Monika Fedorová: V Lúčnici je zdravá rivalita

ladiť aj s povolaním lekárničky a tancovanie je jej krásnou záľubou.

Čo vás priviedlo do Lúčnice?

Po skončení gymnázia som prišla do Bratislavy študovať farmáciu. Keďže som už predtým tancovala a chcela som v tom pokračovať, išla som na konkurz do Lúčnice. Aj keď som vôbec neverila, že by ma mohli zobrať. Išla som tam v posledný deň konkurzu, úplne posledná. Dokonca na mňa členovia komisie museli čakať. Ale zobrali ma a odtancovala som tam už sedem rokov, práve som začala ôsmy.

Bol to náročný konkurz? Čo musí človek zvládnuť, aby zaujal v Lúčnici?

Väčšina ľudí mi hovorí, že ja zaujmem najmä očami (smiech). Ale dúfam, že pedagógom sa páčili v prvom rade moje vypracované „točky“, ktoré som predtým roky trénovala v košickom súbore Železiar. Jediným problémom bolo, že som si nepripravila ukážky ľudových tancov, pretože som nevedela, že to patrí k podmienkam konkurzu. Musela som sa spoľahnúť na improvizáciu a vyšlo to.

Stať sa tanečnicou býva snom mnohých dievčat. Aj vy ste o tom snívali?

Nie, k folklóru som sa dostala náhodou. Bola som veľmi živé dieťa, tak sa mama rozhodla, že by bolo dobré na niečo moju energiu využiť. V ten istý deň bol konkurz do folklórneho súboru aj na spoločenské tance. Mama rozhodla, že pôjdem na folklór a veľmi ma to chytilo.

Nemali ste chuť tanec aj študovať, venovať sa mu profesionálne?

Nie, lebo profesionálne pôsobenie v tejto oblasti sa mi na Slovensku nezdalo perspektívne ani ohodnotené. Tancovať sa dá len do istého veku a zabrzdiť by ma mohlo aj zranenie. Myslím, že ani ako pedagogička alebo choreografka by som u nás veľmi nemala šancu uplatniť sa, darí sa to iba niekoľkým. A ani nemám pocit, že som vhodný typ na pedagóga tanca. Skôr by som si seba samu vedela predstaviť ako učiteľku chémie. Kedysi som uvažovala nad štúdiom športu na FTVŠ, pretože som bola dosť aktívna, hrávala som napríklad volejbal. Ale naši ma odhovorili a nakoniec som vyštudovala farmáciu.

Považujete aj tanec za šport?

Určite áno. Tiež vyžaduje perfektnú kondíciu a systematické trénovanie. Keď sa stane, že pár týždňov tréning vynechám, hneď cítim, že mi kondícia odišla. Ale práve tancovaním ju zase získam, nemusím ju naháňat pri iných športoch. Na to by som ani nemala čas, pretože mám náročnú prácu.

Čo všetko obnáša tréning v Lúčnici? Čo vám pedagógovia a choreografi určite neodpustia?

Odmietajú nám odpúšťať najmä neskoré príchody (smiech). Okrem dobrej kondície sa musíme v prvom rade dokázať sústrediť a naučiť sa krokové variácie a choreografie, ale aj piesne, na ktoré tancujeme. Nemôžeme len otvárať ústa. Keď skúšame nový tanec a niekto má problém si ho zapamätať, musí cvičiť aj individuálne.

Ako sa najlepšie zdokonaľuje tanečná pamäť?

Neustálym opakovaním. Či už len tak v hlave, alebo tancovaním všade, kde je to len trochu možné. Napríklad aj na zastávke pri čakaní na autobus (smiech).

Medzi tanečníkmi sa vraj hovorí, že ak náhodou dostanú okno, majú sa len točiť. Máte s tým skúsenosti?

Ale iste, občas mi niečo ujde. Vtedy väčšinou skáčem do rytmu a dúfam, že si nikto nič nevšimne. Ale to sa naozaj často nestáva, lebo choreografie máme dôkladne nacvičené.

