Eva Sládeková: Poctivo vydretý zápas ma vždy poteší

Aký to bol pocit, keď ste sa dozvedeli, že pôjdete na olympiádu?

O reálnej šanci dostať sa do Pekingu som sa prvýkrát dozvedela vo Francúzsku. V zozname kvalifikovaných hráčok som najskôr figurovala ako náhradníčka, no už vtedy bolo jasné, že niektoré hráčky na olympiádu nepôjdu, alebo budú súťažiť v štvorhre namiesto dvojhry. Skutočná eufória prišla až na Slovensku, keď som mala účasť oficiálne potvrdenú. Až tu som mohla správu konečne vykríknuť do sveta a tešiť sa spolu s rodinou a všetkými známymi.

Čo sa dialo potom? Prišla po prvotnej radosti aj nervozita?

Práve naopak, celý predolympijský ošiaľ si vyslovene užívam. Splnil sa mi predsa veľký sen, doteraz sa pri pomyslení na Peking vznášam od radosti. Niekde pod sebou mám však pevnú pôdu, pretože na zozname účastníkov som sa neocitla lusknutím prsta, ale vďaka dlhoročnej drine. Takže pokračujem v tvrdom tréningu a popritom som šťastná ako blcha.

Zmenil sa vám pred olympiádou tréningový režim?

Treba si triezvo priznať, že jeden-dva mesiace príprav neurobí s mojou výkonnosťou zázraky, aj keby som hrala od rána do večera. Olympijský zápas bude trvať asi 30 minút, takže trojhodinové tréningy by boli zbytočné a mohli by mi uškodiť. Snažím sa sústrediť na maximálny výkon, aby som mala z hry radosť a aby som bola v dobrej psychickej pohode. Samozrejme, musím si dávať pozor, aby som sa nezranila. Obľúbené korčule som teda odložila do skrine, no nejako zvlášť sa neobmedzujem. Moja babka by bola najradšej, keby som sedela iba doma na zadku, no to sa nedá. Úraz sa mi môže pritrafiť hocikde, potknúť sa dá aj doma na prahu (smiech).

Váš úspech síce neprišiel zo dňa na deň, ale na Slovensku vás doteraz veľa ľudí nepoznalo. Dnes vám vyvolávajú novinári, poskytujete rozhovory, objavujete sa na tlačovkách. Ako si zvykáte na slávu?

Bedminton nie je na Slovensku taký populárny a medializovaný ako napríklad hokej, a mnohým sa naozaj musí zdať, akoby som spadla z neba. Obetovala som mu dosť veľa, takže teraz je celkom príjemné, že si niekto všimol môj úspech a celú námahu, ktorá sa za ním skrýva. Rozhovory mi nerobia nijaký problém - dokonca ich ponúkam rada, pretože dúfam, že pomôžu bedminton spopularizovať. A fotenie? To si vyslovene užívam. Som predsa normálna baba, ktorá sa chce páčiť.

Prečo ste sa začali venovať práve bedmintonu?

Tento šport sa mi zapáčil pre jeho hravosť. Je to veľmi rýchla hra, človek sa pri nej poriadne zapotí, no popritom si užije kopu zábavy. Vždy mám radosť z peknej výmeny, alebo keď sa mi podarí oklamať protihráča. Najväčšia zábava je štvorhra, hlavne keď sa pri hre stretnú štyri baby, ktoré sa poriadne rozhýbu, poklebetia a zároveň sa nasmejú. Veľmi rada však hrávam aj zmiešané štvorhry, hlavne keď mám šancu poraziť statného chlapa (smiech).

Aké vlastnosti sú pri hre dôležité?

Bedminton nie je iba o fyzických schopnostiach. Popri sile či šikovnosti hráča je dôležité napríklad priestorové vnímanie, alebo schopnosť rýchlo uvažovať. Hráč sa musí v pomerne krátkom časovom okamihu rozhodnúť, aký úder zahrať a kam. Hra teda vyžaduje celú škálu rôznych vlastností.

Vraj vďaka bedmintonu trénujete aj box, je to pravda?

Toto leto som si dala s boxovaním prestávku, ale je to tak. Trénujem pod dohľadom Jána Zacharu, ktorý bol v roku 1952 olympijským víťazom v boxe. Pomohlo mi to zlepšiť prácu nôh, získať väčšiu rýchlosť, svižnosť a zlepšiť reflexy. Nebol to však súboj naostro, v ktorom by som stála s rukavicami v ringu. Išlo skôr o tieňové boxovanie, cvičenie výpadov a podobne. Tréningy sme mali väčšinou okolo ôsmej hodiny ráno, čiže pre organizmus to bol poriadny šok. Po hodine sme mohli zo seba žmýkať pot, no človek zostal po celý deň nabitý energiou. Navyše, vďaka mojej skúsenosti sa dnes pozerám na box úplne inak. Kedysi som v ňom videla iba násilie, dnes vnímam najmä techniku, prácu nôh aj premýšľanie hráčov.

