Henrieta Moravčíková: Dobrá architektúra by mala vyvolať v človeku určité vzrušenie

etičky architektúry. Jej pracovnú náplň tvorí vzrušujúce pátranie v archívoch a knižniciach, ale aj tvorivé písanie kníh a článkov o architektúre.

Pôvodne ste vyštudovali architektúru, no namiesto projektovania stavieb sa venujete teórii architektúry. Nie je vám to niekedy ľúto?

Ani nie, vždy sa mi zdalo oveľa zaujímavejšie a slobodnejšie architektúru pozorovať a hodnotiť, ako ju tvoriť. Povedzme si pravdu, práca architekta je do veľkej miery vymedzená požiadavkami a financiami klienta, zatiaľ čo ja môžem bádať a prejavovať svoje názory nezávisle.

Čo je to vlastne dobrá architektúra?

Odpoveď na túto otázku poznáme už od antiky. Klasická európska tradícia hovorí o tom, že architektúra by mala byť účelná, trvanlivá a krásna. Od tých čias sa na týchto kategóriách nič nezmenilo.

Hovorí sa, že architektúra odráža stav spoločnosti. Platí to aj na Slovensku?

Úroveň stavieb v konkrétnom meste alebo krajine napovedá o všeličom. Stavebná činnosť, ktorá nás momentálne zo všetkých strán zavaľuje, je iba odrazom fázy vývoja, v ktorom sa nachádzame. Dnes je to tak, že ušľachtilosť a krása v architektúre ustupujú pragmatizmu a napĺňaniu finančných očakávaní investorov a staviteľov.

A čo vy? Nehodnotíte podvedome ľudí podľa toho, v akom dome bývajú?

Každý staviteľ, ktorý zrealizuje nejaké dielo, ide tak trochu s kožou na trh. Hotová stavba odráža okrem iného aj jeho osobnosť, preferencie, vzory, finančné možnosti, estetické vnímanie sveta a možno tak trochu aj jeho charakter. Len zriedkavo však bývame v dome, ktorý by bol odrazom našich ideálnych snov a predstáv. Väčšina z nás obýva príbytky, ktoré si zvolila z čisto pragmatických dôvodov.

V porevolučných časoch bola poznávacím znamením úspešného podnikateľa ružová vilka s vežičkami. Dnes sa zdá, akoby tieto stavby pomaly ubúdali. Zlepšil sa odvtedy vkus ľudí?

Vilky s vežičkami boli štandardným obrazom deväťdesiatych rokov, na ktorý sa zaužíval názov „podnikateľský barok“. Na Slovensku vyplynul z historickej tradície. Spoločnosť, ktorá bola dlhé roky držaná v limitoch monotónnej výstavby, začala po revolúcii logicky bažiť po niečom pestrejšom a honosnejšom. Myslím si, že dnes už tento fenomén nie je aktuálny, slovenskí stavebníci sú kultivovanejší, vedia sa lepšie orientovať v architektúre, majú viac financií. Neznamená to, že podnikateľský barok už úplne vymrel – podobné domy stále vznikajú a vznikať budú. Akurát nebudú záležitosťou hlavného prúdu, aspoň dúfam (smiech).

Dokážu sa mestá v iných krajinách ubrániť tlaku investorov? V Bratislave sa každý štvorcový meter využije na ďalšiu stavbu a všetky voľné priestranstvá, ihriská a parky postupne ubúdajú...

Nekoncepčná výstavba a likvidácia verejných priestranstiev sú typickým obrazom súčasnosti. Je to zrejme daň ranému kapitalizmu, v ktorom sme sa ešte nenaučili „plávať“, chýbajú nám skúsenosti na to, aby sme vedeli čeliť tlaku developerov a využiť územnoplánovacie mechanizmy. Zostáva iba dúfať, že nestratíme všetok voľný priestor skôr, než sa s ním naučíme zaobchádzať. No verím, že taký katastrofický scenár nehrozí. Tento rok vzniklo mnoho občianskych iniciatív proti zastavaniu parčíkov, búraniu industriálnej architektúry alebo za dôstojnú rekonštrukciu Starého mosta.

