Michaela Badinková: Herectvo je o čakaní na príležitosť

h divadiel. Je totiž jednou z mladých slovenských herečiek, ktoré sa rozhodli nadobro usadiť v Prahe.

Na Slovensku sa momentálne rozbieha seriál Ulice, v ktorom hráte jednu z hlavných postáv. Ako ste sa dostali k účinkovaniu v tomto projekte?
Dostala som ponuku od režiséra Dušana Kleina, s ktorým som robila film Jak básníci neztrácejí naději. Spočiatku som ňou nebola veľmi nadšená. Nikdy predtým sa niečo ako denný seriál v Čechách nerobilo, takže mi nebolo úplne jasné, čo všetko práca na takomto projekte znamená. Okrem toho bolo treba podpísať zmluvu na celé dva roky nakrúcania, čo sa mi vtedy zdal neskutočne dlhý čas.

Čo napokon rozhodlo, že ste sa pre účinkovanie v seriáli predsa len rozhodli?
Asi to, že tak urobili aj iní, podľa mňa skvelí herci. Medzi nimi aj Terezka Brodská a Pavel Kříž, ktorých som už poznala z básnikov. Pokladala som to za akúsi záruku kvality a nemýlila som sa. Dnes často počujem od divákov pozitívne ohlasy na herecké výkony z Ulice. To ma veľmi teší. Nikdy by som nebola spokojná s prácou, ktorá mi síce prináša slušný zárobok, ale jej umelecká úroveň je pochybná.

V Ulici hráte mladú učiteľku Lenku Drápalovú. Má táto postava niečo spoločné so skutočnou Michaelou Badinkovou?
Postavy z televíznych seriálov sú vždy charakterové modely, ktoré zovšeobecňujú určitý typ človeka. Lenka je emancipovaná tridsiatnička, ktorá má síce svoj život pod kontrolou, ale akosi sa jej nedarí nájsť vhodného partnera. Raz to skúša s mladým mužom, potom so starším o tridsať rokov... Myslím si, že sa v nej dokáže čiastočne nájsť každá žena, teda aj ja.

Pokladáte sa za emancipovanú?
Asi áno, aj keď toto slovíčko nemám veľmi rada. Skôr by som sa označila za samostatnú a možno životaschopnú. Život mi totiž naservíroval situácie, v ktorých som nemala na výber, musela som sa naučiť postarať sama o seba. V osemnástich rokoch som sa zrazu ocitla v Prahe, kam som prišla účinkovať do muzikálu Pomáda, a bola som donútená začať sa pretĺkať na vlastnú päsť, bez pomoci rodiny, na ktorú som bola dovtedy zvyknutá. Našťastie, v začiatkoch mi veľmi pomohli kamaráti, moji slovenskí kolegovia z muzikálu, ktorí boli v podobnej situácii ako ja. Danka Šinkorová, Vanda Konečná, Ďurko Bernáth a Zuzka Norisová, s ktorou sa poznám už od detstva.

So Zuzanou Norisovou ste vraj vyrastali spolu v Malackách...
Vlastne sa poznáme už od pôrodnice. Zuzka sa narodila len o pár hodín skôr ako ja. V základnej škole sme sedeli v jednej lavici. Neskôr sme šli spolu na konzervatórium do Bratislavy a napokon do Prahy, kde sme obe spoločne zakotvili.

Spolu ste sa prihlásili aj na konkurz do Pomády?
Bolo to trochu inak. Celú partiu v Pomáde dal dokopy Jano Ďurovčík, ktorý s nami už predtým robil nejaké predstavenia na Slovensku. Pamätám sa, ako nám oznámil, že ide robiť Pomádu do Prahy, a opýtal sa, či by sme o takýto projekt nemali záujem. - To by ste však museli na rok odísť zo Slovenska, - dodal a mne to pripadalo ako úžasná príležitosť zažiť dobrodružstvo. Hrať muzikál v Prahe, to bol dovtedy môj najväčší profesionálny sen. Celé obdobie dospievania som strávila pri videokazetách s americkými muzikálmi, ktoré ma fascinovali.

A tak ste sa zrazu ocitli v Čechách. Bola to pre vás veľká zmena?
Bolo to v prvom rade úžasne veselé obdobie. V Pomáde spolu účinkovalo tridsať mladých ľudí, ktorí, ak spolu nepracovali, tak niekde v meste „pařili“, ako hovoria Česi. Užívali sme si a spoznávali krásy Prahy. Pamätám si, s akou neuveriteľnou ľahkosťou sme vtedy prekonávali existenčné problémy. Pomáda mala spočiatku ťažkosti s produkciou. Nikto nevedel, ako dlho projekt vydrží, nás to však ani najmenej netrápilo. Keď sme nemali dosť peňazí z divadla, tak sme išli brigádovať niekam do krčmy.

Robili ste čašníčku?
Pracovala som kúsok od pražského orloja v jednej írskej reštaurácii, kde som si celkom fajn zdokonalila angličtinu a spoznala veľa zaujímavých ľudí. Mnohí z nich boli cudzinci, ktorí prišli do Prahy študovať. Veľmi sa mi páčilo, že takto môžem spoznávať mentalitu rôznych národov. Zdalo sa mi, že v Prahe som akosi bližšie k svetu, než som bola predtým v Bratislave.

