Ako mala Ema mamu

Mama má. Ema má. Má Ema? Má mama Emu? Pýta sa šlabikár z roku 1983 od autorského kolektívu Juraj Brťka, Margita Nemčíková, Ida Štefániková a Lýdia Virgovičová. Povestná veta "Ema má mamu, mama má Emu" sa nachádza už aj v čítanke pre 1. ročník základných deväťročných škôl z roku 1960, ktorá tiež vznikla pod Brťkovým vedením.

Vladimír Michalička z Múzea školstva a pedagogiky v Bratislave sa nenazdáva, že by sa dala táto veta niekomu autorsky prisúdiť: "Rozhodne však platí, že Brťkov šlabikár túto vetu spopularizoval, až zľudovela."

Aj v súčasných šlabikároch sa veci odvíjajú od toho, že mama či Ema niečo majú. "Elementárne texty sú závislé od poradia písmen, ktoré sa v tom-ktorom šlabikári používa," vysvetľuje autorka jedného z nich Kamila Štefeková. Písmeno M je medzi prvými spoluhláskami. Tvorca textu má teda k dispozícii najprv len sloveso "má", preto sú všetky šlabikárové texty také jednotvárne.

Mnohí autori si zvolili poradie písmen podľa frekvencie hlások v reči. "V našom šlabikári bolo toto kritérium až druhoradé, my sme zaradili písmeno "J" omnoho skôr, ako bolo obvyklé, pretože nám to umožnilo používať ďalšie jednoduché slovesá ako "je" či "jeme"," hovorí Štefeková.

Iná šlabikárová autorka Lýdia Virgovičová tiež urobila malú revolúciu - preradila mäkké hlásky viac dopredu. "Pre deti je to prirodzené vyjadrovanie, navyše nenásilne zdôrazňuje ľúbozvučnosť a mäkkosť našej reči," dodáva Virgovičová.

M ako mama

Na prvých obrázkoch v šlabikári z roku 1950 jednoznačne dominuje matka. Mama šije na šijacom stroji, mama žehlí, mama pečie, mama ide na nákup, mama počúva rádio... Po prvýkrát sa otec zjavuje až na strane 19, keď ide rodina na prechádzku. Dnešní starostliví otcovi sa môžu uraziť, feministky zasa hovoriť o rodových stereotypoch.

Štefeková tvrdí, že dôvod, prečo v šlabikároch všetko robí matka a všetko sa točí okolo nej a dievčat celkovo, je pragmatický: "Prvé čitateľské zručnosti získavajú deti na jednoduchých slovách zložených len z otvorených slabík. A tie nám zabezpečia iba slová viažuce sa na ženský rod," vysvetľuje. Až potom, čo deti zvládnu náročnejšie čítanie slov so zatvorenými slabikami, môžu podľa nej na scénu vstupovať nedobrovoľne odsunutí otcovia, synovia a ujovia, čo sa, samozrejme, čiastočne odráža aj v námetoch ilustrácií k textom. "No myslím si, že dnes nejestvujú v šlabikároch obrázky, ktoré by vyjadrovali nerovnoprávne postavenie žien v rodine a spoločnosti," hovorí.

X ako Marx

Šlabikáre sú svetom v malom, ani tejto literatúre sa teda nevyhýbajú ideologické boje, a to nielen v období komunizmu. Vladimír Michalička z Múzea školstva a pedagogiky pripomína, že aj v starých šlabikároch sa kládla konfesionalita nad didaktické a psychologické princípy vyučovania základov čítania.

V učebnici z roku 1948 vydanej pre Slovákov v Bukurešti sú pri písmene X portréty Marxa a Engelsa. Malí Slováci v Rumunsku si pod nimi prečítali, že to boli veľkí učenci a bojovníci. Hneď za nimi Vladimír Iľjič Lenin ľúbil deti a súdruh Stalin bol zasa ich najlepším priateľom.

V našej čítanke zo 60. rokov sa prvá pionierska šatka objavuje na strane 31, aj to len v článočku o živom kútiku, kde žiaci pestovali fazuľku. V tomto vydaní však, samozrejme, nemôže chýbať kultová básnička: "Hoc som malá, trochu tenká, bude zo mňa pionierka.

Šlabikár z 80. rokov ilustroval špičkový umelec - Ferdinand Hložník. Aj na jeho prvej strane víta deti do školy pionierka. Medzi prvé čítankové osobnosti sa v tomto období prepracoval Jánošík a Gagarin. Medzi hrdinami nemohol chýbať ani "môj otec traktorista", hoci počet detí, ktoré mali v 80. rokoch otcov traktoristov bol už asi minimálny.

