Ilona Németh: Umenie nemusí byť také bezbranné, ako sa zdá

Jej výstavy bývajú oslavou všetkých zmyslov. Diváci môžu zacítiť vôňu machu, prechádzať sa v tiesnivom labyrinte z vriec plných piesku, prebehnúť popod šibajúce prúty, obtrieť sa o stenu zo šachoria, kráčať po mäkkých bielych vankúšoch, popichať sa na sto

vkách čepelí nožov. Alebo sa zastaviť a poriadne zamyslieť. Zdanlivo nevinnými prostriedkami dosahuje maximálny zážitok, ktorý zostane v hlave ešte dlho po výstave.

Často sa venujete sociálnym témam, kritike médií alebo postaveniu žien v spoločnosti. Myslíte si, že umenie môže urobiť svet lepším?
Nemám 16 rokov, ani nie som taká naivná, aby som si myslela, že zmením svet. Umenie však nemusí byť také bezbranné, ako sa zdá. Stáva sa, že dielo rozprúdi diskusiu o niečom, o čom sa príliš nehovorí, poskytne prvotný popud na riešenie nejakého citlivého problému.

Podarilo sa odštartovať takúto debatu aj vám?
Minulú jeseň sme mali so sestrou, sociologičkou Silviou Németh, v budapeštianskych uliciach výstavu, kde sme na stĺpy verejného osvetlenia nainštalovali tabule s otázkami Bogardusovej škály sociálnej vzdialenosti, prostredníctvom ktorej merajú sociológovia vzájomné sympatie, či naopak, antipatie rôznych sociálnych skupín. Na tabuliach sa objavili napríklad nápisy: Prijali by ste do vášho bytu ako hosťa Róma/Rómku? Prijali by ste do svojho mesta ako spoluobčana/občianku Číňana/Číňanku? Výstava bola v priebehu 24 hodín zrušená, no diskusie o nej trvajú dodnes, až sa tomu sama čudujem. Podobné tabule sme inštalovali aj v uliciach Dunajskej Stredy, ktorá má tiež zaujímavé národnostné zloženie obyvateľov. Slováci, Maďari, Rómovia, Vietnamci žijú na jednom mieste, no každá skupina existuje vo svojom paralelnom svete, s minimálnymi vzájomnými kontaktmi. Máloktorý Slovák alebo Maďar má ozajstného priateľa Róma, len ťažko stretneme v kaviarni na námestí Vietnamca, pritom sa v našom meste možno narodil.

Ako na výstavu reagovali ľudia na Slovensku?

Ozvali sa takmer všetky národnosti či etniká, ktoré boli v nápisoch spomenuté. Niekoľkokrát som bola pozvaná na mestský úrad, kde sme viedli dlhé rozhovory s Rómami, ktorí prišli proti výstave protestovať. Keď som im vysvetlila moje dôvody a zámery, pochopili ma a dokonca sa o výstave vyjadrili s pochvalou.

Vy sama patríte k maďarskej menšine žijúcej na Slovensku. Ako sa cítite v tejto úlohe?
Moja identita je dvojaká. Mám maďarskú národnosť, ale narodila som sa a žijem na Slovensku. Byť súčasťou maďarskej aj slovenskej kultúry som vždy chápala ako niečo obohacujúce, nie ako nevýhodu. Nehovorím, že prejavy nepriateľstva u nás neexistujú, no myslím si, že národnostné konflikty sú viac generované politikou ako občanmi. No akýkoľvek prípad diskriminácie menšín sa ma dokáže veľmi dotknúť. A dávam to najavo aj verejne...

Jedno z vašich umeleckých diel je sochou a zároveň prechodným bývaním pre bezdomovcov. Sledovali ste, ako obstálo v skutočnom živote, keď bolo umiestnené do ulíc?
Dielo Kapsule vzniklo na Bienále v španielskej Valencii. Pred výstavou som sa bola inšpirovať v uliciach mesta, kde som videla množstvo bezdomovcov. Dostala som nápad vytvoriť minimalistickú sochu, ktorá bude zároveň optimálnym priestorom na prechodné bývanie. Žiaľ, vo Valencii boli Kapsule umiestnené v uzatvorenom areáli, no počas ďalšej výstavy na jednom z budapeštianskych námestí dopadli celkom zaujímavo. Dolný ubytovací priestor si privlastnil jeden bezdomovec a za odplatu poskytoval druhý priestor nad ním (smiech).

