Na scénu som sa tešila

emá.

Pomaly uplynie symbolických sto dní od vášho nástupu do funkcie v Národnom divadle. Čo chcete zmeniť z toho, čo vám nechal na stole váš predchodca Oliver Dohnányi?

To je predčasná otázka, zatiaľ sa s chodom opery zoznamujem len tretí mesiac.

Zúčastňujete sa však takmer na všetkých predstaveniach Opery SND, ako hodnotíte ich kvalitu?

Je lepšia, ako som čakala, sú tu veľmi pekné hlasy a celý operný súbor sa veľmi umelecky snaží.

S Oliverom Dohnányim ste po jeho odchode z postu šéfa prerušili spoluprácu aj ako s dirigentom. Prečo?

Je to môj kamarát, ktorého si vážim, nemal chuť prísť do Opery SND dirigovať, ale dúfam, že od nového roku sa dohodneme.

Nebudú sa niektoré problémy opakovať?

Neviem, na čo narážate, ale nezaujíma ma to, prečo skončili vo funkcii riaditeľa Peter Mikuláš či Oliver Dohnányi. Intrigy boli a budú, ale vo svete špičkových spevákov nikdy neboli podrazy. Na večernom predstavení sme boli ako rodina.

Hneď po svojom príchode ste zasiahli do septembrového hracieho plánu opery. Nespôsobilo to isté problémy prevádzke?

Áno, trochu ma to mrzí. Budem sa to snažiť rýchlo napraviť.

Myslíte si, že sa aj na Slovensku uchytí blokový systém nasadzovania titulov, ktorý chcete presadiť?

Funguje to vo všetkých operných domoch a odráža sa to na umeleckej kvalite. Ak to nebude fungovať, nemám problém vrátiť to spať.

Výpravná opera Boris Godunov, ktorá mala premiéru na konci sezóny, nie je do konca roka vôbec naplánovaná. Nie je to škoda?

Nasadzujeme ju vo februári. Nechcela som, aby ju hrali bez dobrej prípravy a v tomto období sme nemali dirigenta.

Stiahnutie Rusalky na koncertnú verziu vyvolalo v tlači ironické komentáre, padlo aj slovo cenzúra.

Prečo by mala Rusalka skončiť ako feťáčka? Ako dlhoročná predstaviteľka Rusalky po celom svete sa priznávam, že je to pre mňa veľmi prekvapujúca inscenácia. A budeme to riešiť.

Zobrazovanie nejakého negatívneho javu v divadle ešte neznamená jeho propagáciu.

To je téma na dlhšiu diskusiu, ale v našom repertoári máme aj veľmi krásne moderné inscenácie ako Lucrezia Borgia, Madama Butterfly alebo Eugen Onegin.

Neprotestoval proti vášmu rozhodnutiu režisér Rusalky Jiří Nekvasil?

Nezasiahli sme do jeho autorského diela.

Bude mať divák záujem o dve koncertné Rusalky v odstupe necelého jedného týždňa tak, ako je to naplánované na október?

Diváci predsa chodia aj na koncertné prevedenia opier alebo piesňové recitály, ktoré určite v budúcej sezóne zaradíme do programu.

Od vášho nástupu už v Národnom divadle hosťovali viacerí sólisti vrátane Miroslava Dvorského či Evy Urbanovej. Aký pomer hosťujúcich a domácich sólistov považujete za ideálny pre operu v Bratislave?

Hosťovanie je veľmi zdravý a inšpiratívny liek. Pokiaľ je to výborný umelec, tak je určite jeho vystúpenie prínosom pre Operu SND.

Čo je na vašom novom poste najťažšie?

Prišla som sem s veľkou radosťou, že aspoň odčiním celé tie roky, počas ktorých som tu nebola. Ale podkopávajú mi nohy. A je to nepríjemné, po tej obrovskej sláve, ktorú som zažila, keď som chodila po červených kobercoch a čakali ma limuzíny.

Na ktorého z vašich hviezdnych partnerov si spomínate najviac?

Na Placida Dominga, samozrejme.

V čom bol iný ako ostatní?

Bol úplne dokonalý, disciplinovaný, prišiel vždy prvý a pripravený na scénu, ohľaduplný a milý partner, vynikajúci klavirista a dirigent. Bola som veľmi šťastná, že sme odohrali toľko predstavení spolu. Zostali sme stálymi priateľmi.

