Domáce násilie - utajovaný spoločník

odinní príslušníci, susedia, kolegovia z práce, zamestnávatelia. Medzi klientmi pribúdajú mladé dievčatá, ktoré sa s násilím stretávajú na rande.

BRATISLAVA. Predchodcom občianskeho združenia Centrum Nádej bolo pôvodne občianske združenie Pomoc ohrozeným deťom. Keď v roku 1994 vzniklo, tradovalo sa, že bratislavské sídlisko Petržalka bojuje s drogami. O tri roky neskôr ale spoločný prieskum agentúry Focus a občianskeho združenia ukázal, že najväčším problémom sídliska je domáce násilie.

Dnes sa centrum sústreďuje na priamu pomoc obetiam domáceho násilia. "V našej práci svoju pozornosť a odbornú pomoc neorientujeme len na obete domáceho násilia, ale i na páchateľov," hovorí Hana Bártová, psychologička centra.

Až 75 percent klientely v rámci priamej práce s obeťami domáceho násilia tvoria ženy. Druhou najväčšou skupinou s 15 percentami sú deti. Muži sú piatimi percentami zastúpení ako agresori a rovnakým počtom ako obete násilia.

Obete už cestu poznajú

Kým ešte pred takými šiestimi-siedmimi rokmi nonstop linka zazvonila len sporadicky, dnes vyzváňa pravidelne. "Osveta robí svoje. Ak sme predtým mali na linke denne dva-tri telefonáty, teraz sú to desiatky, v ktorých nás o pomoc žiadajú obete alebo ich príbuzní," povedala psychologička. Okruh ohlasovateľov sa rozširuje napríklad aj o kolegov z práce. Raz volala šéfka jedného hypermarketu, ktorá chcela pomôcť podriadenej. Tú manžel bil a zamykal doma. Doviezla ju sem v pracovnej dobe.

Podľa Bártovej už celkom neplatí, že čo sa deje za zatvorenými dverami, susedov nezaujíma. Aj verejnosť reaguje tak, že chce pomôcť.

Pomoc pre ženy aj ich deti

Ak príde týraná žena do centra, sociálna pracovníčka ju zoznámi s možnosťami pomoci. "Niektoré ženy sa rozhodujú okamžite, odchádzajú do krízového centra, spisujú návrh na rozvod, na zverenie detí, podanie trestného oznámenia. Iné sa rozhodujú postupne, niektoré až potom, keď sú vnútorne posilnené, povedala psychologička.

Iné ženy chodia do centra mesiac-dva, potrebujú nakopnutie, potom sa už mobilizujú samy. Ale sú aj také, čo sem chodia dlhodobo, napríklad na skupinovú terapiu. Je to pre ne inšpirácia, vidia, že nie sú osamotené. Majú pred sebou príklad tých, čo sa dokázali vymaniť od tyrana.

Klienti, ktorí hľadajú pomoc v centre na Švabinského ulici, tu nájdu nielen psychologické, právne a sociálne poradenstvo, ale aj detský program. Lebo deti majú podobné syndrómy ako týrané matky.

Násilie odhaľujú aj besedy v školách

Dobrovoľníci z centra z radov vysokoškolákov, ktorí sa zaujímajú o problematiku násilia v rodine, chodia na základné školy robiť preventívne besedy ohľadom násilia v rodinách. "Za uplynulý rok sme takto pomohli asi desiatim rodinám, o ktorých sme sa dozvedeli cez deti, ktoré sa počas besedy zdôverili, že u nich v rodine sa deje násilie," hovorí Hana Bártová.

Mladé dievčatá a starí ľudia

Za posledné obdobie sa klientela rozrástla o mladé dievčatá, ktoré začínajú mať s násilníkmi prvé skúsenosti už počas rande. Mladí muži ich napríklad zastrašujú tým, že zverejnia ich sporo oblečené fotografie či akty, vyhrážajú sa im. Pribúda aj násilia na starých ľuďoch od vlastných detí. Najčastejším motívom je majetok.

