Naučme školákov zvládať stres

ch chybách a nesnažte sa v podobnom duchu vtipkovať so svojimi školopovinnými ratolesťami. Spôsobujete im tým zbytočný stres.

Predškoláci sa až na výnimky do školy tešia. Konečne sa z nich stanú „veľkáči“, ktorí už nebudú musieť v škôlke absolvovať toľko nenávidený poobedňajší spánok. Sú zvedaví na novú pani učiteľku aj na kopu nových kamarátov. Nemôžu sa dočkať, až po prvýkrát vyvetrajú školskú tašku s potlačou „Spidermana“ alebo „Hello Kitty“ a domov si v nej odnesú naozajstné zošity a učebnice. Skôr či neskôr však narazia na tvrdú realitu. Bezstarostný škôlkársky život vystrieda pevný školský systém plný pravidiel, termínov, kontroly, príkazov a zákazov.

„Niektoré deti školský poriadok dodržujú bez problémov a na písomky sa vyslovene tešia. Berú ich ako príležitosť ukázať, aké sú šikovné. Ale nájdu sa aj také, ktorých stresuje každá maličkosť,“ hovorí učiteľ matematiky Ján Žabka z 1. súkromného gymnázia na Bajkalskej ulici v Bratislave. Bez ohľadu na individuálne rozdiely medzi deťmi bude každý prváčik stres ľahšie zvládať, keď pôjde do školy psychicky zrelý.

„V prípade, že vám pani učiteľka alebo školská psychologička pri zápise do prvej triedy odporučí, aby ste dali jeho školskú zrelosť otestovať v pedagogicko-psychologickej poradni, bez váhania to urobte. Pre veľmi hravé dieťa, ktoré sa nevie dlhšie koncentrovať, bude lepšie, ak jeho nástup do školy o rok odložíte. Škôlkarovi s oslabenou jemnou motorikou môže zasa pomôcť takzvaný nultý ročník, kde sa budú jeho problémom osobitne zaoberať. O rok bude schopný zvládať stres s väčším nadhľadom, ako keby vhupol do učebného procesu mentálne či fyzicky nevyspelý,“ apeluje špeciálna pedagogička Eva Štočková zo Súkromnej základnej školy s materskou školou Montessori.

Našťastie nemusíme vešať hlavu ani vtedy, keď náš drobček do školy nastúpil, ale nevie sa na ňu adaptovať. Školský psychológ nám navrhne buď dodatočný odklad, o ktorý možno požiadať až do konca prvého polroka prvého ročníka, alebo odporučí iné, čo najoptimálnejšie riešenie.


Dobrá škola, menej stresu

Kvalitná škola by deti nemala stresovať. Skôr by ich mala naučiť stres primerane zvládať. Veď sa mu v ďalšom živote, v súkromnom ani v pracovnom, aj tak nevyhnú. Pri výbere školy platí - najlepšia nemusí byť nutne tá, ktorá sa nachádza najbližšie k miestu nášho bydliska. Podstatnejšie je, či v nej vládne priateľská atmosféra, vedenie školy systém vyučovania čo najviac prispôsobuje individuálnym potrebám detí a podobný prístup vyžaduje aj od svojich učiteľov.

„Na našom osemročnom gymnáziu zmierňujeme prípadný stres detí tým, že testy a podmienky na ich písanie pripravujeme primerane ich veku. Desaťročným žiakom sa pred testom snažíme navodiť čo najpohodovejšiu atmosféru. Nikto z nás im nehovorí, aby sa ponáhľali, pretože o päť minút zvoní. Naopak, naši najmladší školáci vedia, že keď nebudú stíhať, dostanú na vypracovanie testu viac času, alebo ak písomku napíšu zle, budú mať opravný termín.

Postupne ich však pripravujeme na to, že vo vyšších ročníkoch budú podmienky prísnejšie. Kým v príme a sekunde ich skúšame klasicky, písomne aj ústne, v tercii a kvarte tvoria základ ich hodnotenia zo slovenčiny a matematiky v každom polroku dva testy, ktoré najviac ovplyvnia ich známku na vysvedčení.