Vďaka tancu asi nemáte problémy s udržiavaním štíhlej línie. Máte aj nejaké pravidlá, čo sa týka stravovania?

Nie. Pedagógovia nám nerozprávajú do toho, čo máme jesť. Ale „prehnané miery“ by nám nikto netoleroval. S jedlom máme aj zaujímavé zážitky. Na zájazde v Macau si jeden tanečník objednal v reštaurácii pečené kura a priniesli mu ho celé – aj s hlavou a zobákom. Pri pohľade na jeho tanier sme to s jedením naozaj neprehnali.

Existuje v Lúčnici medzi tanečníkmi aj rivalita?

Sú tanečnice, ktoré sa veľmi snažia, ale takáto snaha je vlastne pozitívna – ťahá ich dopredu. Nestretla som sa so žiadnymi zákernosťami napríklad preto, že niektoré dievčatá chcú tancovať viac sólových partov. Funguje medzi nami taká zdravá rivalita.

Symbolom Lúčnice je profesor Štefan Nosáľ. Ako sa vám s ním spolupracuje?

Pána profesora veľmi obdivujem. Má v sebe niečo osobité, čo len ťažko môžem definovať. Dokáže okamžite odhadnúť schopnosti tanečníka, vie presne povedať, či sa na niektorý tanec hodí viac, alebo menej, čo mu sadne najlepšie. Je to veľká osobnosť a pre Lúčnicu a slovenskú kultúru toho urobil nesmierne veľa. Na tanečníkov je prísny, nič im len tak neodpustí, ale práve pochvala od neho vie najlepšie povzbudiť.

Pamätáte si prvé vystúpenie s Lúčnicou?

Spomínam si najmä na svoju veľkú trému. Všetci ostatní tanečníci mi pripadali „vymakaní“, vytrénovaní, sebaistí a ja som sa strašne bála, že sa pomýlim. Ale dobre to dopadlo, našťastie. A dnes by som už určite mnohé veci toľko neriešila. Vtedy, ak sa mi napríklad náhodou rozviazala mašľa, som sa ešte dlho trápila, ako sa to mohlo stať.

Určite sa na vystúpení pritrafia aj rôzne humorné trapasy.

Áno, občas napríklad lietajú valašky (smiech). Ale k zraneniam, našťastie, nedochádza. A keď sa niektorej z nás náhodou rozviaže sukňa, iste to nikomu v obecenstve neprekáža (smiech).

Všeličo sa pritrafí aj mimo javiska – raz nám cestou na východné Slovensko začal horieť príves, v ktorom sme viezli kroje a rekvizity. Zhorela len jedna valaška, ale kroje riadne napáchli dymom a viete si predstaviť, ako sme sa v nich cítili.

Kroje vyzerajú zložito – pomáha vám niekto s obliekaním?

Nie, nikto. Pri každom kroji si prezliekanie musíme nacvičiť, aby sme ho zvládli čo najrýchlejšie. Niekedy za jedno vystúpenie vymeníme naozaj dosť krojov a zákulisie občas vyzerá chaoticky, ale vždy to máme pod kontrolou. Aj o mejkap sa staráme samy. Musíme mať hnedé tiene, čiernu linku na oči a rúž do červena, aby sme vyzerali jednotne.

V hite skupiny Elán sa spieva, že každý chce tanečnice z Lúčnice. Naozaj máte toľko obdivovateľov?

Musím hovoriť za seba? (smiech) Celý súbor má veľa fanúšikov a na vystúpeniach vytvárajú skvelú atmosféru. A keď som v spoločnosti a niekto spomenie, že tancujem v Lúčnici, mnohí sa tvária prekvapene a naozaj „obdivovateľsky“. Ale asi najmä preto, lebo nechápu, ako môžem stíhať tréningy a vystúpenia popri práci.

Zladiť povolanie farmaceutky s tancovaním asi skutočne nie je jednoduché. Ako to teda stíhate?