Nemáte pocit, že investori si aj tak urobia všetko po svojom?

Vo chvíli, keď proti niečomu bojujete a prehráte, to naozaj môže vyzerať ako hádzanie hrachu o stenu. Ale v konečnom dôsledku je to inak. Každá občianska iniciatíva alebo protest prispieva svojou troškou k zmene atmosféry v spoločnosti. Pred pár rokmi sa podobné záležitosti akoby nikoho netýkali. Dnes sa ľudia začínajú ozývať a svoj názor dávajú intenzívne najavo. Aj keď to tak niekedy nevyzerá, predstavitelia samospráv nie sú vo svojich kreslách naveky. Keď už nič iné, aspoň pud sebazáchovy ich privedie k tomu, aby si vypočuli občanov.

Nedávno bol Bratislavčanom predstavený plán na prestavbu Starého mosta. Súčasťou boli tri návrhy na jeho novú podobu, za ktoré mohli obyvatelia hlasovať. Čo si o tejto iniciatíve myslíte?

Išlo o veľmi priehľadné a naivné zneužitie verejnosti. Čudujem sa, že sa na tej ankete vôbec niekto zúčastnil. Projekty sa objavili za netransparentných okolností, všetky tri návrhy sú v podstate jediným, pochádzajúcim od toho istého projektanta. Z celej veci však vyplýva jedna základná otázka: Prečo by sme si mali zbúrať najstarší most v našom hlavnom meste? Veď iný historický most tu nemáme. Chcieť ho len tak šmahom ruky zlikvidovať z obrazu mesta preto považujem za veľmi arogantné.

Stavby od svetoznámych architektov majú veľkú moc – sú skvelou reklamnou značkou, ktorá dokáže oživiť upadajúcu štvrť, dokonca zviditeľniť celé mesto. Prečo nemáme takúto stavbu aj my?

Veľkí moderní architekti na Slovensku nestavali. Neboli tu na to dosť solventní klienti. V Žiline síce stojí synagóga od slávneho nemeckého architekta Petra Behrensa, no nemáme žiadneho Le Corbusiera či Miesa van der Rohe. Možno práve teraz je to správne obdobie s bohatými investormi, ktorí si môžu dovoliť zavolať slávnych architektov. Všetko závisí od stavebníka, ako si váži svoje peniaze a ako si uvedomuje, že novou stavbou môže vstúpiť do dejín. Často sa hovorí, že architekti si stavajú vlastné monumenty. Nie je to celkom tak, pretože monumenty si tvoria najmä stavebníci. Nikto nezabudne, že to bol prezident Francois Mitterrand, ktorý inicioval parížske „Veľké projekty“. Aj naši investori by sa takto mohli vpísať do dejín, napríklad aj tým, že k nám pozvú architekta so zvučným menom.

Napríklad?

Je niekoľko svetových architektov, ktorí sú naozaj hviezdni. Patrí medzi nich napríklad Holanďan Rem Koolhaas, švajčiarski architekti Herzog a de Meuron alebo Zaha Hadid z Iraku. A potom sú ešte takí, ktorí chodia k nám (smiech). Nerada by som niekoho urazila, ale napríklad taký Richardo Bofill, ktorého sem za mediálneho ošiaľu pritiahla jedna veľká investičná skupina, bol zosobnením postmodernizmu sedemdesiatych rokov a dnes už nikomu veľa nepovie. Je to typický obraz našich provinčných podmienok – keď už nemáme na Zahu Hadid, tak si zavoláme starnúcu hviezdu, ktorá môže narobiť viac škody ako osohu.

Ale to znie, akoby sa architektúra rokmi prežívala. Ak je stavba dobrá, mala by takou zostať aj o päťsto rokov, či nie?

