Lucia Klocová: Do každých pretekov idem so stopercentným nasadením

ry s klincami môžu byť pohodlné ako papuče.

Najvýraznejšie úspechy ste dosiahli ako bežkyňa na osemsto metrov, ale občas vás vídať aj na štyristovkovej trati. Prečo?
Prvé dvoje, troje preteky v sezóne behám len štyristovku. Pripravím sa tak na záverečný finiš osemstovky, ktorú behám počas ostatnej sezóny. Štyristovku mám rada, pretože vtedy bežím len jedno kolo, po ktorom si môžem pokojne odfúknuť. Zato pri osemstovke ma často napadne – božemôj, veď som iba v polovici.

Nad čím ešte pri pretekoch rozmýšľate?
Na štyristovke nad tým, aby som si správne rozložila sily a neprepálila začiatok. Kým pri behu na štyristo metrov má každá pretekárka vlastnú dráhu, v ktorej beží až do cieľa, pri osemstovke sa po sto metroch zbiehame do prvej dráhy. Vtedy musím dávať pozor, aby som sa správne zaradila a vydobyla si čo najlepšiu pozíciu. Ak sa napríklad zaradím ako štvrtá, musím si stále strážiť prvú v poradí. Nesmiem jej dať šancu, aby mi utiekla. Popri neustálom taktizovaní sledujem medzičasy na dvesto a štyristo metroch.

Mali ste niekedy chuť jednoducho strčiť do najobávanejšej súperky? Je niečo podobné nepísanou súčasťou bežeckej taktiky?
Aj keď „strkanice“ patria medzi časté javy na osemstovkových behoch, existujú pravidlá, ktoré musíme dodržiavať. Keď vedľa mňa napríklad bežia dve atlétky, môžem sa medzi ne bez problémov vopchať. Keby som však do nich viditeľne strčila plecom alebo ich blokovala iným nedovoleným spôsobom, okamžite by som bola diskvalifikovaná.

Z akých dôvodov sa najčastejšie na trati stávajú hromadné pády?
Väčšinou sa takéto pády stávajú nechtiac a nie sú dôvodom na diskvalifikáciu. Vtedy si jedna druhú v zápale boja nevšimneme a zakopneme o seba. Alebo jedna z nás zle zodvihne nohu a potkne sa. Kolízia niekedy nastane jednoducho len pre zle zaviazanú šnúrku na tretre.

Je dôležité, akú značku tretier bežkyňa používa?
Na značke až tak nezáleží. Skôr sa rozlišujú tretry na štyristovku a osemstovku. Beh na štyristo metrov je viac o šprinte, preto sa behá v pevných tretrách. Osemstovkárske tretry sú o čosi ľahšie. Väčšinou bývajú látkové a pohodlné ako papuče. Klince a ich počet sú pri všetkých druhoch tretier rovnaké.

Onedlho vás čaká olympiáda. Pripravujete sa na ňu inak ako na „obyčajné preteky“?
S minuloročnou sezónou sme boli s trénerom natoľko spokojní, že sme tohtoročnú prípravu takmer nezmenili. Ostali sme pri osvedčenom sústredení na Kanárskych ostrovoch. Vyhovuje nám tamojšie počasie aj jedlo. Od majstrovstiev sveta na Jamajke mám problémy so žalúdkom, takže spôsob stravovania je pre mňa veľmi dôležitý.

Olympijské hry sa začnú ôsmeho augusta. Predtým vás čaká aklimatizačné sústredenie v Japonsku. Prečo ste si vybrali práve krajinu vychádzajúceho slnka?
Aj Japonsko mám odskúšané a vyhovuje mi. Presvedčila som sa o tom minulý rok na sústredení v Kochi pred majstrovstvami sveta v Osake. Už vtedy sa nám tam snažili maximálne vyhovieť. Japonskí kuchári nám takmer každý deň varili európske jedlá. Japonsko a Čína majú okrem toho takmer identický časový posun a sú to krajiny s podobnou teplotou a vlhkosťou vzduchu.