Ani dnes však nie sú šlabikáre a čítanky úplne ideologicky či konfesionálne neutrálne, využívajú sa v nich aj Rúfusove modlitbičky. Diskutovanou otázkou je zobrazovanie ideálnej rodiny, ktoré môže frustrovať deti z neúplných rodín, príprava na multikulturálnosť či naopak výchova k národnému povedomiu. Podľa Virgovičovej je výchova k vlastenectvu potrebná už na úrovni šlabikára. V jej čítanke je láske k domovine venovaná dvojstránka, sú na nej texty k piesňam Aká si mi krásna či Najkrajší kút v šírom svete.

Koniec písaného písma?

Deti sa dnes aj vďaka počítačom veľmi skoro zoznamujú predovšetkým s tlačenou formou písma.

"Tlačené písmo má svoje výhody, ale zatiaľ si myslím, že je potrebné učiť sa aj písané. Málokto si píše poznámky veľkými tlačenými písmenami, lebo je to pomalé. Človek musí mať aj niečo, čo vyjadruje jeho osobnosť, ako je jeho rukopis. Ako sa budete potom podpisovať?" pýta sa Lýdia Virgovičová.

Pripomína, že deti píšuce tlačenými písmenami majú problém rozoznať vlastné mená, začiatok a koniec vety.

Štefeková však argumentuje, že pre mnohé deti s vážnou poruchou jemnej motoriky je písanie tlačenými písmenami jediným vhodným spôsobom písomného prejavu, čo dnes rešpektujú aj učebné osnovy.

M ako Metódy?

Metódy vyučovania čítania a písania prechádzali výrazným vývojom. V druhej polovici 18. storočia bola jedinou metódou pre celé Rakúsko tzv. slabikovacia metóda, pri ktorej sa deti učili v prvej etape pomenovanie písmen: a, bé, cé... Slovo misa teda najprv prečítali ako em -i- es- a. Až v ďalšej etape ich od toho musel učiteľ odučiť.

Priam vzorníčkom rôznych metód so sporými výsledkami bolo 20. storočie.

Kamila Štefeková sa priznáva, že ona sama v prvej triede takmer prepadla. Na konci roka mali čítať z knihy, ona však ani "nepípla". Až neskôr, keď sa začala problematikou zaoberať profesionálne, zistila, že v tom čase sa deti učili tzv. globálnou metódou, pri ktorej sa dieťa učí čítať celé slová a vety memorovaním. "Na prvej strane šlabikára bol článok o kuriatku, ktorý nás musel niekto nadrieť naspamäť bez toho, že by sme poznali jednotlivé písmená. Ak sa dieťa naučilo, ako vyzerá slovo kuriatko, mohlo dedukciou prísť k tomu, ako vyzerá písmeno K, ale samotné písmená sa učili až v druhom ročníku," spomína Štefeková.

Touto metódou boli u nás ovplyvnené šlabikáre v 30. až v 40. rokoch, v 50. rokoch sa od nej upustilo pre vysoký počet neúspešných detí.

Globálnou metódou sa stále učí napríklad v krajinách hovoriacich po anglicky. Podľa Štefekovej je to dôvod, prečo tam má veľa detí s čítaním problémy. Hlásky sa však v anglických slovách rôzne vyslovujú, naše metódy elemetárneho čítania sú teda pre nich nepoužiteľné.

Štefeková však nie je ani zástankyňou tzv. analyticko-syntetickej metódy, ku ktorej sa hlási aj spoluautorka šlabikára Lipka, Margita Nemčíková. Práve jej dielo bude ministerstvo školstva distribuovať do škôl zadarmo, hoci v súčasnosti si môžu školy vybrať z troch schválených šlabikárov. Dôvody, prečo si ministerstvo vybralo práve túto knihu, o ktorú mali školy najmenší záujem, ministerstvo nespresnilo. Boj o to, ktorá mama, bude mať akú Emu, teda pokračuje.

Z histórie šlabikárov

- Východiskom vyučovania písma bola dlhé storočia latinčina. Obrat nastal až v 14. storočí, keď sa aj u nás udomácnila čeština ako literárna reč. Ján Hus zjednodušil jej pravopis, zaviedol diakritické znamienka, ba zostavil aj prvú mnemotechnickú pomôcku na zapamätanie si abecedy, ktorá sa u nás používala ešte aj v 18. storočí.

- Prvý skutočný šlabikár bol u nás vydaný v roku 1547. Spočiatku sa žiaci učili čítať len na modlitbách, katechizmy mali z toho dôvodu na úvod vždy uvedenú abecedu. V polovici 18. storočia začali mať šlabikáre tri časti - abecedu, spájanie hlások a čítanku, ktorá tiež vždy začínala Otčenášom. V šlabikároch boli dlhé storočia len náboženské texty.

- Evanjelické šlabikáre boli vďaka ich cirkevnému decentralizmu pestrejšie ako tie katolícke, presadzovala sa však v nich českoslovenká cirkevná bibličtina. Líšili sa aj metodickými postupmi či charakterom použitých modlitieb či príkladov z biblických dejín.

(zu)