Určite áno. Ak je architektúra dobrá, prežije. Žiaľ, ak príliš podlieha módnym trendom, väčšinou dlho nevydrží. No nemyslím si, že za každú cenu treba hľadať univerzálny jazyk architektúry, ktorý bude fungovať naveky. Všetko je relatívne, a prečo by sa nejaká stavba nemohla prežiť? Istý čas môže byť módna, a keď nebude práve hitom sezóny, môže sa postaviť iná, modernejšia. Striedanie štýlov a žánrov predsa funguje všade, nielen v architektúre.

Ľudia obdivujú gotické kostolíky, renesančné radnice aj barokové paláce. S modernou architektúrou majú trochu problém, akoby sa s ňou nevedeli spriateliť. Prečo je to tak?

Ľudia sú vo svojej podstate konzervatívni a nedôverujú novinkám. Moderná architektúra tu nie je až tak dlho, na Slovensku zhruba od dvadsiatych rokov minulého storočia. Historickú architektúru poznáme stáročia. Počas jednotlivých období sa síce trochu mení, no divák si v nej vždy nájde známe prvky, o ktoré sa môže zachytiť – či sú to klenby, alebo stĺpiky, alebo portál. Moderná architektúra prišla s úplne novou rečou, ktorá vyžaduje dlhší čas na to, aby jej človek porozumel. Nenadväzuje s prijímateľom priamy dialóg, nemá nič, o čo by sa mohol laik oprieť, a tým je tak trochu „autistická“. Možno práve to je jej problém. Je to podobné ako s moderným umením – pre laika je ťažké nájsť si cestu napríklad k abstraktnej maľbe. Na to, aby jej porozumel, väčšinou si musí čosi naštudovať, stráviť s dielom viac času. Na druhej strane, moderná architektúra vyhovuje veľmi dobre fungovaniu a potrebám súčasného človeka, a to jej postupne otvára dvierka k priazni ľudí.

Ktoré sú vaše obľúbené moderné stavby na Slovensku?

Dobrá architektúra by mala vyvolať v človeku určité vzrušenie. Takýto pocit sa ma vždy znovu zmocní napríklad pri návšteve kúpaliska Zelená žaba v Trenčianskych Tepliciach či pri neďalekom sanatóriu Machnáč. Ale rovnaké pocity vo mne vyvoláva aj bratislavské krematórium či budova Slovenského rozhlasu. Sú to všetko skvelé diela, ktoré stavajú slovenskú architektúru na európsku úroveň.

Ako vlastne býva teoretička architektúry, ktorá hodnotí kvalitu iných budov?

Som vydatá za architekta a bývame v bytovom dome, ktorý naprojektoval. Musím priznať, že som s ním spokojná, aj ako kritička architektúry, aj ako obyvateľka domu (smiech). Aj keď... najradšej mám architektúru tridsiatych rokov a takú peknú funkcionalistickú vilu by som vedela určite veľmi dobre obývať...

Henrieta Moravčíková (45)

Vyštudovala architektúru na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave. Pracuje ako vedecká pracovníčka a vedúca Oddelenia architektúry v Ústave stavebníctva a architektúry Slovenskej akadémie vied, kde sa venuje teórii, histórii a kritike architektúry 20. a 21. storočia. Od roku 1997 je šéfredaktor-kou mesačníka Arch o architektúre a inej kultúre a editorka vedeckého časopisu Architektúra&Urbanizmus. Je autorkou niekoľkých monografií o súčasných slovenských architektoch, spoluautorkou rozsiahlej knižnej publikácie Architektúra Slovenska v 20. storočí a zostavovateľkou prvej súhrnnej monografie o slovenskej architektúre Architektúra na Slovensku: stručné dejiny. Prednáša na treťom stupni vysokoškolského štúdia na Fakulte architektúry STU. Je nositeľkou Ceny literárneho fondu a Ceny Martina Kusého za teoretické dielo v oblasti architektúry.

Autor: Silvia Peťková