Vedia, že ak sa na ne nebudú učiť priebežne, nemusia ich zvládnuť podľa svojich predstáv. Snažíme sa ich tak postupne pripraviť na maturitu a neskôr aj na skúškové obdobie na vysokej škole, keď budú musieť preukázať obrovské kvantum vedomostí v presne stanovenom termíne bez možnosti nekonečných opráv,“ hovorí učiteľ.

Stop perfekcionizmu

Zbytočný stres deťom spôsobuje, keď sa vzájomne porovnávajú. Preto je veľmi dôležité, aby v nich učitelia nepodporovali prehnanú súťaživosť, ale zamerali sa skôr na ich výnimočnosť a vieru vo vlastné schopnosti. „Napriek tomu, že som matematikár, uvedomujem si, že omnoho dôležitejšie než úpravy výrazov alebo výpočty s mocninami je, aby si deti s našou pomocou našli čo najefektívnejší spôsob učenia, aby dosahovali tie najlepšie výsledky, akých sú schopné. Preto v kvarte učíme aj predmet „Učím sa učiť sa“ a považujem ho za rovnako dôležitý, ako matematiku alebo slovenčinu,“ hovorí Ján Žabka.

„Ak dieťaťu napríklad nejde fyzika, nič sa nedeje. Možno je dobré v dejepise a o pár rokov z neho bude úspešný historik,“ pridáva sa Eva Štočková. „Nikto z nás nie je perfektný úplne vo všetkom, tak prečo by sme mali absolútnu dokonalosť vyžadovať od svojich detí. Samí jednotkári majú navyše sklon k perfekcionizmu, pre ktorý trpia stresom viac než ktokoľvek iný. Neustále niečo vylepšujú a neodpustia si nijakú chybu.“Okrem toho vysvedčenie, ktoré zdobia od hora dole samé „biče“, viac než vedomosti našich ratolestí často odzrkadľuje naše nesplnené túžby alebo naopak premrštené nároky, ktoré máme nielen na seba, ale aj na svoje deti.

Navyše nechceme akceptovať, že svet sa radikálne zmenil. Pred tridsiatimi rokmi, keď sme chodili do školy my, nám neostávalo nič iné, len si po príchode domov pred bytovkou zaskákať panáka, zahrať vybíjanú, ísť do pionierskeho krúžku a potom, keď v televízii išlo „zrnenie“, sa z nudy začať učiť. Dnes deti zamestnáva internet, nepreberné množstvo krúžkov a stovky programov v televízii. Zatiaľ čo my sme trávili sobotu a nedeľu u babky na vidieku, ony ich trávia na eurovíkendoch. Svet je taký vzrušujúci, že je podľa nich hriech premárniť ho v posteli s učebnicou v ruke a bifľovať sa na samé jednotky.

Preto ich nenúťme, aby nosili domov známky, na ktoré jednoducho nemajú alebo nechcú mať. Zabudnime na vlastné pochybné ambície a buďme znova chápajúcimi rodičmi, pre ktorých nie je problém ponechať im možnosť slobodnej voľby. Nech si samy vyberú, čo je pre ne podstatné a dajme im príležitosť učiť sa na vlastných chybách. Určite je lepšie mať doma priemerného študenta, ktorý sa o seba pri troche šťastia bude vedieť v budúcnosti postarať, než neurotického premianta, ktorý bude stále so všetkým nespokojný, a preto sa bude celý život potácať odnikiaľ - nikam.

Keď mi test nevyjde, nestresujem sa

Karolína Fabianová,13 rokov, študentka osemročného gymnázia

Pred testom či ústnou odpoveďou sa snažím byť pokojná a väčšinou sa mi to darí. Tesne pred hodinou si prebratú látku vždy ešte raz prečítam a zopakujem. Keď sa niekedy doma nestihnem pripraviť, doženiem to cez prestávku. V prípade, že som sa nič nenaučila a pani učiteľka ma vyvolá náhodne, skúšam povedať všetko, čo som si zapamätala z minulej hodiny.

