Barbara Ukropcová: Možnosť objavovať nepoznané má pre mňa veľké čaro

ňu vášňou.

Počet chorých na cukrovku rapídne narastá nielen na Slovensku, ale na celom svete. O diabete sa čoraz častejšie hovorí ako o novodobej epidémii. Prečo?
Zjednodušene sa cukrovka rozdeľuje na dva typy. Diabetes prvého typu sa vyskytuje u detí a mladých ľudí a spája sa s nedostatkom inzulínu, a teda úplnou závislosťou chorých od jeho podávania zvonku. Epidémia diabetu sa však týka predovšetkým cukrovky druhého typu, s ktorou úzko súvisí obezita a nesprávny životný štýl. Ľudia sa menej hýbu, no čoraz viac jedia. Dnes majú mnohí sedavé zamestnanie, do práce a z práce sa vezú autom, obedujú v niektorej zo sietí rýchleho občerstvenia a po návrate domov zapnú televízor a otvoria chladničku. Pri takomto spôsobe života sa netreba čudovať, že počet obéznych a diabetikov druhého typu stále rastie.

Čo máme teda robiť, aby sme sa vyhli ochoreniu? Schudnúť?
Áno, no problémom je starý známy “jo-jo efekt”. Počas diéty sa nám totiž spomalí metabolizmus, telo si doslova stráži svoj tuk a len čo trochu zvýšime kalorický príjem, prejaví sa to neželaným prírastkom hmotnosti. Spomaleniu metabolizmu môžeme predísť zvýšením fyzickej aktivity. Veľa ľudí sa vyhovára na nedostatok času, no pomohla by aj obyčajná chôdza, prejsť pár ulíc pešo, využiť schody namiesto výťahu.

Čo má rodina Ukropcovcov v chladničke? Samé zdravé veci?
Ja mám veľmi rada sladkosti (smiech). Ani nikomu nehovorím, aby sa im úplne vyhýbal, alebo aby dodržiaval rôzne, často absurdné diétne režimy. Deťom sa sladkosti už vôbec nedajú odoprieť. Treba sa však snažiť, aby ich nebolo priveľa. Snažíme sa teda jesť veľa zeleniny, vyhýbať sa mastným jedlám. Nedávno sa naša osemročná dcérka sťažovala, že všetky normálne rodiny chodia do fast foodov, len my nie (smiech). Hoci aj my sem-tam urobíme výnimku.

Tri roky ste pôsobili v prestížnom laboratóriu v Louisiane, kde ste sa dopracovali k zaujímavým výsledkom.
Venovali sme sa tam najmä základnému výskumu príčin vzniku obezity a diabetu, a to najmä na úrovni kostrového svalu. V jednej zo štúdií sme zo stehna dobrovoľníkov odoberali malé vzorky svalu, z ktorých sme izolovali svalové bunky. Prišli sme na to, že bunky štíhlych a zdravých jedincov spaľujú tuky lepšie, ako bunky obéznych ľudí. Navyše sme zistili, že príbuzní diabetikov sa horšie prispôsobujú zvýšenému množstvu tuku v potrave ako jedinci, u ktorých sa diabetes v rodine nevyskytuje. To znamená, že schopnosť poradiť si s tukom je do určitej miery geneticky podmienená.

To je dosť pesimistický záver. Znamená to, že obezitu máme predurčenú v génoch a nevyhneme sa jej?
Vôbec nie, to, akí sme, je výsledkom vzájomného pôsobenia našich génov, životného štýlu a prostredia, v ktorom žijeme. Svoju hmotnosť môžeme teda významne ovplyvniť, napríklad pravidelným cvičením. Čiže zvaľovať vinu na nešťastné gény nie je vždy úplne opodstatnené. Na druhej strane je pravda, že schudnúť je problematické. Najmä extrémne obézni ľudia si so svojou nadmernou hmotnosťou len veľmi ťažko sami poradia. Príčinou extrémnej obezity môže byť aj mutácia, teda chyba v jedinom géne, ktorú vo väčšine prípadov zatiaľ nepoznáme. U týchto ľudí sa môže zvoliť veľmi účinná chirurgická liečba, a tou je bandáž žalúdka, po ktorej pacienti môžu schudnúť až desiatky kíl.