Preto ste sa rozhodli tam nadobro zostať?
Dôvod, prečo som sa nevrátila domov, bol v tom, že som sa do Prahy zamilovala. Nebola to vidina skvelej kariéry, čo ma tam prinútilo zostať. Bola som ochotná robiť hocičo, len aby som mohla bývať v tomto krásnom meste. Vždy, keď mi bolo ťažko na duši, tak som sa prešla po Karlovom moste alebo po Malej strane a všetky starosti akoby zázrakom zmizli. Neviem prečo, ale na týchto miestach sa cítim akosi zvláštne bezpečne. Vravela som si, že ak sa mi v Prahe nepodarí preraziť v herectve, pôjdem študovať niečo iné. Bavili ma aj jazyky a psychológia.

Mali ste krízové momenty, keď ste pochybovali o svojom rozhodnutí?
Samozrejme, a nie raz. Boli to zvláštne chvíle, v ktorých som sa cítila ako vo vzduchoprázdne. Stále som čakala, kedy už konečne príde nejaká veľká príležitosť - lenže ona stále neprichádzala. Predo mnou nebolo nič, za mnou nič. A ja som nemala ani len potuchy, ako dlho tento stav potrvá.

Kedy sa zmenila vaša kariéra k lepšiemu?
Paradoxne vtedy, keď som to už vnútorne vzdala. Jednoducho som si povedala, že sa nebudem viac týrať a prijmem život taký, aký je. Ak nie je mojím osudom byť herečkou, dobre, budem teda robiť niečo iné. Prihlásila som sa na DAMU s tým, že ak ma nevezmú, pôjdem študovať psychológiu. Vedela som, že moje šance na prijatie sú mizerné. Mala som v tom čase už dvadsaťtri rokov, a to nie je vek, v ktorom by bolo obvyklé začať študovať herectvo. A predstavte si - napriek tomu ma zobrali. Tento moment mi radikálne zmenil život. Počas štúdia som sa zoznámila so svojím terajším priateľom Honzom, dostala som šancu hrať v Básnikoch aj v pražských divadlách. Bolo to ako zázrak, ktorý sa podľa mňa stal skutočnosťou len vďaka tomu, že sa mi podarilo v pravej chvíli uvoľniť a nechať veciam voľný priebeh. Odvtedy som presvedčená, že tie správne momenty prichádzajú len vtedy, ak „netlačíme na pílu“ a berieme život s pokorou.

Takže ctižiadostivosť nie je tou hlavnou vlastnosťou, ktorú by mala mať úspešná herečka?
Herectvo nie je alpinizmus. Ak si niekto myslí, že bude časom automaticky postupovať zo schodíka na schodík vyššie k vrcholu len preto, že na sebe usilovne pracuje, tak veľmi rýchlo príde o ilúzie. Herec sa musí obrniť neskutočnou trpezlivosťou a čakať na príležitosť. Popritom neupadať do depresie a stále sa zlepšovať, lebo človek nikdy nevie, kedy ho niekto osloví a ponúkne mu vysnívanú rolu.

Museli ste na sebe veľa pracovať, kým ste sa v Prahe dostali do činohry?
Po nástupe na DAMU som zistila, že môžem zabudnúť na všetko, čo som sa kedysi naučila na bratislavskom konzervatóriu. Moja krásna slovenčina mi zrazu bola úplne nanič. Musela som si úplne inak nastaviť výslovnosť a naučiť sa ovládať češtinu tak, aby nikto nespoznal, že som Slovenka. Viete, ja som do Prahy neprišla ako hviezda. Nebola som žiadna Milka Vášáryová, ktorú Česi považujú za ikonu a sú jej ochotní odpustiť aj menšie chybičky vo výslovnosti. Ako „no name“ som nemala na výber. Buď zvládnem češtinu dokonale, alebo nebudem môcť hrať. Ani v jednom pražskom divadle by mi netolerovali slovenský akcent. Oni tam totiž netolerujú ani spevavý prízvuk Moravanov.

Dnes už hovoríte ako rodená Češka?
Naučiť sa dokonale cudzí jazyk, to je beh na dlhé trate. Aj keď sa na prvý pohľad podobá tomu vášmu rodnému. Pri podrobnejšom štúdiu zistíte, že čeština má veľa odlišností od slovenčiny. Napríklad obsahuje výrazy, ktoré si vôbec neviem preložiť, pretože v slovenskom jazyku jednoducho neexistujú. Myslím si, že som už celkom dobre zvládla českú javiskovú reč, aj keď na naštudovanie každej divadelnej úlohy musím vynaložiť oveľa väčšie úsilie než moji českí kolegovia. To isté platí aj pri účinkovaní v seriáli Ulica. Stále mám nedostatočnú slovnú zásobu, čo som si uvedomila aj nedávno pri písaní diplomovky. Zistila som, že mám také obrovské medzery v písomnom prejave, až ma to úplne rozhodilo. Zasa som si uvedomila, aký obrovský kus práce ma ešte čaká, ak chcem v češtine všetko dokonale zvládnuť.

