Volajte ma kráľovná módy

O detstve Coco Chanel sa veľa nevie. Nechcela o ňom hovoriť. Možno preto, že sa hanbila. Za to, že sa narodila v dielni a že keď jej otec ovdovel, nevedel finančne zabezpečiť rodinu, a tak jeho päť detí putovalo po príbuzných a sirotincoch. V spoločnosti, v ktorej sa vďaka svojej výnimočnosti a štedrým milencom ocitla, sa také príbehy nenosili.

Boli príliš obyčajné. Celkom obyčajný mohol byť aj život Gabrielle Bonheur Chanel. Polosiroty, ktorú mníšky v sirotinci donútili, aby sa naučila šiť. Ony ani ona nevedeli, aký dar jej vlastne dali.

Chcela viac

V sirotinci to s Gabrielle mysleli dobre. V tých časoch sa dievčatá ako ona pretĺkali ako šičky, gazdiné či zostávali doma s kopou detí. Ona však chcela viac. Len čo dospela, odišla do Paríža. Stále si sama šila garderóbu a miešala rôzne kúsky aj štýly, lebo na nakupovanie nemala peniaze.

Najprv to skúšala ako barová speváčka. Hovorila si Coco, lebo Gabrielle nebolo meno do baru. V tom čase sa zoznámila s bohatým anglickým džentlmenom a udržiavala aj vzťah s vplyvným dôstojníkom. Títo muži jej pomohli, keď sa v roku 1910 rozhodla otvoriť prvý salón s klobúkmi. Klobúky milovala. Vyrábala si ich niekoľko rokov a zásobovala nimi svoje priateľky.

Jej štýl sa Parížankám zapáčil a onedlho si otvorila obchody aj v ďalších mestách. Do vyššej spoločnosti a medzi umelcov jej pomohli početní milenci. Po úspechu s klobúkmi prišla prvá módna kolekcia a v roku 1922 slávny parfum Chanel 5.

Päťka vraj bola šťastným číslom Coco. Iná verzia príbehu o názve parfumu hovorí, že chemik, ktorý „miešal“ vône, jej priniesol niekoľko fľaštičiek s parfumami. Coco sa zamilovala do vône, čo bola vo fľaštičke s číslom päť.

V každom prípade, bolo to po prvý raz, čo parfum niesol meno návrhára.

Úspech

Do začiatku druhej svetovej vojny sa Coco čoraz viac darilo. Uviedla svoje klasické malé čierne sako bez goliera s kovovými gombíkmi a niekoľkými šnúrami perál. Do módy priniesla úplet, krátke účesy, dámske kabelky s mnohými vreckami a podľa niektorých ženských časopisov dokonca aj opaľovanie. Robila kostýmovú výtvarníčku pre film aj divadlo, navrhovala doplnky. Nemala čas ani chuť na manželstvo či na rodinu. Tvrdo pracovala a zabávala sa.

Chanel a nacizmus

Keď vypukla vojna, na módu nemali Francúzky peniaze ani náladu. A nechceli kupovať u niekoho, kto sa spolčil s nemeckým nacistickým dôstojníkom v čase, keď Nemci okupovali ich krajinu. Práve pre milenecký vzťah s nacistom či antisemitizmus, ktorý počas vojny prejavovala, sa Coco rozhodla pre exil vo Švajčiarsku. Prečkala tam, kým opadnú vášne, ľudia sa pozviechajú z vojny a zase naplnia svoje peňaženky. V roku 1954 sa vrátila do Paríža.

Jej nová kolekcia bola úspechom, aj keď skôr komerčným, ako umeleckým. Chanel objavili americké paničky a peniaze sa len tak sypali. Coco pracovala do vysokého veku a stále obývala súkromné krídlo hotela Ritz. Na roky dopredu jej ho vraj vyplatil jej nacistický milenec. Posledné roky svojho života čoraz viac kritizovala novú módu a hlavne to, že ju robia muži. Podľa nej nevedeli, čo ženy skutočne potrebujú a vyrábali z nich len bábiky s volánikmi.

S ľuďmi sa veľmi nestýkala, žila zavretá v hoteli. Tam aj v roku 1971 zomrela. Pochovali ju vo Švajčiarsku. Časopis Time ju zaradil do zoznamu 100 naj­vplyvnejších ľudí 20. storočia. Ako jedinú z módneho priemyslu.