V médiách sa často objavujú bombastické správy o tom, že za niekoľko rokovprídeme na to, ako vyliečiť rakovinu, alebo diabetes. Môžeme veriť, že blízkej budúcnosti bude liek proti cukrovke?
V liečbe diabetu sa v súčasnosti používa veľa účinných liekov. Diabetes prvého typu bol pred objavením inzulínu smrteľným ochorením. Dnes sa vedci snažia nájsť spôsob, ktorý by odstránil nutnosť nepríjemného pichania inzulínu. Čo sa týka cukrovky druhého typu, poznáme tiež veľa liekov, no veľmi pomáha už spomínaná správna životospráva a zníženie hmotnosti. Existujú zaujímavé štúdie, ktoré ukazujú, že priebeh diabetu druhého typu je možné v počiatočných úrovniach zvrátiť jednoducho tak, že pacienti schudnú.

Takže žiadna zázračná pilulka sa zatiaľ nečrtá?
Každý by rád videl stopercentne účinnú pilulku proti obezite, alebo – čomukoľvek. V niektorých prípadoch ich už dokonca máme k dispozícii. Napríklad pri určitých zriedkavých typoch diabetu, ktoré sa diagnostikujú v našom laboratóriu, môžu tabletky dokonca úplne nahradiť inzulín. Viac informácií sa dá získať v našom laboratóriu Diabgene.

Ako vyzerá typický deň výskumníčky v laboratóriu? Väčšina ľudí si asi predstavuje dlhé hodiny nad mikroskopom, vzrušujúce diskusie s kolegami...
Typický deň nie je ľahké opísať, pretože táto práca je dosť rôznorodá. Sú dni laboratórne, ktoré strávim s bunkami a pipetou, občas dni klinické, keď pracujem s pacientmi alebo dobrovoľníkmi, ktorí sú účastníkmi štúdie. Relatívne veľa času trávim pri počítači, analyzujem a spracúvam výsledky, študujem vedecké publikácie. Veľmi dôležitou súčasťou práce je vzájomná komunikácia, ktorá často posúva výskum dopredu.

Nechýba vám práca s pacientmi?
Aj keď to možno znie nadnesene, možnosť objavovať nepoznané má pre mňa veľké čaro. Napriek tomu mi klinická práca občas chýba, pretože tam je pozitívny výsledok často rýchly a očividný. Každý vedec túži, aby jeho výskum raz pomohol ľuďom. Napríklad svalové bunky, s ktorými pracujeme už aj u nás, by sa raz mohli tiež využiť v praxi. Vo svete sa skúma ich využitie pri liečbe srdcového zlyhania, aj keď ich aplikácia má isté úskalia. My ich zatiaľ používame na výskum, no ich potenciál je vyšší.

Vráťme sa naspäť do Ameriky. Ocitli ste sa tam vďaka štipendiu, ktoré na tamojšom pracovisku získal váš manžel Jozef. Išli by ste Louisiany, aj keby ste pre seba nenašli vhodné pracovné miesto?
Išla - dúfala by som, že skôr či neskôr sa pre mňa niečo nájde. V podstate som mala šťastie, pretože som dostala šancu pracovať v oblasti, s ktorou som mala minimálne skúsenosti. Navyše, môj školiteľ, profesor Smith, je človek obdarený nielen nadšením pre svoju prácu, ale aj porozumením pre svojich študentov.

Ako ste si zvykali na nové prostredie?
Príchod bol celkom bizarný, v našom novom byte nás čakal iba jeden stôl a bicykel. Nestihli sme sa ani spamätať z prvotného šoku z horúčav a už sme museli zháňať potrebný nábytok a auto, bez ktorého sa v Louisiane nikam nedostanete.

A čo vaša dcérka?
Kristínka mala vtedy vyše dvoch rokov, no jednoduché to nemala. Sotva začala komunikovať po slovensky, ocitla sa v anglickom prostredí. Na začiatku sa to nezaobišlo bez sĺz. Netrvalo však dlho a bola tam ako doma a dokonca sa s nami začala rozprávať po anglicky.

O Američanoch sa hovorí, že sú prehnane súťaživí. Stretli ste sa na pracovisku s rivalitou?
Občas sa vyskytla, no len málo. Ľudia boli v zásade naučení deliť sa - o informácie, výsledky svojho výskumu, o prístrojové vybavenie. Američania si plne uvedomujú význam komunikácie, ktorá bola podporovaná na všetkých úrovniach, dokonca aj priestorovým usporiadaním laboratória. Často sa organizovali rozličné formálne aj neformálne stretnutia, na ktorých sme diskutovali a nadväzovali kamarátske vzťahy. Je totiž oveľa jednoduchšie vypýtať si z iného laboratória potrebnú chemikáliu, ak dobre komunikujete na osobnej úrovni. Neformálne debaty bývajú často veľmi inšpirujúce.