Takto ste si využitie diela zrejme nepredstavovali, či áno?
Prečo nie, mne sa to celkom páčilo. Bezdomovci prišli na úplne iné možnosti používania diela, s ktorými sme vôbec nerátali. Kapsule stále niekto strážil, takže neboli poškodené ani znečistené. Vynaliezavý prenajímateľ dokonca znížil cenu za pobyt na polovicu. To, že neputovala do zabudovaného automatu, ale do jeho vreciek, je len detail (smiech). V každom prípade, ubytovacie priestory sa stali silným sociálnym prvkom komunít, ktoré žili na námestí. Keď sa projekt skončil, ich obyvatelia chceli putovať spolu s Kapsulami na ďalšie miesto, kde budú vystavené.

Ste umelkyňou, ktorá sa vyjadruje prostredníctvom inštalácií a objektov. Prečo ste si nevybrali napríklad maľbu, ktorá sa dá zavesiť na stenu, a teda aj ľahšie predať?
Po škole som sa pár rokov venovala maľbe, no pri mojej prvej samostatnej výstave v Galérii Cypriána Majerníka v Bratislave som maľby doplnila aj videom a skutočnými balíkmi slamy. Vtedy som prvýkrát našla najvhodnejšiu formu vyjadrenia určitej myšlienky - prišla som na to, že mi viac vyhovujú inštalácie. Pre mňa je dôležitý priamy kontakt návštevníka s dielom, možnosť viesť vzájomný dialóg.

Sledujete reakcie ľudí, ktorí sa dotýkajú alebo inak hrajú s vašimi dielami?

Keď sa mi podarí, tak áno. Ľudia reagujú takmer vždy inak, ako som si pôvodne predstavovala. Aj preto je fascinujúce sledovať, čo sa deje na výstave.

Kde môžeme vidieť vaše práce?
Veľa diel je nahádzaných hlava-nehlava v mojom sklade (smiech). Niečo kúpila Slovenská národná galéria, Žilinská galéria, Galéria mesta Bratislavy alebo Ludwigovo múzeum v Budapešti. Nie všetky práce sú na očiach, mnohé sú uložené v depozitoch a von sa dostanú iba príležitostne.

Vaša zvuková inštalácia s fragmentmi osobných výpovedí obyvateľov Dunajskej Stredy preletela takmer celý svet. Čo si z takéhoto diela zoberie napríklad obyvateľ Tokia? Je preňho vôbec zrozumiteľné?
Ľudia sú vždy zvedaví, ako sa žije v úplne inom meste, na inom konci sveta. No myslím si, že ak má dielo nejaký náboj, funguje všade. V inej galérii a krajine možno žije trochu iným životom, no žije. V Japonsku som mala vystavenú Polyfunkčnú ženu, čo je červená zamatová posteľ so skrytými reproduktormi, z ktorých sa dajú začuť rozličné ženské zvuky. Sú to akési pocity bez slov, vyjadrujúce erotické vzdychy, plač, smiech či spievanie uspávanky. Podobne ako väčšina ľudí u nás, ani Japonci neboli zvyknutí, že sa môžu diela dotýkať. Túto možnosť si teda poriadne užili. Posteľ mi úplne dotrhali a museli sme ju rekonštruovať. V Berlíne ju zase niekto dorezal nožom. Polyfunkčná žena má jednoducho svoj osud (smiech).

Nečudujete sa niekedy textom, ktoré o vás napísali výtvarní kritici? Nenájdu vo vašich dielach aj to, o čom ste sama netušili?