Prečo ste si vybrali takúto ťažkú cestu? Nevravíte si niekedy, že by ste mohli byť s oveľa menšou námahou hviezda na Slovensku?
Na to je už neskoro, lebo som v Prahe príliš silno zakorenená. Mám tu priateľa, s ktorým žijem päť rokov, veľa dobrých kamarátov a prácu v divadle, ktorá ma napriek všetkej námahe napĺňa.

Nemrzí vás niekedy, že ste v Bratislave menej slávna ako v Prahe?
Tak o tomto som skutočne nikdy neuvažovala. Ak sa niekedy vidím na obálke časopisu alebo na plagáte, tak sa cítim skôr nesvoja. Občas mám totiž problémy so sebavedomím, nerada na seba pútam pozornosť. V súkromí sa cítim najlepšie nenalíčená, v tričku a starých džínsoch, zašitá niekde medzi najbližšími. Sláva pre mňa nie je motivácia.

A čo vás teda motivuje?
Mohla by som vám povedať, že ma baví rozdávať ľuďom radosť, ale nebolo by to úprimné. V skutočnosti ma fascinuje proces hľadania, ktorým prechádzam pri skúšaní každej novej postavy. Prišla som na to, že v divadle môžem rásť ako človek, nájsť tam pre seba životne dôležitú duchovnú potravu, a to je pre mňa najpodstatnejšie. Ak má z mojej práce radosť aj niekto druhý, je to len prirodzený dôsledok môjho úsilia.

Na Slovensko chodíte len veľmi zriedka. Ako to vnímajú vaši príbuzní?

Viem, že im chýbam, najmä mamke. Otec má svoj futbal a iné koníčky, asi preto sa s mojím odchodom o niečo lepšie vyrovnal. Chlapi si vždy vedia žiť svoj vlastný nezávislý život. My ženy sme iné. Upneme sa na deti a potom trpíme, keď nám vyletia z hniezda. Okrem mňa odišiel do Prahy aj môj mladší brat, ktorý tam teraz študuje choreografiu. Staršia sestra žije zase v Modre, takže naši zostali sami a pomaly sa učia žiť viac jeden pre druhého. Ale taký je život. Stále sa v ňom niečo mení.

Michaela Badinková (29)

Narodila sa v znamení Vodnára v Malackách. Jej matka Františka je vychovávateľkou, otec Viktor zámočníkom.

Má dvoch súrodencov – staršiu sestru Katarínu a mladšieho brata Viktora. Jej životným partnerom je pražský herec Jan Teplý, s ktorým žije už piaty rok.

Vyštudovala Štátne konzervatórium v Bratislave, hudobno-dramatický odbor, účinkovala v detskom divadle Úsmev v Bratislave, v Divadle Andreja Bagara v Nitre a v Bábkovom divadle v Žiline.

V osemnástich rokoch sa presťahovala do Prahy, kde účinkovala v muzikáli Pomáda. Hrala v českých filmoch Jak básníci neztrácejí naději a Karamazovi.

Účinkuje v pražskom Divadle na Fidlovačce, v Divadle ABC a v Divadle Radka Brzobohatého. Okrem toho nakrúca televízny seriál Ulice a hosťuje v plzenskom Divadle Josefa Kajetána Tyla.

Michaelina premena

Keďže Michaela Badinková nechodí často na Slovensko, fotenie našej titulnej stránky sa tentoraz odohralo v pražskom dizajnérskom hoteli Yasmin.

1. Vizážistka Sylvia Hadziefendic a štylistka Dana Kleinert sa najprv spolu s Michaelou zatvorili v hotelovej izbe a nad hromadou módnych šatočiek a doplnkov diskutovali o tom, ako budú vyzerať jednotlivé zábery.
   
   
   
   
   
   
   
   
   
2. Oblečenie priviezli do Prahy z bratislavských obchodov, takže každý kúsok bolo potrebné extra vyžehliť.
   
   
   
   
   
   
   
   
   
   
   
   
   
   
   
   
   
   
3. Michaela je zvyknutá tráviť celé hodiny v divadelnej a televíznej maskérni, takže pri líčení bola trpezlivá. V súkromí si nedáva na tvár ani gram mejkapu, takže fanúšikovia na ulici ju väčšinou nespoznávajú.
   
   
   
   
   
   
   
   
   
   
   
   
   
   
   
   
   
4. Topánky našťastie Michaele sadli ako uliate, takže pózovanie pred objektívom bolo bezbolestné...
   
   
   
   
   
   
   
   
   
   
   
   
   
   
   
   
   
   
5. „Na takéto šaty nie je síce Miška zvyknutá, ale vedela sa im skvele prispôsobiť,“ povedala fotografka Petra Bošanská. Herečka najradšej nosí džínsy.
   
   
   
   
   
   
   
   
   
   

Autor: smeŽeny, 30/2008