U nás sa každý hrá na vlastnom piesočku?
Snahu o zlepšenie komunikácie vidno aj na Slovensku. Vedcov do toho tlačia aj okolnosti, peniaze na výskum majú dnes šancu získať najmä zosieťované skupiny s podobným výskumným zameraním. Takže spolupráca sa začína čoraz viac presadzovať. Pomohlo by to aj lepšiemu využitiu drahých prístrojov, ktoré nie je vždy optimálne.

Prečo ste sa vlastne vrátili na Slovensko?
Rozhodovali sme sa dosť dlho, približne pol roka sme rozoberali všetky argumenty za a proti. Zavážil najmä fakt, že som bola tehotná. V USA je totiž materská dovolenka obvykle veľmi krátka, ženy sa zvyknú po mesiaci či dvoch po pôrode vrátiť naspäť do práce. To sa mi zdalo naozaj málo, s Jakubom som chcela zostať doma dlhšie. Navyše, hoci sme si našli kopu skvelých priateľov, po istom čase sme si uvedomili, že nám chýba rodina, starí priatelia, domáce prostredie.

Ako ste si zvykali na staronové pomery?
Po návrate na Slovensko sme si museli poriadne zvykať aj my, nielen Kristínka. Chýbali nám priatelia, sobotňajší trh miestnych farmárov, obľúbené obchody. Radikálne sa nám zmenili aj finančné pomery, museli sme sa naučiť strážiť každú korunu. Nebolo ľahké zvyknúť si na často neochotných ľudí v obchodoch či v rôznych inštitúciách. Večný americký úsmev sa môže zdať niekomu smiešny, no usmievavé tváre sú o dosť príjemnejšie ako neochotní a podráždení ľudia.

Do USA ste išli pôvodne vďaka manželovmu štipendiu, no úspechy v podobe prestížneho ocenenia a publicity ste zožali najmä vy. Nežiarli na vás?
Jozef dosiahol vynikajúce výsledky, ktoré boli takisto publikované v prestížnych časopisoch. Nebyť môjho manžela, len ťažko by som sa mohla venovať výskumu. Rozdiel je v tom, že on nie je študent a súťaž, do ktorej som sa zapojila, bola študentská. Pomohli mi články, publikované v prestížnych časopisoch, ako aj hodnotenie mojej práce Lekárskou fakultou. A dúfam, že ocenenie je aj za moju snahu zaviesť nové metodiky aj u nás na Slovensku. Úprimne, veľa výhod mi z neho nevyplýva, skôr naopak. Na Slovensku je množstvo vedeckých pracovísk, ktoré by si za svoj výskum zaslúžili pozornosť. A možno by väčšia informovanosť pomohla zlepšiť postavenie vedca v našej spoločnosti, ktoré je myslím zatiaľ nedocenené – morálne aj materiálne.


Barbara Ukropcová (33)

Absolvovala štúdium na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a tri roky pôsobila v Národnom onkologickom ústave v Bratislave. Po získaní špecializácie z vnútorného lekárstva odcestovala spolu s dvojročnou dcérkou na tri roky do Louisiany, kde získal jej manžel Jozef štipendium na špičkovom vedeckom pracovisku Pennington Biomedical Research Center v meste Baton Rouge. Tu sa našlo miesto aj pre Barbaru, a to v laboratóriu endokrinológie, kde skúmala mechanizmy vzniku diabetu a obezity v kostrovom svale. Po návrate na Slovensko získala za svoje vedecké úspechy a odborné práce publikované v popredných vedeckých časopisoch prestížne ocenenie Junior Chamber International Študentská osobnosť roka a cenu Bratislavská čučoriedka, venovanú pamiatke Júliusa Satinského. V súčasnosti pôsobí v Laboratóriu diabetu na Ústave experimentálnej endokrinológie SAV ako doktorandka. Okrem manžela má osemročnú dcérku Kristínu a dvojročného syna Jakuba.

Autor: Silvia Peťková, smeŽeny, 26/2008