Na vyjadrenia teoretikov bývam zvedavá, je zaujímavé zistiť si o svojej tvorbe niečo nové. Žiaľ, štandardná výtvarná kritika na Slovensku stále chýba. Umelcom by pritom pomohlo získať spätnú väzbu o tom, či je práca kvalitná, alebo čitateľná pre širšie publikum. Ak je dielo zlé, odborník by to mal vo svojej kritike napísať. Veď aj my umelci sa občas môžeme seknúť.

A nie sú výtvarníci až príliš samoľúbi? Neurazili by ste sa, keby niekto skritizoval vás?
Samozrejme, že negatívna kritika by mi nepadla dobre. V každom prípade by som nad ňou pouvažovala a možno by som pri ďalšom diele rozmýšľala inak. Aj mojim študentom stále pripomínam, aby si vážili časy, keď sú škole a majú príležitosť vypočuť si uprimné a kritické názory umelcov a pedagógov. Aj keď ich mnohokrát radi nepočúvajú.

Nepoviete si niekedy o umelcovi, ktorý je práve v kurze, že je to iba obyčajný pozér bez zvlášneho nadania?
Iste, občas sa to stane.

A nie je to niekedy na zlosť, keď má takýto výtvarník publicitu, vernisáže a slávu?
Umenie je našťastie dosť demokratické. Jednoznačné nie je možno nič, no v tejto sfére to platí dvojnásobne. To, čo považujem za gýč, môže byť pre iného kvalitným dielom, a naopak. Existuje množstvo štýlov a skupín, ktoré si dokonca navzájom protirečia. Svojich päť minút slávy si môže nájsť takmer každý. Kvalitu preverí až čas alebo trh s umením.

Pre umelecké stáže alebo pre prípravu výstav ste často v zahraničí. Zrejme nemáte problém pobaliť si kufor a odísť zo dňa na deň na druhý koniec sveta.
Ani pre mňa nebýva jednoduché byť neustále na cestách. Pred pár týždňami som bola napríklad v zahraničí, ráno som sa zobudila a nevedela som, kde som. Až po chvíľke paniky som prišla na to, že som v severnom Taliansku, kde pripravujem výstavu v prírode. Možnosť cestovať je však pre mňa veľká výzva. Žijem v malej krajine, v malom mestečku a navyše ako menšina, takže určitý odstup nezaškodí.

Nie je vám smutno za blízkymi?
Musím uznať, že je. V zahraničí sa bez rodiny trápim, a keď sa dá, cestujem s ňou. Teraz sa napríklad chystám na päť mesiacov do New Yorku, kde si beriem obidvoch synov. Niekedy to však nie je také jednoduché. Zo strany umeleckej komunity sa často stretávam s názorom, že s dieťaťom a rodinou sa nemožno sústrediť na výtvarnú prácu. Je to zvláštne, ale občas musím vysvetľovať, že niekto potrebuje k svojej tvorbe paletu, iný zasa rodinné zázemie.

Vždy sa však vrátite do Dunajskej Stredy, okolo ktorej sa točí aj veľká časť vášho diela. Čo je na nej také špeciálne?
Niektorí ľudia dokážu žiť kdekoľvek, ale ja potrebujem byť tam, kde mám svoju komunitu, svoju sociálnu sieť, ktorú dobre poznám. Občas som uvažovala nad tým, že sa presťahujem. Zrejme by som však nenašla silu, pretože ak niekam odídem, domáce prostredie mi chýba už o dva-tri týždne. Navyše, nemyslím si, že Slovensko je až také zlé miesto na život. Keď si pozrieme celú zemeguľu, musíme uznať, že sme v tej lepšej časti sveta. Moja generácia má šťastie aj v tom, že zažila množstvo historických zmien. Už len nedávne zrušenie schengenských hraníc považujem za nádherný prelom. Hneď v prvý deň som si musela urobiť okruh cez rakúske a maďarské hranice, aby som na vlastnej koži zažila prechod bez bariér. Myslím si, že tieto momenty si treba vážiť a užívať si ich.