Ak majú všetci ostatní okolo mňa stres, vyhýbam sa im, aby ho nepreniesli na mňa. Nájdem si tichý kút a plne sa sústredím na svoje vedomosti. Potom to príde. Snažím sa rýchlo skoncentrovať, uvoľniť sa a odovzdať všetko, čo viem. Buď si vydýchnem, že som obstála, alebo som sklamaná, že mi to nevyšlo. No vždy sa v duchu upokojujem, že príde ďalšia možnosť, aby som si zbabraný test opravila a všetko bude zasa fajn. Dokonca mám väčšiu potrebu a motiváciu napísať ten ďalší oveľa lepšie.

Ani moji rodičia nie sú veľmi nadšení, keď donesiem zlú známku, ale nič s tým neurobím. Našťastie ma nikdy nebijú, len mi povedia, čo si o mojom prístupe myslia. Niekedy mi len vynadajú, že som sa lepšie nepripravila, ale potom ma ďalej podporujú a veria mi, že sa budem viac snažiť. Na konci školského roka sa samozrejme trochu bojím, aby som mala dobré známky na vysvedčení, určite však nie som typický „streser“.

Vo vypätých situáciách podávam extrémne výkony

Sofia Nováková, 18 rokov, budúca vysokoškoláčka

Viem veľmi dobre zhodnotiť vypäté situácie zo školských lavíc, keďže som tento rok maturovala. Mne osobne najväčší problém robilo napríklad odovzdávanie ročníkových prác načas. Vždy som si zháňala zdroje v poslednej chvíli, lebo som si myslela, že na knižnicu mám predsa ešte kopu času. Nakoniec som strávila dva dni vkuse pri počítači. Alebo ma vždy stresovalo prednášanie básní pred spolužiakmi. Vyhýbať sa ich úškrnom nebolo ľahké, ale myslím, že keby som sa pozrela v tej chvíli do zrkadla, a videla svoj nasadený výraz, nečudovala by som sa im.

No „najkrajšie“ spomienky mám asi na maturitu. Sedela som na angličtine a chcela som si vybrať na konverzáciu niečo humanitne orientované. Namiesto toho som si vybrala vedu a technológie, no a potom som musela vysvetliť svojmu austrálskemu učiteľovi, prečo sa chcem vydať za afganského chlapca. Mohla som buď zlyhať, alebo naopak – podať extrémne dobrý výkon. Na základe mojich známok sa mi však, našťastie, stalo to druhé. V každom prípade to bolo veľmi vyčerpávajúce.

Myslím si, že sa stresujem hlavne preto, že som cieľavedomá a chcem v živote niečo dokázať. Strach zo zlyhania mi však niekedy zväzuje ruky. Vtedy mi väčšinou pomôže v duchu sa osloviť menom a apelovať na to, že nejde o život, ale o vedomostnú skúšku a čo prinesie skutočný život, to budem riešiť až po vysokej. Zatiaľ si budem užívať novú etapu, ktorá sa predo mnou otvára, ale hlavne - pred skúškami, zápočtami, kreditmi a diplomovkou, ktoré bude u mňa asi zase sprevádzať stres, si ešte nejaký ten piatok užijem zdravý vzduch, spánok, priateľov, zábavu, no najmä – doteraz najdlhšie školské prázdniny.

Čo je to stres a ako vzniká

Slovo stres v hovorovej reči označuje vonkajšiu frustrujúcu alebo ohrozujúcu situáciu, ale vyjadrujeme ním aj príznaky, ktorými naň reaguje organizmus. Vonkajšie spúšťače, ku ktorým problémy detí v škole nepochybne patria, nazývame stresory. Stres spôsobujú tiež vnútorné faktory. Okrem zvýšenej citlivosti je to celý rad vlastností a postojov, ktoré sme si zafixovali v priebehu života.

Sú to napríklad nadmerná ctižiadostivosť, perfekcionizmus, negatívne sebahodnotenie či porovnávanie sa s inými. Určitá miera stresu je pre život potrebná. Zlepšuje sústredenie, pamäť a mobilizuje nás k riešeniu problémov. Nadmerný stres však pôsobí negatívne, oslabuje výkon a narúša životnú pohodu. Ľudia, ktorí žijú v ustavičnom strese, sú náchylní k rozvoju úzkosti a depresie. Preto ho netreba podceňovať.

Autor: Dana Haščáková, k téme sa vyjadrujú špeciálna pedagogička Eva Štočková zo súkromnej základnej školy s materskou školou Montessor