Drží vám palce aj naďalej? Príde niekedy aj do Bratislavy?

Bola by som veľmi rada. Nemám problém zavolať si sem niektorého zo svojich bývalých kolegov, ale problém je v tom, ako ich zaplatiť.

Váš manžel Josef Čáp vás na zahraničných cestách sprevádzal.

Áno, ináč by sa nám asi rozpadlo manželstvo. Ja som išla vtedy v umeleckej dráhe strmo hore, obetoval sa teda on, ale ja som bola veľmi rada.

Dokázali by ste cestovať aj sama?

Určite nie. Každá palica má dva konce. Môj manžel moju kariéru znášal veľmi rád, svojím spôsobom bol odo mňa závislý. Jedno sme si však zaviedli: len čo sa skončilo predstavenie, zavreli sme dvere a divadlo a operu sme nechávali za nimi. My sme fakt žili, mávali sme často spoločnosť a priateľov. Dosiahla som veľmi krásnu kariéru, ale tvrdo som si držala aj rodinný život a zázemie. Odriekala som letné festivaly, len aby som mala dva mesiace pre rodinu.

Vaše prvé manželstvo s Ľudovítom Marcingerom bolo krátke.

Je to vynikajúci klavirista, máme kontakty a spoločné vnúčatá.

Čo robí vaša dcéra?

Je dobrá a vzorná mamička a robí mi veľkú radosť s dvomi vnúčatami.

Ako ste riešili svoje materské povinnosti vy?

Veľa som sa nalietala. Do šiestich rokov so mnou dcéra cestovala všade, a potom nám pomáhala moja mamička.

Aké máte vzťahy so sestrou, známou hlásateľkou Norou Beňačkovou?

Celý život veľmi dobré.

Čo považujete za zlomové vo vašom živote?

Prvým zlomom bolo, že som odišla zo Slovenska, ale istým medzníkom môže byť aj šesťdesiatka.

Neurobili vám tí, čo vás hneď neangažovali do SND, svojím spôsobom dobre?

Neotáčajte to takto, ja by som z Bratislavy nikdy neodišla. Preplakala som vtedy dosť dní.

Ako sa vám v Prahe spočiatku páčilo?

Česi si svoje Národné divadlo vážia, je to krásne veľkomesto s obrovskou kultúrou. Ale išla som do iného sveta. Komu by sa nepáčilo, keď dostane hlavnú rolu v Zlatej kapličke?

Aj po toľkých rokoch vnímate odchod z Bratislavy bolestivo?

Nie, to už dávno prešlo, nakoniec, zo slovenskej tvorby som tu nakrútila Suchoňovu Krútňavu a Cikkerovo Vzkriesenie. Boli to tiež pekné roky.

Ján Mrzena, jeden z kandidátov na riaditeľa ND Praha, vás chcel po svojom zvolení tiež osloviť za šéfku tamojšej opery. Keby ste boli dnes na čele pražskej opery, mali by ste to podľa vás ľahšie?

Neviem, ale v Česku poznám oveľa viac ľudí.

Po rozdelení Československa ste si zobrali české občianstvo. Prečo?

Bola som vydatá za Čecha, žijem v Prahe už 38 rokov. Ale nezrušila som si ani slovenské občianstvo.

Nevnímali vás v zahraničí skôr ako českú sopranistku?

Vždy ako československú, až neskôr mi hovorievali „česká speváčka slovenského pôvodu“.

Ktoré z vašich ocenení si vážite najviac?

Titul Kammersängerin, ktorý som dostala v Nemecku aj Rakúsku. No vážim si aj titul čsl. národná umelkyňa, zostala som v tomto azda sama s Karlom Gottom. Po nežnej revolúcii ich niektorí predávali, ja mám doma všetky ocenenia.

Je publikum v zahraničí iné?

Je kultúrnejšie a viac hudobne vzdelané. Nemyslím tým akademické tituly.

Rozhodli ste sa neemigrovať, hoci ste na to mali isto veľa možností. Z akého dôvodu?

Nebolo by to pre moju rodinu jednoduché.

Bola Metropolitná opera v New Yorku tým „top“ vo vašej kariére?

Je to dosiahnutie istej méty, nemám k tomu čo dodať.