Dokázali by ste aj zneškodniť nejakého dotieravca?

To teda neviem. Mám síce určitú silu aj svaly, no spoliehala by som sa najmä na nohy, tie mám naozaj rýchle (smiech).

Je bedminton finančne náročný?

Myslím, že v porovnaní s inými športmi je celkom lacným koníčkom. Najdrahšie sú tenisky a raketa. Obuv je dosť dôležitá, pretože hráč mení neustále smer pohybu, vyskakuje, robí výpady. Do bezpečných tenisiek, ktoré nám ochránia chodidlá a členky, sa teda oplatí investovať. Vhodná obuv sa dá nájsť aj za 1500 – 2000 korún. Druhá vec je raketa. Tá moja má hodnotu okolo štyroch tisíc, no dajú sa zohnať aj drahšie. Ale aj lacnejšie – v obchodoch sú dostupné perfektné rakety pre rekreačných hráčov za 1200 korún. Košík stojí okolo 50 korún, prenájom haly zhruba dve stovky na hodinu.

Ako sú vlastne športovci platení? Dostávajú podobne ako bežní pracujúci ľudia výplatu desiateho v mesiaci? Alebo ich na dlhý čas uživí jedna výhra v turnaji?

Ja hrávam francúzsku ligu, dostávam teda pravidelný plat. Na úhradu všetkých bežných nákladov mi však nestačí, pretože si musím financovať aj cesty na turnaje. Občas mi síce časť cestovných nákladov uhradí zväz, no zvyšok si platím sama. V krajinách, kde je bedminton populárnejší, je viac sponzorov a prvoligoví športovci sa zo svojho platu uživia. Platí to najmä o Dánsku, Nemecku a Ázii. Turnaje sú síce dotované, no odmeny putujú len pre najlepších štyroch hráčov. Takí tenisti sú platení už len za to, že do súťaže nastúpia. Ak sa im pošťastí vyhrať, ich odmena je niekoľkonásobne vyššia ako naša. V porovnaní s niektorými inými športmi je teda bedminton finančne nedocenený.

Nedostávajú športovci tisíce korún len za to, že si oblečú odev od známej značky?

Najlepší športovci naozaj dostávajú peniaze za to, že nosia textil či používajú rakety od renomovaných firiem. Týka sa to však len najužžšej špičky. Pokiaľ viem, ľahké to nemá ani hráčka z prvej dvadsiatky na svete. Raz mi spomínala, že podobne ako ja, musí si aj ona sama zháňať sponzorov. Od kontaktov, známostí a hlavne rodiny som v podstate závislá, pretože všetky svoje úspory miniem na prípravu a turnaje. Zatiaľ mi pomohol strýko, ktorý mi požičal auto na predolympijskú prípravu. Potrebujem si však nájsť sponzora, aby som problém s financiami čo najskôr vyriešila.

Dodržiavate pred dôležitým turnajom nejaké rituály?

Každý športovec pociťuje pred zápasom určitú vnútornú nervozitu. Ja sa ju napríklad snažím odbúrať vtipkovaním a úsmevom. Niekomu zasa vyhovuje, ak je vážny. Človek sa však musí na zápas pozerať trochu s nadhľadom a uvedomiť si, že šport je aj o prehrávaní. Aj ja som prehrala množstvo zápasov, no nesmie ma to odradiť. Je rozdiel prehrať a vedieť, že som do hry dala maximum a vyhrať zle odohraný súboj. Poctivo vydretý zápas ma vždy poteší, nech dopadne akokoľvek.

Ako vlastne vyzerá zákulisie majstrovstiev sveta? Poznáte sa navzájom s ostatnými súpermi, s ktorými ste ubytovaná v jednom areáli alebo hoteli?

Vďaka množstvu sústredení a turnajov sme sa už stihli navzájom spoznať. Dá sa povedať, že medzi hráčkami z Európy je priateľská atmosféra, nikdy som nezažila nejaké intrigy alebo ohovárania. Väčšinou spolu chodíme na večeru, kde sa porozprávame, no každá má pred zápasom svoj špecifický režim. Niektorá sa potrebuje sústrediť osamote, inej stačí, keď pôjde spať o deviatej. Ďalším neprekáža, ak klebetia do jednej hodiny v noci a na druhý deň majú dôležitý zápas.

Zúčastnili ste sa na medzinárodných majstrovstvách v Iráne. Hrali ste zahalená?