Veľmi rýchlo. Väčšina tanečníkov po skončení školy z Lúčnice odíde, pretože by už takýto režim popri zamestnaní nemali šancu zvládnuť. Ale počet tréningov závisí aj od toho, koľko predstavení práve pripravujeme. V priemere trénujeme trikrát do týždňa, pred vystúpením aj každý deň. Samozrejme, že väčšinu dovolenky miniem na vystúpenia alebo na sústredenia. Ale vôbec to neľutujem. Chodíme aj na zájazdy do zahraničia a máme odtiaľ krásne zážitky.

Ako publikum v zahraničí reaguje na náš folklór?

Veľmi sa im páčia kroje aj tance. Skvele sme sa cítili napríklad v Austrálii. V Sydney sme si zatancovali aj pred slávnou budovou opery. Výborná atmosféra bola na festivale v Kanade a pred týždňom sme sa vrátili z Bruselu a zo Štrasburgu. Vystupovali sme priamo v budove Európskeho parlamentu a mali sme veľký úspech. Mojím snom je zatancovať si aj na Novom Zélande.

Čo sa vám na folklóre najviac páči?

Dáva mi veľmi veľa. Vždy, keď mám zlú náladu, stačí, aby som si zaspievala nejakú peknú pieseň a hneď je mi lepšie. Ale najkrajšie pocity mám na javisku. Ľudovému tancu sa venuje aj môj mladší brat, a keď som sa raz bola pozrieť na jeho vystúpenie, vtedy som pochopila, aký je folklór krásny.

Majú mladí ľudia dostatočný záujem o ľudový tanec?

Záujem je, aj keď určite menší ako v minulosti. Dnes existuje množstvo iných druhov tanca a rôznych atraktívnych pohybových aktivít a mladých ľudí často zaujímajú skôr moderné štýly.

V tomto umeleckom telese tancujete už ôsmy rok – čo vás ešte motivuje?

Momentálne určite najmä príprava programu k šesťdesiatemu výročiu, oslávime ho tento rok. Bude to výber z najlepších tancov, ktoré sa doteraz v histórii súboru naštudovali.

Lúčnica má v repertoári tance z mnohých regiónov. Je vám niektorý z nich osobitne blízky?

Narodila som sa v Košiciach, takže jednoznačne je mi najbližší východniarsky folklór. Ale veľmi sa mi páčia aj tance z okolia Detvy. Nie sú také temperamentné, ale veľmi hravé a príjemne sa tancujú. Mám rada aj tance z Myjavy, tie mi sadnú, lebo sa môžem vyblázniť pri technicky náročných prvkoch, ako sú napríklad zdvíhačky.

Viete si predstaviť inú záľubu, ktorej by ste sa venovali, ak by ste netancovali?

Občas rozmýšľam nad tým, čomu sa budem venovať, keď s tancom skončím. Zaujíma ma fitnes, aerobik alebo capoeira. A na staré kolená sa možno vrátim k volejbalu. Ale určite by som nevydržala nerobiť nič. Tanec ma tak vycvičil, že ak mám náhodou pár dní voľna, ani neviem, čo s nimi (smiech). Ale to sa naozaj často nestáva.

Monika Fedorová, (25)

Rodáčka z Košíc vyštudovala Farmaceutickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, kde získala aj titul doktor farmácie. Folklóru sa venuje už od detstva – tri roky tancovala v detskom folklórnom súbore Železiarik a päť rokov v súbore Železiar v Košiciach. Od roku 2001 tancuje v umeleckom súbore Lúčnica v Bratislave. Ako tanečnica absolvovala mnohé vystúpenia v rôznych krajinách sveta – v Japonsku, Turecku, Číne, Česku, Maďarsku, Taliansku, Poľsku, Bulharsku, Egypte, Kanade, Austrálii, aj v Taiwane. Pracuje ako lekárnička na bratislavských Kramároch.

Autor: Zuzana Zajacová