Samy do školy, samy zo školy

je jeho školák dosť veľký na to, aby išiel do školy sám.

Pre bezpečnosť svojich detí urobíme čokoľvek. Ja som staršieho syna odprevádzala do školy až po tretí ročník. Jedna hlavná cesta a dve sídliskové s radmi áut, zaparkovaných po oboch stranách, sa mi zdali byť dosť veľkou nástrahou pre malého žiaka. Školu nemáme „na skok“, skoro ráno by ho mohlo postretnúť čokoľvek. Najmä v zime, keď sú rána ešte tmavé.

„Mami, ja by som už chcel chodiť sám,“ povedal mi ako tretiak. Pravdu povediac, túto vetu som čakala. Namiesto vystískania pri rozlúčke mi dával letmú pusu, len aby ho nezazrel nejaký spolužiak. Najprv sme skúsili rozlúčku na pol ceste, od štvrtého ročníka začal chodiť do školy sám.

Na prvé osamostatnenie svojho dieťaťa sme sa pripravovali už vopred. Kurz zamykania a odomykania dverí zabsolvoval už ako malý chlapec. Od netrpezlivosti sme podupkávali pri dverách, ale počkali sme, kým sa nešikovným detským rukám podarí odomknúť a otvoriť dvere.

Podobné rady, aké som kedysi dostala od mamy ja, dostal teraz môj syn:

- dobre zamkni dvere,
- nedávaj sa do reči s cudzími ľuďmi a hlavne si od nich nič neber,
- neprebiehaj cez cestu, prejdi podchodom,
- choď rovno do školy,
- nestrať kľúče... a mnoho ďalších.

Opakujeme ich stále dokola. Už pri prvom upozornení o zamykaní dverí myká plecom, veď už je veľký.

Vďaka mobilnému telefónu mám syna vždy ako-tak pod kontrolou. Kým bol menší, pol hodinky pred vyučovaním som mu zavolala a keď som v telefóne počula krik jeho spolužiakov, hneď som bola spokojnejšia. Podobne využívame telefón na kontrolu príchodu domov.

Mladší súrodenec to má o dosť jednoduchšie – „zvezie sa“ s tým starším. Keď začala chodiť do školy mladšia dcéra, obaja sa so synom tešili, ako budú chodiť spolu do školy a domov. Niekoľkokrát som ich pustila samých, ale malá prváčka raz prišla bez svetra, raz bez prezúvok, tak som usúdila, že ešte rok s tou samostatnosťou počkáme.

Ani prenášať celú zodpovednosť za mladšieho súrodenca na staršieho nie je najvhodnejšie, v krízovej situácii ešte nevie konať tak, ako by konal dospelý. Aj keď deti majú pocit, že všetko zvládnu samé, rodič musí triezvo zhodnotiť, či je dieťa dosť samostatné na to, aby nieslo zodpovednosť za seba, za mladšieho súrodenca alebo za zamknutie bytu. Naopak, so súrodencom už dieťa nie je celkom samé, postrážia sa navzájom, skontrolujú, či zamkli dvere. Dvaja vidia prehľadnejšie premávku na ceste a i vodiči v autách si skôr všimnú skupinku detí.

Kedy ste svoje dieťa pustili po prvý raz samé do školy? Ako sa Vám to osvedčilo, neoľutovali ste svoje rozhodnutie? Napíšte nám na adresu zena@smeonline.sk, z Vašich príspevkov vyžrebujeme jedného výhercu.