Nela Pocisková: Byť najmladšia je niekedy výhoda

V divadle strieda jednu hlavnú postavu za druhou. Najnovšie zožala ovácie ako Mária vo West Side Story. Keď sa objaví pred divákmi, dokáže zaplniť celé javisko a zatieniť aj oveľa známejšie hviezdy. V civile vyzerá ako dievčatko s vlasmi stiahnutými do chvosta. Napokon, veď má len sedemnásť.

Keď ste sa prvýkrát preslávili v muzikáli Neberte nám princeznú, mali ste iba štrnásť rokov. Čo vás v tomto veku priviedlo na kasting do divadla?

Odporúčanie mojej profesorky spevu Mirky Marčekovej. Ona sa pozná s viacerými ľuďmi z divadelnej brandže a keď sa dozvedela o kastingu na predstavenie Neberte nám princeznú, tak mi poradila, aby som tam skúsila šťastie. Povedala mi: Za pokus nič nedáš a ja som jej musela dať za pravdu. Aj keby som neuspela, bola by to pre mňa výborná skúsenosť. A tak som sa vybrala do divadla, v ktorom som predtým v živote nevidela ani jedno predstavenie. Mala som prakticky nulové skúsenosti s muzikálovým herectvom. Jediné, čo som si dovtedy vyskúšala, bolo spievanie na školských predstaveniach. Keď som vošla do miestnosti, kde čakali na verdikt poroty také esá ako Mirka Partlová alebo Janko Slezák, bolo mi hneď jasné, že nemôžem uspieť.

Napriek tomu ste uspeli.

Mala som obrovské šťastie, že v porote sedel Ján Ďurovčík, ktorý si ma všimol a dal mi šancu. Hneď po kastingu volal mojim rodičom a opýtal sa ich, či si môžem dovoliť skúšať v divadle každý deň od rána do večera. Vraj vo mne vycítil akýsi náznak talentu, ktorý však sám osebe v divadle nikoho nespasí. Bez tvrdej driny sa nepresadíte. To mi bolo jasné už po prvom skúšobnom dni.

Čo všetko ste museli absolvovať, kým ste sa prvýkrát postavili pred publikum?
Ani sa nepýtajte. Po skúškach som s plačom odchádzala domov a v duchu som si prisahala, že sa tam už nikdy nevrátim. Potom som sa však z toho vyspala a ráno bolo zase všetko lepšie. Ďurovčík ma vôbec nešetril, nie nadarmo sa o ňom hovorí, že je zlý ako kat. Na druhej strane je úžasné, ako dokáže ľudí povzniesť k vyšším výkonom, dosiahnuť, aby prekonali samých seba. Musím povedať, že na mne vykonal obrovský kus roboty. Keď som prvýkrát čítala svoj text na javisku, všetkým naokolo som bola len na smiech. A o pár týždňov som už hrala hlavnú postavu na druhej premiére.

Aký to bol pocit?

Keď mi prvýkrát tlieskali v hľadisku ľudia, bola som presvedčená, že to je ten najkrajší okamih môjho života. Nemohla som uveriť, že to je pravda. Veď pôvodne mi Jano Ďurovčík vravel, že ma berie len ako náhradníčku a možno si ani raz nezahrám pred publikom.

Neboli ste vyčerpaná? Predsa len, štrnásťročné dieťa by malo v noci spať a nie podávať výkony na javisku.

Tak toto som si naozaj neuvedomila (smiech). Keď robím, čo ma baví, nerozmýšľam o tom, či som unavená. Menšie zdravotné ťažkosti som mala len v predstavení Labuťko, keď mi pri jednej tanečnej zdvíhačke prasklo rebro.

Ako sa vám to stalo?

Už dlhšie ma pobolievalo jedno miesto vzadu na chrbte a potom raz, keď sa ma môj tanečný partner pokúsil na skúške zdvihnúť do výšky, mi tam niečo prasklo. Pocítila som prudkú bolesť a nemohla som sa nadýchnuť. Lekár mi po vyšetrení povedal, že ide o zlomeninu. Všetci v divadle boli zo mňa na nervy. O dva týždne mala byť premiéra. Napokon som ju predsa len odohrala. Dvakrát denne som chodila do nemocnice na špeciálne infúzie, brala lieky a po týždni sa stal zázrak. Mohla som sa znovu bez problémov hýbať. Môj pohľad na tanec sa však od tejto chvíle úplne zmenil. Zrazu som si uvedomila, že nejde len o zábavu. Musíte byť v stopercentnej kondícii, aby ste boli odolný proti rizikám, ktoré tancovanie prináša. Moje telo nebolo dostatočne vytrénované, a tak som na to doplatila.