Ako ste spokojná s oblečením, v kto-rom budete Slovensko v Pekingu reprezentovať?
Priznám sa, že som ho zatiaľ videla len v novinách a na internete. Oblečenie, ktoré som na sebe mala na olympiáde v Aténach pred štyrmi rokmi, nebolo úplne najideálnejšie. Napriek tomu, že som poctivo nahlásila svoje miery, niektoré veci mi boli aj o dve čísla väčšie. Problém je v tom, že sa všetko robí vždy v poslednej chvíli, keď sa už začne sezóna. Všetci sú už vtedy na pretekoch mimo republiky a nemajú čas si oblečenie dôkladne vyskúšať.

Na olympijských hrách budete viac ako seba reprezentovať Slovensko. Ste na to náležite pyšná?
Som rada, že žijem na Slovensku. Ale keď vidím, aké podmienky na trénovanie majú v iných krajinách... Je mi to ľúto. V zahraničí si vážia a starajú sa o atlétov. Vytvárajú im lepšie podmienky na trénovanie aj na pretekanie. Priznám sa, že v tomto štádiu robím atletiku skôr pre osobné potešenie a pre radosť, ktorú z môjho úspechu majú moji najbližší.

V čom vidíte z pohľadu vrcholovej atlétky na Slovensku najväčší problém?
Napriek výsledkom, ktoré atletika minulý rok dosiahla, stále nemá adekvátne tréningové podmienky. Aj peniaze, ktoré sú určené na šport, sa nerozdeľujú primerane k dosiahnutým výsledkom. Oproti futbalu a iným letným športom sa atletika nachádza na úplnom chvoste. Osobne sa môžem najviac spoľahnúť na Národné športové centrum, v ktorom som zamestnaná ako profesionálna športovkyňa. Ale športovú prípravu mi financujú aj Slovenský atletický zväz a Slovenský olympijský výbor prostredníctvom ministerstva školstva. No výška a tok peňazí sú často zdĺhavé a nedostačujúce.

Odhliadnuc od financií, máte v blízkosti aspoň dobrú bežeckú dráhu?
V Martine máme niekoľko škvarových dráh. Ale ani jedna nie je v dobrom technickom stave. Areály sú zastarané a neudržujú sa, preto často trénujeme v parku v Turčianskej Štiavničke, kde je štrkopiesok. Najbližšia dráha s umelým povrchom je v sedemdesiat kilometrov vzdialenej Banskej Bystrici. No v zime je to ešte horšie, lebo vedľajšie cesty nie sú vždy odhrnuté od snehu, a tak sa stáva, že často behám po menej frekventovaných hlavných cestách. A toto asi svetové bežkyne nepoznajú. Napríklad aj Češky majú lepšie podmienky na behanie ako Slovenky. Napriek tomu mám v Česku aj na Slovensku najrýchlejší čas ja a dru-há najlepšia bežkyňa je až päť sekúnd za mojím osobným rekordom 1:58,62. Takže mám stále dosť veľký náskok. Na Slovensku je medzi mnou a druhou najlepšou osemstovkárkou rozdiel až sedemnásť sekúnd.

Svetový rekord v behu na osemsto metrov naďalej drží Češka Jarmila Kratochvílová. Ťažko uveriť, že priam magický čas 1:53,28 zabehla v roku 1983, čo je už dobrých dvadsaťpäť rokov. Máte na tento fakt nejaké rozumné vysvetlenie?
Keď Jarmila zabehla svetový rekord, nebola som ani na svete. No čas, ktorý na osemstovke dosiahla, hovorí za všetko. Je to výkon, ktorý sa ťažko prekoná. Aj v súčasnosti je veľa vynikajúcich bežkýň, ktorým sa ani pomocou „zajaca“ nepodarilo „sveťák“ prekonať. Patrí medzi ne napríklad Mária Mutolová z Mozambiku. Výborná je i Janeth Jepkosgei z Kene, ktorá minulý rok bežala štart – cieľ za 1:55,00. Tento rok je najlepšia dvadsaťročná Pamela Jelimo z Kene, ktorá už tiež útočila na svetový rekord niekoľkokrát. Najlepšie bežala osemstovku za neuveriteľných 1:54,99, ale ani ona rekord Jarmily Kratochvílovej nezdolala.