Násilník má dve stránky osobnosti

Na odtabuizovaní témy násilia páchaného na ženách na Slovensku sa významnou mierou podieľalo občianske združenie Pro Familia v Humennom. S jeho psychologičkou EVOU SOPKOVOU hovoríme o pomoci, ktorú tu ženy nachádzajú.

O násilí v rodine sa veľa hovorí. Zvykli si už ženy, ktoré sa s ním stretli, že sa môžu obrátiť na vaše centrum?

"Občianske združenie Pro Familia bolo prvou organizáciou, ktorá na Slovensku v roku 1998 začala poskytovať špecializovanú odbornú pomoc ženám zažívajúcim násilie v párovom vzťahu. Najprv len ambulantne v poradni, a od roku 2001 aj bezprostrednejšou formou v špecializovanom zariadení v ženskom dome. Dopyt po službách, ktoré poskytujeme, dlhodobo presahuje personálne kapacity našej organizácie, najmä pokiaľ ide o ambulantne a telefonicky poskytované služby. V ženskom dome práve toho času máme voľnú kapacitu."

S ktorými formami násilia v rodine sa stretávate najčastejšie?

"Stretávame sa so všetkými formami násilia, fyzickým, psychickým, sexualizovaným, sociálnym, ekonomickým aj so sekundárnym inštitucionálnym zo strany pracovníkov a pracovníčok inštitúcií, ktoré by mali ženy, obete a ich deti chrániť."

Veľa násilníkov má ale na pracovisku dobrú povesť...

"Tu rovnako ako v prípade obete platí, že väčšinou muži, ktorí páchajú násilie na svojich partnerkách a deťoch, sú z psychopatologického hľadiska normálni. Keby to tak nebolo, len ťažko by násilnícki muži mohli vykonávať profesie a zastávať pozície a funkcie, ktoré vykonávajú. Muži nepáchajú násilie preto, že sú chorí alebo závislí, ale preto, že môžu."

Má násilník nejaké charakteristické vlastnosti, ktoré by ho mohli odhaliť?

"Výskumy uskutočnené v zahraničí zistili niektoré spoločné charakteristiky násilníckych mužov, týrajúcich svoje partnerky a deti. Takýto muž má nízku sebaúctu a sebadôveru, verí všetkým mýtom týkajúcim sa násilia, verí v nadradenosť mužov a má stereotypný obraz mužskej roly v rodine. Za svoje činy obviňuje iných, najmä svoje obete. Prejavuje dve stránky osobnosti, verejnú a domácu. Bitie, týranie partnerky a prípadne alkohol vysvetľuje ako spôsoby na zvládanie stresových situácií. Fyzické, psychické, sexualizované, ekonomické násilie používa na presadenie svojich požiadaviek, cieľov a na dosiahnutie uspokojenia svojich potrieb. Bagatelizuje a popiera svoje násilnícke správanie i jeho negatívne dôsledky na obete, odmieta pomenovať svoje správanie ako násilie a týranie. Používa pojmy ako hádka, manželské nezhody, problém, ťažkosti v komunikácii, konflikt a podobne."

Čo musí urobiť žena, aby sa vymanila spod nadvlády tyrana? Stretávate sa s tým, že vám domáce násilie nahlásia susedia alebo známi rodiny?

"Prvým krokom je, aby o tom, čo prežívajú, povedali nejakej osobe, ktorej dôverujú a ktorá im pomôže pri uskutočnení ďalších krokov na ceste von, do života bez násilia. Dôležité je, aby si žena uvedomila a aby uverila, že násilie, ktoré prežíva, nie je jej vina, za násilie je zodpovedný výlučne jeho páchateľ."

Ak týral rodinu otec, je predpoklad, že sa to prenesie aj na jeho synov?

"Aj keď v niektorých prípadoch dochádza k transgeneračnému prenosu násilia, zďaleka to neplatí vo všeobecnosti. Podľa zahraničných výskumov sa len asi tretina chlapcov, ktorých otec týral manželku, stane tiež násilníckymi manželmi. V každom prípade, ak sú deti, dievčatá aj chlapci svedkami násilia otca voči matke, má to nepriaznivý vplyv na ich vývin. Dôsledky a ťažkosti bývajú niekedy závažnejšie než u detí, ktoré boli týrané."