Páčili sa vám Američania?

Mne sa nemuseli páčiť, ja som sa páčila im. Stáli na mňa v radoch! Každá krajina mala však niečo do seba, dokonalí sú aj japonskí fanúšikovia.

V Košiciach ste sa ešte na jar tohto roku dali prehovoriť a zaspievali ste tam Rusalku. Budeme vás počuť aj na doskách SND?

Na Vianočnom koncerte.

Ktorá rola bola pre vás tá najosobnejšia?

Určite Jenufa, citovo ma doslova vyšťavila. Odspievala som tisíc predstavení Janáčkovej Jej pastorkyne. Ale, prirodzene, aj Rusalka.

Všetky opery sú o veľkých citoch a veľkých láskach. Vymenili by ste niečo za lásku?

Nie. Je to injekcia, ktorá vás vzpruží. Ja mám teraz iné lásky, mamičku, sestru a dcéru s vnúčatami.

Do Bratislavy ste sa pred časom vrátili pre chorobu vašej mamy.

Mamička je na tom trochu lepšie, má teraz 89. Moja vtedajšia obeť nebola zbytočná, je to isté zadosťučinenie. Dodali sme je pár rokov.

Odmalička ste v sebe cítili spevácky talent? Po kom ho máte?

Rodina Beňačkových bola asi obdarená talentom. Začínala som v Detskom speváckom zbore Slovenského rozhlasu Ondreja Francisciho aj s Editkou Gruberovou či Magdalénou Hajóssyovou. Boli sme silný ročník.

Dnes sa až také výrazné talenty nerodia?

Rodia, ale sú možno iné časy. Každý talent by mal mať aspoň päťdesiat percent talentu, dvadsaťpäť percent šťastia, dvadsaťpäť percent pracovitosti a dobrého manažéra.

Nemávali ste pred predstaveniami nikdy trému?

Mala a vždy! Ak už máte rolu zažitú, na javisku oddane spolu s technikou relaxujete. Ja som sa na scénu doslovne tešila, na ten pocit, že scéna je moja, a že niečo ľuďom rozdávam.

Ako zvládate kritické situácie, ťažké chvíle?

Pracovala som s jedným Číňanom v Londýne, ktorý ma naučil prijímať pozitívnu a vyfúknuť negatívnu energiu, ťažkosti a bolesti. Mám aj knižky o Feng shui, obklopujem sa rada kamienkami, objímam stromy a milujem prírodu. Momentálne mám zlú životosprávu, veľmi nešportujem, s golfom som ešte nezačala, ale veľa nepijem, nefajčím, žijem striedmo a verím na spánok.

Na svoj pracovný stôl ste si doniesli okrem iného aj knihy o Paulovi Cézannovi a Emilovi Fillovi. Čo vám dáva výtvarné umenie?

To je tiež moje dobíjanie. Chodila som a chodím často po galériách, milujem Guggenheimovo múzeu v New Yorku a v Benátkach - prešla som ich nespočetne ráz.

Aký typ hudby počúvate v súkromí?

Mám rada každý druh hudby vrátane ľudoviek, som verný poslucháč celej klasickej hudby. No keď varím, mám pustené country.

Aj si ho zaspievate?

Mne to ide automaticky.

K hviezdam patrí aj luxusné, značkové oblečenie. Patrilo aj k vám?

To muselo byť. Keď uzatvárate kontrakty na špičkových miestach, keď sa stretávate s kráľmi, musíte byť krásna a elegantná hoci len na pol hodiny. Dnes už preferujem športové oblečenie, nohavicové kostýmy.

Mali ste aj svojho dizajnéra?

Nie, ale šaty som si zvyčajne kupovala v Taliansku a vo Francúzsku.

Bola vám istým vzorom Ema Destinová?

Ja som ju veľmi uznávala, ale mňa priťahovali viac Maria Callasová a Renata Tebaldiová.

Máte privilégium, že ste prežili život medzi tými najtalentovanejšími a najúspešnejšími. Z pozície riaditeľky musíte však chápať a riešiť problémy rôznych profesií, aj tých, ktoré nie sú na vrchole. Dokážete to?

Odkedy som tu, vypočula som už veľmi veľa ľudí.

Čo je opera?

Veľmi krásny žáner, ktorý nikdy nezahynie.