na verejnú diskusiu o obnove Pisztoryho paláca
  10. 60 rokov európskej integrácie: úspechy a výzvy
  1. Drobné nepozornosti v domácnosti môžu stáť aj tisíce eur 13 513
  2. Pravda o privátnych značkách. Firmy ich vyrábajú podľa zadania 13 415
  3. Ukážeme vám, prečo je dobré sporiť si na dôchodok 4 917
  4. Za 30 rokov sa cena fotovoltických panelov znížila 100-násobne 3 405
  5. Títo Slováci sa rozhodli zveľadiť svoje okolie 2 568
  6. Neobjavené emiráty Fujairah a Ajman 2 287
  7. Splnený sen 2 192
  8. 3 slovenské projekty, ktoré sa nestratia ani vo svete 1 310
  9. Zaparkujte tak, aby ste s vaším vozidlom odišli vy, a nie iný 1 147
  10. Majte všetky svoje účty za energie pod kontrolou 1 105

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Prečo sa na verdikt v nástenkovom tendri čakalo desať rokov?

Prípad stále nie je na konci. Odvolanie exministrov bude riešiť Najvyšší súd, ktorý naťahuje aj kauzu tunelovania nebankovky, za ktorou je Jozef Majský.

Neprehliadnite tiež

Facky, traumy, málo ľudskosti. Aj tak zobrazuje dokument slovenské pôrodníctvo

Na Slovensku sa znova hovorí o pôrodoch, začínajú sa ozývať hlasy traumatizovaných žien.

Viete, ako pripraviť gaštany? Tu sú tipy ako na to

Najpopolárnejšia jesenná pochúťka sa dá variť, piecť aj opekať.

Nesústredí sa dieťa v škole? Potrebuje lepšie raňajky

Deti sa stravujú lepšie, no raňajky im stále nechutia.