Najmenej váhajú rodičia detí, ktoré majú bydlisko blízko školy. Dieťa, ktoré nemusí prechádzať hlavnú cestu, kráčať samo do školy krížom cez sídlisko či cestovať autobusom, sa osamostatní oveľa skôr ako jeho kamaráti, ktorí to majú do školy ďalej.
Kým školák začne chodiť do školy sám, pri jeho sprevádzaní sa striedajú rodičia, alebo túto úlohu zveria staršiemu súrodencovi. Niekedy rodič zistí, že na samostatnosť je ešte priskoro a po prvých zabudnutých veciach či po nezamknutých dverách sa k sprevádzaniu svojej ratolesti na čas vráti. Keď začne dieťa chodiť do školy bez sprievodu dospelej osoby, rodičia ho kontrolujú prostredníctvom mobilného telefónu, zveria ho do opatery starším súrodencom alebo spolužiakom.
"Prílišné obavy rodičov starších detí - žiakov druhého stupňa, ktorí nie sú ochotní púšťať deti samostatne do školy, vzbudzujú falošný pocit, že deti ochránia a pri nich sa deťom nemôže nič stať. Neuvedomujú si, že neustále kontrolované a riadené dieťa nebude v reálnom živote schopné zvládať ani bežné požiadavky a nástrahy prostredia. Neskôr, s príchodom puberty, sa takéto deti dostanú zväčša do opozície a vzťah s rodičmi sa zhorší," myslí si psychológ.
Rozdiely sú i medzi školákmi v meste a na vidieku. Vidiecke deti sú samostatnejšie, ich rodičia sa skôr osmelia pustiť dieťa samo ako rodičia v mestách. Je to dané celkovo bezpečnejším prostredím a tým, že ľudia sa v menších obciach lepšie poznajú.
"Každé dieťa je individualita a podľa toho by mal každý rodič zvážiť, čo bude od svojho dieťaťa vyžadovať. Sú deti, na ktoré sa rodičia môžu spoľahnúť už v nižších ročníkoch základnej školy, na druhej strane je množstvo detí, ktoré nie sú samostatné a nie je možné sa na ne spoľahnúť ani neskôr. Zodpovednosť by mal rodič na dieťa prenášať postupne, testovať, ako dieťa v rôznych situáciách reaguje. Samostaný príchod zo školy a cesta do nej sú len začiatkom, postupne môže rodič syna či dcéru poveriť zodpovednejšími úlohami," hovorí psychológ.
Pre mestské deti i pre deti na vidieku, ktoré musia dochádzať za vzdelaním do susedných obcí, by boli ideálnym riešením školské spoje. Táto zmena v školskom systéme však nie je v rukách rodičov, ako návrh do budúcnosti by si ho mohli všimnúť kompetentní. Zo všetkých riešení, ktoré rodičia spomínali v diskusii či nám zaslali na adresu zena@smeonline.sk sa toto javí ako najlepšie no i priveľmi nákladné. Bezpečnosť našich detí tak zostáva zatiaľ iba v rukách rodičov.
K téme sa vyjadruje: Dr. Maroš Majko
Z príspevkov čitateľov systém vyžreboval výherkyňu Evu Samekovú. Blahoželáme a posielame jej peračník Kung-Fu Panda od firmy Gorila.sk.
S kľúčom na krku a dobrými radami, ako prechádzať cez cestu sme začali chodiť sami do školy už ako prváci. Spomínate si? Bola iná doba. Menej áut, menej nástrah, viac škôl, do ktorých bolo odvšadiaľ blízko. Dnes je pre rodiča oveľa ťažšie rozhodnúť, kedy je jeho školák dosť veľký na to, aby išiel do školy sám.Pre bezpečnosť svojich detí urobíme čokoľvek. Ja som staršieho syna odprevádzala do školy až po tretí ročník. Jedna hlavná cesta a dve sídliskové s radmi áut, zaparkovaných po oboch stranách, sa mi zdali byť dosť veľkou nástrahou pre malého žiaka. Školu nemáme „na skok“, skoro ráno by ho mohlo postretnúť čokoľvek. Najmä v zime, keď sú rána ešte tmavé.
„Mami, ja by som už chcel chodiť sám,“ povedal mi ako tretiak. Pravdu povediac, túto vetu som čakala. Namiesto vystískania pri rozlúčke mi dával letmú pusu, len aby ho nezazrel nejaký spolužiak. Najprv sme skúsili rozlúčku na pol ceste, od štvrtého ročníka začal chodiť do školy sám.
Na prvé osamostatnenie svojho dieťaťa sme sa pripravovali už vopred. Kurz zamykania a odomykania dverí zabsolvoval už ako malý chlapec. Od netrpezlivosti sme podupkávali pri dverách, ale počkali sme, kým sa nešikovným detským rukám podarí odomknúť a otvoriť dvere.
Podobné rady, aké som kedysi dostala od mamy ja, dostal teraz môj syn:
- dobre zamkni dvere,
- nedávaj sa do reči s cudzími ľuďmi a hlavne si od nich nič neber,
- neprebiehaj cez cestu, prejdi podchodom,
- choď rovno do školy,
- nestrať kľúče... a mnoho ďalších.
Opakujeme ich stále dokola. Už pri prvom upozornení o zamykaní dverí myká plecom, veď už je veľký.
Vďaka mobilnému telefónu mám syna vždy ako-tak pod kontrolou. Kým bol menší, pol hodinky pred vyučovaním som mu zavolala a keď som v telefóne počula krik jeho spolužiakov, hneď som bola spokojnejšia. Podobne využívame telefón na kontrolu príchodu domov.Mladší súrodenec to má o dosť jednoduchšie – „zvezie sa“ s tým starším. Keď začala chodiť do školy mladšia dcéra, obaja sa so synom tešili, ako budú chodiť spolu do školy a domov. Niekoľkokrát som ich pustila samých, ale malá prváčka raz prišla bez svetra, raz bez prezúvok, tak som usúdila, že ešte rok s tou samostatnosťou počkáme.
Ani prenášať celú zodpovednosť za mladšieho súrodenca na staršieho nie je najvhodnejšie, v krízovej situácii ešte nevie konať tak, ako by konal dospelý. Aj keď deti majú pocit, že všetko zvládnu samé, rodič musí triezvo zhodnotiť, či je dieťa dosť samostatné na to, aby nieslo zodpovednosť za seba, za mladšieho súrodenca alebo za zamknutie bytu. Naopak, so súrodencom už dieťa nie je celkom samé, postrážia sa navzájom, skontrolujú, či zamkli dvere. Dvaja vidia prehľadnejšie premávku na ceste a i vodiči v autách si skôr všimnú skupinku detí.
Kedy ste svoje dieťa pustili po prvý raz samé do školy? Ako sa Vám to osvedčilo, neoľutovali ste svoje rozhodnutie? Napíšte nám na adresu zena@smeonline.sk, z Vašich príspevkov vyžrebujeme jedného výhercu.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