Keď som išla do Iránu prvýkrát, poistila som sa tromi šatkami, ktoré však zostali v batožinovom priestore lietadla. Chybu som si uvedomila až pri výstupe, keď som videla, ako sa všetky pasažierky poctivo zahaľujú. Poruke bola iba deka leteckej spoločnosti, nakoniec som sa teda operatívne zabalila do nej. Spoluhráči pre to zažili dosť veľké stresy, vraveli, že nie som v Iráne ani minútu, a už si ma odvedie mravnostná polícia. Našťastie, nič také sa nestalo (smiech). Byť neustále zahalená bolo náročné - na šatku som občas zabúdala a až po chvíli som si uvedomila, že mi vytŕčajú vlasy, čo by sa v Iráne nemalo stávať. Čo sa týka samotného turnaja, mužské a ženské zápasy boli striktne oddelené, hrať sme teda mohli bez šatiek a v krátkych nohaviciach. Keď sme sa však išli pozrieť, ako sa darí kolegom, museli sme sa zahaliť.

Momentálne žijete vo Francúzsku, kde hráte v najvyššej lige. Kde sa vlastne cítite doma – tam alebo na Slovensku?

Bývam v mestečku pri Bazileji, ktoré je asi také veľké ako Trenčín. Stýkam sa hlavne s ľuďmi z klubu, s ktorými si navzájom pomáhame. Väčšinu času som však na turnajoch a keď sa na dva-tri dni vrátim, stihnem si akurát vyprať a vysušiť veci a už je tu ďalší zápas. Na kamarátov, chodenie na kávu a iné voľnočasové aktivity mi veľa času nezostáva. Takže doma som jednoznačne tu, v Trenčíne, kde mám rodinu, známych a ľudí, čo mi držia palce.

Čo vlastne robíte, keď nehráte a netrénujete bedminton? Poznáte vôbec pojem pasívny oddych?

Aj pri chvíľach oddychu väčšinou športujem. Buď sa bicyklujem, korčuľujem alebo plávam. Ak sa práve nehýbem, rada si prečítam dobrú detektívku, zahrám šach, idem do kina alebo si zájdem s kamarátkami na kávičku. Obrovský relax je pre mňa hubárčenie – po dubákoch som schopná sliediť celý deň po hore. Bohužiaľ, za posledné dva roky som si to vôbec neužila.

Často sa zdá, že športovci žijú akoby odrezaní od sveta – samé tréningy, zápasy, rehabilitácie... Ako je to s vami?

Momentálne som tak trochu v športovom vákuu, pretože na olympiádu sa chcem naozaj kvalitne pripraviť. Ale inak si dokážem udržať celkom odstup. Keď som bola mladšia, myslela som iba na bedminton, no už nemám šestnásť a uvedomujem si, že svet sa neskladá iba z rakety a košíka. Medzi mojimi kamarátmi sú športovci, ale aj ľudia, ktorí nemajú so športom nič spoločné. Pri nich si aspoň na chvíľu vyvetrám hlavu od bedmintonu.

Rozmýšľate nad tým, čo budete robiť po skončení športovej kariéry?

Bedminton sa môže hrávať aj po tridsiatke, hráčka z prvej svetovej desiatky, Angličanka Tracy Hallamová, má napríklad 34 rokov. No uvedomujem si, že po skončení vrcholového bedmintonu sa začne úplne nová etapa života, čo bude veľká zmena. Určité zadné vrátka som si vybudovala vďaka diplomu z ekonómie a skúsenosťami s vedením klubu. No práca v kancelárii medzi štyrmi stenami by asi nebola nič pre mňa, potrebujem sa stretávať s ľuďmi a pohybovať sa. Vedela by som si predstaviť povolanie, v ktorom by som zužitkovala moje športové skúsenosti a zároveň odbor, ktorý som vyštudovala. Bavila by ma napríklad práca športovej manažérky. Žena - športovkyňa musí rozmýšľať aj nad tým, kedy by chcela mať deti. Ja som momentálne bez partnera, ale ak by som niekoho spoznala a cítila, že s ním chcem žiť a založiť si rodinu, nemám s tým žiadny problém. Zatiaľ to však nechávam na osud.

Eva Sládeková (26)

Bedminton hráva od svojich deviatich rokov. V súčasnosti žije striedavo na Slovensku a vo Francúzsku, kde pôsobí v najvyššej súťaži za tím Mulhouse Red Star. Päťkrát obhajovala Slovensko na majstrovstvách sveta, pravidelne hrá na turnajoch Super Series ako Swiss Open, All England Open či Denmark Open. Popri neustálych tréningoch a zápasoch sa jej podarilo vyštudovať manažment na Fakulte sociálno-ekonomických vzťahov Univerzity Alexandra Dubčeka v Trenčíne.

V rodnom Trenčíne založila bedmintonový klub M-Šport, kde trénuje mladých hráčov. Momentálne je 117. hráčkou v svetovom bedmintonovom rebríčku, jej najlepšie umiestnenie bolo 84. miesto v máji 2007. Tento rok sa jej meno ocitlo na zozname 48 hráčok ženskej dvojhry, ktoré sa predstavia na OH 2008 v Pekingu. Stala sa tak prvou slovenskou olympijskou reprezentantkou v bedmintone.

Autor: Silvia Peťková