Použili ste termín „bežať so zajacom“. Čo presne táto bežecká hantírka znamená?
„Zajac“ je bežkyňa, ktorej organizátori zaplatia štartovné za to, že sa snaží úspešnejšej kolegyni pomôcť vylepšiť „osobák“ alebo zabehnúť „sveťák“. Technicky to funguje tak, že pri štarte „zajac“ vybehne ako prvý, bežkyňu potiahne štyristo alebo šesťsto metrov a potom odstúpi z trate. „Zajace“ sa objavujú takmer v každej osemstovke, okrem majstrovských podujatí.

Keďže sa vám teraz tak mimoriadne darí, pokojne môžete olympijskú osemstovku aj vyhrať.
Skôr ako čas zvíťazí taktika a šťastie. Tento rok sa v Pekingu zíde okolo štyridsať až štyridsaťpäť najúspešnejších bežkýň zemegule. To je v prepočte šesť až sedem rozbehov. V každom z nich pobeží sedem až osem atlétok. Záleží, do akého rozbehu sa dostanem a s akými súperkami budem súťažiť. Finále je len pre osem najlepších bežkýň sveta, ktoré sa doň prebojujú z predchádzajúcich rozbehov a semifinálových behov. Aj keby som si zlepšila osobný rekord a zabehla ho za 1:57,00, nikto mi nezaručí, že domov donesiem medailu.

Preteky sú určite veľkým náporom na psychiku. Akým spôsobom ich prežívate vy?
Na každé preteky sa snažím stopercentne pripraviť a absolvovať ich s maximálnym nasadením. Nikdy som si nepovedala - toto je iba Grand Prix, na ktorom nemám konkurenciu, a tak sa namiesto hodiny rozcvičím iba pol. Pred každým štartom mám rovnakú trému.

Máte nejaký talizman, ktorý vám ju pomáha prekonať?
Mojím talizmanom je paradoxne korytnačka. Pri behu ju však so sebou nemám. Vtedy sa spolieham na prívesok tretry, ktorý som dostala na Vianoce od rodičov. Počas pretekov si nedávam dolu ani hodinky, prstienky a dokonca si nechávam aj retiazku na nohe.

Čo vás spoľahlivo upokojí, keď večer pred pretekmi nemôžete zaspať?
Naozaj sa mi stáva, že som pred pretekmi poriadne nervózna. V takom prípade to riešim empétrojkou plnou upokojujúcej hudby. Najviac sa mi páčia Enya a Enigma. Braček, ktorý je mimochodom mojím verným fanúšikom, ma zásobuje relaxačnými nahrávkami z prírody. Okrem toho si rada pozriem aj dobrú kriminálku. Najradšej mám tie od Agathy Christie a jej príbehy s Herculom Poirotom v hlavnej úlohe. Vďaka nim sa prenesiem o niekoľko storočí naspäť a úplne zabudnem na všetok stres, ktorý ma podvedome prenasleduje.

Lucia Klocová (24)
Suverénne najlepšia slovenská osemstovkárka chodila na základnú školu do Koštian nad Turcom, kde dosiaľ býva. Maturitné vysvedčenie jej odovzdali na obchodnej akadémii v neďalekom Martine. Športovú kariéru začínala ako hádzanárka, ale neskôr loptu nadobro vymenila za tretry. Jej nevšedný bežecký talent si prvýkrát všimol v roku 1996 tréner z AK ZTS Martin na Turčianskych športových hrách mládeže. Po roku váhania s ním začala pravidelne trénovať. Výraznejšie úspechy zaznamenala až v roku 1999, keď sa jej ujal Pavel Slouka. Pod jeho vedením prekvapujúco splnila limit na majstrovstvá sveta juniorov v roku 2000. Z juhoamerického Čile si domov doviezla bronzovú medailu za výkon 2:04,00. Dnes je jej osobný rekord 1:58,62. Vďaka svojej životnej forme si tento rok vybojovala olympijskú miestenku do čínskeho Pekingu.

Autor: Dana Haščáková