Mali ste predtým, než ste sa dostali do divadla, s tancom nejakú skúsenosť?

Ako malé dievča som účinkovala v jednej hiphopovej dievčenskej skupine. Volali sme sa Baby Sweet Girls a boli sme výborná partia, kamarátky na život a na smrť. Pamätám sa, ako sme si vravievali, že sa nikdy nerozídeme. Dnes je každá z nás niekde inde. Jedna hrá súťažne volejbal, druhá stále tancuje, ja hrám divadlo.

Kto sú dnes vaši najbližší priatelia?

Asi kolegovia z divadla, lebo s nimi trávim najviac času. Hlavne na skúškach. Keď nacvičujeme nové predstavenie, zájdeme spolu cez prestávky na kávu. To sú pre mňa tie najkrajšie chvíle. Neskôr po premiére, keď už chodíme do divadla len hrať, je to iné. Už spolu len pracujeme, a to je mi občas ľúto. Potom však príde ďalšie predstavenie, nové skúšky a nové stretnutia, takže sa je stále na čo tešiť.

Z hercov, s ktorými hráte, ste v divadle najmladšia. Dáva vám to okolie nejako najavo?

Keby mi niekto vravel, že na niečo nestačím, lebo som ešte primladá, asi by mi to prekážalo. Ale našťastie, doteraz som nič podobné nezažila. Skôr mám pocit, že mi starší kolegovia pomáhajú. Či už to bola Mirka Partlová v muzikáli Neberte nám princeznú, alebo Marián Geišberg v Labuťkovi. Každý z nich mi pomohol posunúť sa o kus dopredu. Občas síce niekto poznamená, že som také divadelné bábätko alebo kuriatko. Ale na to sa nemám prečo uraziť. Byť najmladšia z kolektívu je niekedy aj výhoda. Napríklad, keď sa vám sem-tam prepečie viac ako ostatným.

Čo si myslíte o tom, že vo West Side Story hrá vašu kamarátku o generáciu staršia Katarína Hasprová?

Katka spieva ako boh, perfektne vyzerá a jej postava je akoby ušitá jej na mieru. Pokiaľ ide o náš vekový rozdiel, nikdy som o ňom neuvažovala. Môžem povedať len to, že ma veľmi teší byť s ňou na javisku.

Na konzervatóriu, kde študujete herectvo, ste zase oveľa ostrieľanejšia ako vaši spolužiaci. Nepripadáte si tam pre zmenu ako ostarok?

Mamina mi hovorieva, že som v myslení a správaní posunutá niekde inde ako moji vrstovníci. Ja to však takto nevnímam. Je síce fakt, že som sa odmalička cítila dobre v spoločnosti starších ľudí. Asi preto, že mám staršieho brata, ktorý ma vždy brával medzi svojich kamarátov. Na druhej strane však nikoho neposudzujem podľa veku, ale podľa toho, či si s dotyčným človekom rozumiem, alebo nie. Je fakt, že v škole som preskočila niektoré veci, ktoré sa musia iní pracne učiť, lebo mám prax z divadla. Ale mrzelo by ma, keby ma táto výhoda nejako oddeľovala od ostatných spolužiakov. Našťastie, v triede, do ktorej chodím, sú samí skvelí ľudia, ktorí mi doprajú úspech. Viem, že v tomto smere mám obrovské šťastie. Keby som bola v inom kolektíve, ktovie, ako by to dopadlo. Občas, keď sa prechádzam po školských chodbách, tak na sebe zacítim čudné pohľady...

Ste vo veku, keď tínedžeri prežívajú svoje prvé lásky. Máte už priateľa?

Nemám. Nie, že by som o to nestála, ale akosi sa zatiaľ nikto vhodný v mojom okolí nevyskytol.

A čo fanúšikovia z divadla? Nemáte ctiteľov, ktorí vám posielajú po predstavení kvety?