1. Stretli ste sa už vo svojom okolí s násilím v rodine?
2. Dokázali by ste na páchateľa násilia upozorniť sociálny odbor, políciu alebo linku dôvery?
Spýtali sme sa v uliciach.

KAROL ŠPES, záchranár rýchlej zdravotníckej služby, otec štyroch detí, Stará Ľubovňa:

1. "Vo svojom okolí som sa pravdupovediac s násilím v rodine ešte nestretol. V profesii záchranára však na nejaké indície svedčiace o násilí na deťoch či ženách občas narazím. Otvorené a hrubé násilie v rodinách končí často zranením, ktoré potom ošetrujeme a následne prevážame aj na chirurgické ošetrenie. Obete sa často snažia vymýšľať si príhodu, pri ktorej sa to stalo, žiaľ, mechanizmus úrazu svedčí o inej príčine, než akú udávajú. Stáva sa tiež, že počas praxe sme svedkami psychického aj fyzického násilia, ktoré trvá roky a dosiahne stupeň, keď obeť "nevládze" a pokúsi sa o samovraždu. Tieto pokusy sú spravidla len demonštratívne a po chirurgickom ošetrení končia obete na psychiatrickom oddelení. Neviem, či je to pre ne nejaká pomoc, ale nádejam sa, že áno."

2. "Samozrejme, že áno. Museli by to však byť jasné fakty, ktoré by nasvedčovali tomu, že ide o domáce násilie. Žiaľ, myslím si, že ženy veľmi veľa vydržia, kým sa rozhodnú nejako sa násiliu vzoprieť."

LÝDIA MAROŠIOVÁ, sociologička, matka dvoch detí, Ružomberok:

1. "Týmto problémom pred niekoľkými rokmi prešla moja príbuzná. Napriek zmierovacím fázam sme všetci vedeli, že pokračovať v tomto manželstve nemá pre ňu význam. Inú priamu skúsenosť s násilím v rodine vo svojom okolí nemám. Zo svojej práce ale viem, že násilie má rôzne podoby, preto si viem predstaviť, že za problémovým dieťaťom, rozplakaným starým človekom môže byť psychické násilie zo strany ich blízkych. Raz sme boli na návšteve u známych, kde sa otec správal k svojmu synovi ako policajt ku zločincovi. Chlapec bol vystrašený, prežívala som s ním jeho poníženie. Samozrejme, že mi napadlo, ako to asi u nich vyzerá, keď sú sami."

2. "Vtedy u známych som sa nezmohla na intervenciu v prospech chlapca. Odhadujem, že by mi ale bolo bližšie spolupracovať s obeťou. Rozhodne by som naliehala, aby sa obrátila na neziskové organizácie na pomoc ženám či deťom v núdzi. Osobne poznám ich prácu, aj krutou realitou preverené postupy na ochranu obetí násilia, ktoré sú v prípade čelenia agresivite nanajvýš potrebné."

EVA SÉROVÁ, account manager, zatiaľ bezdetná, Bratislava:

1."S týmto problémom som sa stretla vo svojom blízkom okolí. Istý čas sme boli svedkami napádania a násilia medzi manželmi v našom susedstve. Svoju rolu hral aj alkohol, pričom agresia sa vystupňovala až do niekoľkých policajných zásahov. Môžem povedať, že je to veľmi negatívny zážitok, v prvom rade pre príbuzných, ktorí žijú v spoločnej domácnosti s agresorom, ale rovnako aj pre okolie, ktoré je proti svojej vôli s takýmito nepríjemnosťami konfrontované. Najviac frustrujúce boli okamihy, keď sme počuli krik, údery a plač v neskorých nočných hodinách. Našťastie sa už situácia vyriešila a v danej domácnosti je všetko v poriadku po absolvovaní protialkoholického liečenia."

2." V skutočnosti sme mali strach my sami zavolať políciu alebo kontaktovať sociálny odbor. Myslím, že v takýchto prípadoch, keď človek nie je priamo účastníkom ,vyčíňania' agresora, ale je len poslucháčom udalostí, asi každý čaká a dúfa, že sa to čo najskôr skončí. Políciu poväčšine volali členovia danej rodiny. " (or)