Ilona Németh (45)
Je jednou z najvýznamnejších osobností slovenského výtvarného umenia. Narodila sa v roku 1963 v Dunajskej Strede, v ktorej žije dodnes. Vyštudovala grafický dizajn a knižnú ilustráciu na Vysokej škole výtvarných umení v Budapešti, no venuje sa najmä objektom a inštaláciám. V roku 1998 získala prestížne ocenenie Mladý výtvarník roka a o tri roky neskôr reprezentovala Slovensko na medzinárodnom Bienále výtvarných umení v Benátkach. Absolvovala odborné stáže v USA, Berlíne, vo Viedni, v Paríži a momenálne sa chystá opäť do USA. Jej diela boli vystavené v Tokiu, Osake, New Yorku, Helsinkách a desiatkach ďalších miest po celom svete. Ak práve necestuje po stážach a zahraničných výstavách, nájdeme ju v ateliéri IN na Katedre intermédií a multimédií na Vysokej škole výtvarných umení, kde vychováva nové talenty. Vo vydavateľstve Kalligram jej nedávno vyšla druhá rozsiahla monografia.

Najčítanejšie na SME Žena


Inzercia - Tlačové správy


  1. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  2. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  3. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  4. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  5. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce
  6. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta
  7. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom?
  8. Jarné prázdniny pri mori?
  9. Klasickým gastrolístkom konkuruje už aj nová stravovacia karta
  10. Ceny bytov vo veľkých mestách prekonali historický rekord
  1. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  2. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  3. Dokázali by ste nakúpiť so zavretými očami?
  4. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  5. Stanovisko Klubu pre Bratislavu k zákazu hazardu v Bratislave
  6. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  7. Mesto Medzev v Charte európskych vidieckych obcí
  8. Valentínska nálada v Poluse pokračuje
  9. M.Borguľa vyzýva veľvyslanca USA k urýchlenému odstráneniu plota
  10. Ušetrite s hypotékou viac ako 1 200 eur
  1. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom? 17 706
  2. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 10 515
  3. Ceny bytov vo veľkých mestách prekonali historický rekord 6 919
  4. Klasickým gastrolístkom konkuruje už aj nová stravovacia karta 6 173
  5. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 5 767
  6. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári 5 157
  7. Jarné prázdniny pri mori? 4 016
  8. Jeden z najkrajších interiérov má Meridiana v Prievidzi 3 934
  9. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 3 737
  10. Fakulta manažmentu prepája štúdium a prax cez ďalšie strediská 3 416

Hlavné správy zo Sme.sk

KOMENTÁRE

Čo je populizmus a prečo ho možno budeme potrebovať?

Ak ste si mysleli, že viete, čo je populizmus, s najväčšou pravdepodobnosťou ste sa mýlili.

KOMENTÁRE

Sulík sa vyfarbil, ruské noviny ho vytočili

Ruské médiá opisujú údajnú petíciu za vystúpenie Slovenska z EÚ.

PLUS

Trpeli vojaci i rodičia. O šikane na vojenčine vedel aj Husák

Realita Československej ľudovej armády.

ŠPORT

Drastický šport. Prečo Slovenky nezískali medailu

Velez-Zuzulová aj Vlhová jazdia výborne.

Neprehliadnite tiež

Šesť známych párov, ktorých láska vydržala desaťročia

Láska na celý život existuje aj v šoubiznise. Dôkazom je niekoľko známych párov, ktoré sú spolu celé desaťročia.

Angelina Jolie: Superžena s kontroverznou minulosťou

Hollywoodska herečka má za sebou sebapoškodzovanie, nevydarené vzťahy s mužmi a experimenty s bisexualitou.

Čo vás čaká v novom čísle magazínu smeŽeny

Svieže vydanie o tanečnici, ktorá spája modernu a folklór aj o tom, ako sa prebudiť po zime.

Budovať svalstvo bez mäsa? Dá sa to, pevné svaly môžu mať aj vegáni

Pri snahe získať svalovú hmotu platí potreba proteínov, ich zdroj však nemusíme hľadať len v mäse.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop