Mami, kúpme si psa...

Ak chceme, aby deti získali dobrý vzťah k zvieratám, musíme si podľa psychologičky Petry Scheberovej uvedomiť niekoľko vecí: „Kladný postoj k živým tvorom musia mať predovšetkým rodičia, aby ho dieťaťu mohli sprostredkovať. Mali by mu vedieť ukázať, že zvieratá sú bytosti, ktoré vedia veľa precítiť. Nie tak komplexne ako človek, ale dokážu porozumieť naozaj mnohému.“

Našim potomkom by sme mali už odmalička zdôrazňovať, že sa ich netreba báť: „Samozrejme, existujú aj nebezpečné zvieratá, ktoré majú dôvody na to, aby sa správali agresívne, ale v princípe sú to vnímavé tvory, nie niečo, čo by nás ohrozovalo,“ vysvetľuje odborníčka.

Prečo sa mnohé deti napríklad psov boja? Príčiny sa nedajú zovšeobecniť, ale často sa strach prenáša práve z rodičov: „Dieťa samo nemusí mať žiadnu negatívnu skúsenosť, ale ak vidí strach v očiach matky, ktorá na chodníku automaticky bočí od každého psa, ktorý ide okolo, vycíti, že je to asi niečo, čomu je lepšie sa vyhnúť,“ objasňuje Scheberová.

Ak však netušíme, prečo sa ich bojí a nedarí sa nám slovne mu vysvetliť, že mu neublížia, mohla by mu pomôcť korektívna skúsenosť: „Nemusíme ho do ničoho nútiť, ale skúsme pred ním so zvieraťom komunikovať, hladkať ho, skrátka jasne ukázať, že sa ho netreba báť. Dieťa uvidí, že zvieratá sú „v pohode“ a je príjemné sa s nimi kontaktovať.“ Samozrejme, deti netreba viesť ani k opačnému extrému – nesmú automaticky bežať ku každému psovi, ktorého zbadajú. Vždy treba dodržať základné bezpečnostné pravidlá – nehladkať cudzieho psa bez dovolenia majiteľa a správať sa k nemu tak, aby sme nevyprovokovali neprimeranú reakciu.

Potrebujú autoritu

Zviera v rodine býva príjemným spoločníkom, ktorý nám môže pomôcť aj pri výchove dieťaťa: „Pri kontakte s ním zistí, ako má k nemu pristupovať. Naučí sa, že ho bolí, ak ho príliš potiahne za chvost, spozná, prečo sa v istých situáciách správa tak, ako sa správa a získa vzťah k živým tvorom,“ hovorí psychologička. Hlavnú výhodu spolužitia zvierat a detí vidí v tom, že vedú dieťa k zodpovednosti: „Domáci miláčikovia sú odkázaní na človeka. Ten im musí zabezpečiť všetky potreby. Ak sa dieťa o ne stará, jeho vývin to nesmierne obohatí.“

Podľa veterinárky Anny Salajovej sú aj vzťahy v rodinách, v ktorých žijú chlpaté tvory, lepšie: „Je tam určite menej stresu. Hladkanie srsti pôsobí ako antidepresívum. Aj zvieratá vychovávajú ľudí. Zvyknú si rodinu doslova „omotať“ okolo labky, ale v dobrom zmysle.“ Nie raz sa však stane, že ľudia berú psa ako úplne rovnocenného partnera, ktorý im napokon prerastie cez hlavu.

„Treba si uvedomiť, že ho môžeme práve v tomto smere prirovnať k dieťaťu. Väčšinou údajne dosahuje rozumovú úroveň troj- až štvorročného dieťaťa. A pri výchove aj on potrebuje cítiť autoritu, inak si bude robiť, čo chce. Ale pokiaľ neohrozuje okolie, záleží len na majiteľovi, či mu to tak vyhovuje,“ hovorí psychologička. Mnohé odborné štúdie hovoria o tom, že deti, ktoré odmalička vyrastajú so zvieratami, mávajú menej alergií a celkove sú zdravšie. „Ak sú však naši potomkovia väčší, pred kúpou je lepšie vopred zistiť, či nemajú napríklad alergiu na srsť, aby sme sa vyhli problémom,“ upozorňuje veterinárna lekárka.

Zviera ako dar

Ak sa rozhodneme kúpiť našim ratolestiam do daru živého tvora, musíme si uvedomiť, že to nie je hračka, ktorú môžeme len tak vrátiť do obchodu alebo odhodiť do kúta. Zviera môžeme darovať tomu dieťaťu, ktoré ho naozaj chce. Nesmieme ho ním zaskočiť a musí byť dostatočne veľké na to, aby vedelo prevziať časť zodpovednosti – teda chodiť na prechádzku so psom, čistiť toaletu mačke alebo kŕmiť morča. Od malého dieťaťa žiadnu zodpovednosť v tomto smere žiadať nemôžeme.

Podľa čoho by sme ho mali vyberať? „Možno by to najskôr malo byť niečo malé, menej náročné. Ideálne je morča alebo škrečok,“ vysvetľuje veterinárka. Hlodavce sa síce nedožívajú vysokého veku, ale aj v tomto smere to môže byť pre dieťa poučné – pochopí, ako to v živote chodí. Pri psovi by sme mali dbať na výber rasy. Záleží na tom, na čo ho chceme – či ako partnera na športovanie, alebo ako domáceho spoločníka. „Mnohí si vyberú plemeno, ktoré je práve v móde, ale neuvedomia si, že môže mať napríklad rôzne predispozičné ochorenia a nebude jednoduché sa oň starať,“ varuje Salajová.

Vhodné veľmi nie sú ani operence: „Nie sú to typy zvierat, ktoré by dieťa mohlo hladkať a hrať sa s nimi. Dokáže ich vnímať, papagáje ho môžu zaujať tým, ako rozprávajú, ale nevybuduje si k nim bližší vzťah. Malým deťom je vždy lepšie kúpiť niečo chlpaté.“ Ak chováme hady, náš potomok by sa určite nemal starať o čistenie akvária, lebo mu hrozia viaceré ochorenia, najmä črevné.

Ak už zviera kúpime, musíme s ním hneď zájsť k veterinárovi, ten ho prezrie, zaočkuje a vysvetlí, ako ho treba kŕmiť. „Pri väčšom dieťati je dobré, ak rodičia k veterinárovi zoberú aj jeho, aby videlo, ako vyšetrenie prebieha. Samo by tam však malo so zvieraťom chodiť až od pätnástich rokov, aby dokázalo pochopiť napríklad vážny chorobný stav,“ uzatvára lekárka.

V obchode alebo u chovateľa?

Aj keď existujú mnohé obchody, ktoré ponúkajú veľký výber morčiat, škrečkov a ďalších tvorov vhodných na chov v domácnosti, lepšie je obrátiť sa na chovateľov. V obchodoch býva veľký presun zvierat a mnohé sa tam dlho „neohrejú“. Majitelia nedokážu zaručiť, či sú dostatočne zdravé, netušia, ako boli kŕmené, ani neodhadnú ich aktuálny vek. Ľahko sa tak môže stať, že si z obchodu odnesieme to, čo vôbec nechceme a doma nám namiesto malého králika vyrastie veľký zajac. U chovateľa na vlastné oči uvidíme prostredie, v akom zvieratá žijú a má tiež dostatok skúseností, aby nám pri výbere poradil. Dobré je siahnuť aj po odbornej knižke, alebo nájsť si informácie na internete.

Dieťa ako votrelec

Psy majú rôzne povahy. Môže sa stať, že ak sa v rodine narodí dieťa, domáci maznáčik môže naň žiarliť a brať ho ako „votrelca“. Záleží najmä na tom, akú pozíciu mal v rodine predtým – či to bol predovšetkým pes, alebo či v podstate nahrádzal aj dieťa. Ak dostával veľa pozornosti, nemôžeme mu ju s príchodom potomka zrazu celkom zobrať. Musíme mu dať najavo, že je pre nás aj naďalej dôležitý.

Kone sú súčasťou nášho života

Roman Nedoma, 51 rokov, obchodník

„Zvieratá sú veľmi dôležitou súčasťou našej rodiny. V osemdesiatych rokoch som pracoval v jednom pólo klube v Ríme a neskôr ako správca haciendy v Argentíne, kde sme mali, okrem iného, na starosti aj tisíc koní. Potom sme sa s rodinou vrátili na Slovensko a dnes tu máme ranč. Všetky naše tri deti sa učili jazdiť. Maria Chiara jazdila už od troch rokov. Teraz má štrnásť a urobila si westernové skúšky Slovenskej jazdeckej federácie, aby mohla pretekársky jazdiť. Vzťah ku koňom určite získala aj vďaka výborným trénerkám Lucii Celecovej a Viere Závodnej, ktoré s deťmi vedia skvele komunikovať.

Sedemnásťročný syn Alois študuje v zahraničí, takže na jazdenie teraz nemá veľmi čas. Mladší Mikuláš chodí na strednú školu a tiež má dosť iných povinností, ale všetky naše deti majú v sebe prirodzený vzťah ku koňom a k zvieratám vôbec. Napriek tomu, že pri koňoch vyrastali, nikdy sme ich nenútili jazdiť. A ony nikdy nemali problém nám s nimi pomáhať. Skôr naopak.

Deti už v deviatich rokoch vedia pochopiť, že kôň bude tým lepšie „fungovať“, čím lepšie sa oňho starajú. Dôležité je najskôr ho spoznať, uvedomiť si, ako sa správa, čo jeho pohyby môžu znamenať. O tom je westernové jazdenie – je založené na prirodzenom, blízkom kontakte jazdca s koňom. Príroda je pre naše deti súčasťou života. Vyrastali aj so psom, ale dostali ho až ako školáci – teda vtedy, keď už boli schopné si s ním porozumieť, postarať sa oňho aspoň v základných veciach. Nebrali ho ako hračku, ale ako súčasť rodiny. Pri spolužití zvieraťa s človekom je určite dôležitá komunikácia. Nikdy sme doma nemali tvory, ktoré s nami nedokážu komunikovať, napríklad hada, chameleóna alebo žabu. Psy, kone aj mačky s ľuďmi žijú a vedia s nimi nadviazať vzťah. A dieťa vďaka nim získa zodpovednosť k prírode.“

Autor: Zuzana Zajacová, k téme sa vyjadrujú psychologička Petra Scheberová, veterinárna lekárka Anna Salajová