Jeden taký bol, ale o tom by som nerada verejne hovorila.

Rodičia sa neboja, že vás jedného dňa pokazí bohémske umelecké prostredie?

Myslím si, že mi veria. Nikdy som nebola typ, ktorý robí problémy. Nefajčím, nepijem. Na druhej strane je fakt, že práca v šoubiznise má svoje nástrahy. Napríklad nie je vôbec ľahké vyjednať si výhodnú pracovnú zmluvu. Našťastie, o tieto záležitosti sa mi stará Jano Ďurovčík a naši mu maximálne dôverujú. Viete, u nás v rodine nikto nemá skúsenosti s divadlom. Keby som nemala Jana, netuším, kto by mi v týchto záležitostiach radil.

Správa sa k vám rodina inak, odkedy ste divadelná hviezda?

Nič také som si nevšimla. Stále musím rovnako upratovať (smiech). Akurát stará mama si o mne poctivo vystrihuje všetky články, ktoré vyšli v novinách. Je mojím najväčším fanúšikom. A mama zase kritikom. Vždy, keď sa mi niečo nepodarí na javisku, tak mi to ako jediná z rodiny otvorene povie, čo si na nej veľmi vážim. Inak na moje predstavenia chodia všetci moji blízki. Dedko, babka, otec, mama, brat, tety.

Ako je možné, že ste sa ako jediná z rodiny dali na umeleckú dráhu?

Neviem, asi som sa už taká narodila. Odmalička som si stále vyspevovala. Dedko občas žartom poznamenal, že zo mňa bude herečka. Nikto však jeho predpovede nebral vážne. Keď som trochu podrástla, tak som veľmi chcela mať doma klavír. Naši mi vyhoveli a zapísali ma do základnej umeleckej školy, kde som prvýkrát uvidela dievčatá, ktoré sa tam učili spievať. A tak som prišla domov s novou požiadavkou, že chcem mať namiesto hodín klavíra hodiny spevu. Iní rodičia by to možno brali ako rozmar, ale naši mi znovu vyhoveli. To sa stalo pred ôsmimi rokmi. Odvtedy takmer denne spievam.

Prečo musíte stále tak veľa cvičiť?

Hlasivky sú sval. Keď ich dôkladne neprecvičíte, nepodajú dobrý výkon.

Zahrali ste si aj v Ordinácii v ružovej záhrade. Neláka vás viac televízia ako divadlo?

Televízny seriál je fajn skúsenosť, ale pre mňa bude vždy srdcovou záležitosťou číslo jeden muzikál. Len týmto spôsobom sa totiž dokážem naplno realizovať. Muzikálové herectvo je úžasne všestranné. Aby ste ho zvládli, musíte nielen dobre hrať, ale aj spievať a tancovať. Takže sa máte stále v čom zdokonaľovať, a to je to, čo ma na tejto práci baví.

Viete už, čo budete robiť po skončení konzervatória? Chceli by ste sa stať členkou nejakého divadelného súboru alebo radšej umelkyňou na voľnej nohe?

Tá druhá možnosť sa mi zdá lákavejšia, lebo mi dáva viac slobody. Keď ste v divadle viazaná ako zamestnanec, musíte brať každú pracovnú ponuku, ktorá k vám príde. Na voľnej nohe si môžete prácu vyberať, a to mi oveľa viac vyhovuje. Ale do skončenia štúdia mám ešte dva roky a dovtedy sa môže veľa vecí zmeniť. Rozmýšľam aj o tom, že by som šla študovať ďalej, napríklad na vysokú školu do Prahy alebo do Viedne.

Nela Pocisková (17)
je študentkou bratislavského konzervatória, kde študuje odbor herectvo. Prvýkrát na seba upozornila v muzikáli Neberte nám princeznú, po ktorom si zahrala v tanečnej dráme Labuťko. Neskôr účinkovala pod vedením Jozefa Bednárika v predstavení Fidlikant na streche, naspievala hlavnú úlohu v muzikáli Popolvár a dostala príležitosť zahrať si v televíznom seriáli Ordinácia v ružovej záhrade. Jej najnovším triumfom je postava Márie v muzikáli West Side Story. Režíruje ho Ján Ďurovčík, ktorý ako prvý objavil a podchytil Nelin umelecký talent.

Autor: smeŽeny, 27/2008