Peggy Guggenheim žila umením

imovej.

Marguerite, ktorú od detstva prezývali Peggy, sa narodila v New Yorku. Vyrastala v lukratívnej časti, v okolí Central Parku. Guggenheimovci sa na finančné problémy nemohli sťažovať – patrili medzi najurodzenejšie židovské rodiny. Mama Florette pochádzala z bankovníckej rodiny, otec Benjamín pracoval ako obchodník s nerastnými surovinami. Benjamín bol síce pozorný otec troch detí, v podnikaní sa mu však prestávalo dariť: majetok míňal na milenky a pochybné obchody. Peggy neskôr vo svojej autobiografickej knihe napísala, že na detstvo nemá najpríjemnejšie spomienky.

Strýko milovník umenia, otec milovník žien

Bohatstvo, ale aj nerozvážnosť Benjamína dostala rodinu do veľkých finančných problémov. Peggyin otec totiž patril medzi prominentných hostí, čo sa 15. apríla 1912 dostali na palubu nepotopiteľnej lode Titanic, ktorá sa napokon po štyroch dňoch plavby potopila. Benjamín pri tejto tragickej udalosti zahynul. Zanechal po sebe vdovu, tri dcéry a množstvo dlhov.

Štyri ženy sa niekoľko rokov snažili prežiť v chudobe a hlavne v spoločenskom ponížení. Všetko sa obrátilo až v čase, keď zomrel Peggyin starý otec. Ten po smrti zanechal majetok, ktorý Guggenheimovým ženám stačil nielen na prežitie, ale vrátil im aj patričnú spoločenskú úroveň.

Peggy si však hľadala šťastie podľa svojho. Dlho sa nevedela rozhodnúť, čomu sa chce venovať, no keď mala osemnásť rokov, postavila sa na vlastné nohy. Pracovala ako recepčná, predavačka, upratovačka, až kým sa nedostala k umeniu. Priviedol ju k nemu strýko Solomon. Ten síce patril medzi úspešných podnikateľov, svoje srdce a hlavne peniaze však vkladal hlavne do umenia.

V tridsiatych rokoch minulého storočia začal budovať zbierku obrazov. Vlastnil diela od Marca Chagalla, Paula Kleeho či od Kandinského. Jeho zbierka sa začala rýchlo rozširovať a v roku 1943 oslovil architekta Franka Loyda Wrighta, ktorý navrhol prvé Guggenhei­movo múzeum. Jeho neter sa o umenie začala zaujímať ešte skôr. Keď mala 20 rokov, podrobne sledovala prácu strýka a stala sa z nej dobrá obchodníčka a odborníčka na umenie. Po uzavretí manželstva so spisovateľom Laurencom Vailom sa zoznámila s umelcami a s bohatými ľuďmi.

Búrlivý život

Po rozvode s Vailom síce Peggy zostali dve deti – syn Michael Cedric Sindbad a dcéra Dierdre, no ona sa rozhodla venovať hlavne sebe samej. Cestovala, nakupovala, striedala milencov a večery trávila v baroch pri poháriku a niekedy aj s fľaškou v ruke. Na pár mesiacov sa stala manželkou surrealistického maliara, grafika a sochára Maxa Ernsta, no po ďalšom nevydarenom manželstve sa chcela venovať najmä obchodu.

Kým jej strýko prežíval prvé úspechy z otvorenia vlastného múzea, Peggy sa snažila o niečo podobné. Vybrala si zložitejšiu cestu, lebo od roku 1938 začala žiť v Európe. Tá „trpela“ predvojnovým obdobím a pre Židov bola nebezpečným miestom. Peggy preto z Európy odcestovala a vrátila sa do New Yorku.

Objaviteľka Pollocka

O štyri roky si obchodníčka a milovníčka umenia splnila najväčší sen. Otvorila si vlastnú galériu s názvom Art of This Century. Bola nadčasová, moderná a ponúkala diela aj od neznámych umelcov.

Tvorbu Salvadora Dalího, Maxa Ernsta, Joana Miró či Pabla Picassa doplnila začínajúcimi umelcami, ako boli Alexander Calder, Mark Rotho alebo David Hare. Galeristka sa stala objaviteľkou aj známeho Jacksona Pollocka. V roku 1948 sa opäť presťahovala do Benátok, kde sa rozhodla kúpiť palác Palazzo Venier dei Leoni. V ňom je dodnes umiestnená jej unikátna zbierka.

Po smrti svojho strýka sa začala starať aj o Guggenheimovo múzeum, ktoré už v tom období stálo aj v španielskom meste Bilbao. V roku 1969 sa Peggy rozhodla venovať svoju zbierku múzeu. Posledné roky života prežila spokojne v ústraní. Zanechala po sebe nielen potomkov, ale i kus práce, snaženia a predovšetkým umenie.

Zomrela 23. decembra 1979 vo veku 81 rokov, pochovaná je v Benátkach: v milovanom meste, v obľúbenej záhrade, pri svojich najvernejších psoch a v tesnej blízkosti umenia.