Nina Cohen: Voľná tvorba mi umožňuje byť slobodne kreatívna

Ani studený daždivý deň a kopa pracovných povinností, ktoré musela pre rozhovor odložiť, jej neubrali na dobrej nálade a vo svojom štúdiu nás privítala so širokým úsmevom na tvári a s otázkou: „Neprekáža, že som oblečená v domácom?“ Nasledujúce dve hodiny

v spoločnosti výtvarníčky boli nabité pozitívnou energiou, láskou k umeniu i spontánnymi výbuchmi smiechu.

Ako dcéra herečky Zity Furkovej a výtvarníka Milana Veselého ste vyrastali v umeleckej rodine a navyše – verejnosti známej. Ako vás to ovplyvnilo?
Nevnímala som to ako niečo, čo by mi mohlo uľahčiť život, ani som tak nebola vychovávaná. Predovšetkým som z rodiny čerpala inšpiráciu. Už ako dieťa som začala maľovať s otcom v ateliéri, venovala som sa umeleckému prednesu, zúčastnila sa na niekoľkých súťažiach v prednese prózy a poézie. Fenomén umeleckej rodiny sa u nás prejavoval zvýšenými nárokmi rodičov na moje výkony. Brali ma skôr ako rovnocenného partnera, preto som sa iba málokedy dočkala pochvaly (úsmev). Pri hodnotení mojich výkonov prevládala kritika, ktorá ma vždy posúvala vpred. Ak má človek dobrých učiteľov, tak ho to neustále posúva, ženie ďalej, vyššie. A práve takými učiteľmi boli moji rodičia, v tom som mala obrovskú výhodu.

Pomohli vám zdedené umelecké vlohy pri ďalšom smerovaní?
Priznám sa, že vždy keď som videla mamu na javisku, tak som sa potila za ňu. Bolo teda jasné, že herečkou byť nechcem. Inklinovala som skôr k introvertnému povolaniu – k maľovaniu a všetkému, čo súvisí s výtvarnou tvorbou. Práve v tejto oblasti, ktorá mi ponúka široké spektrum tvorby – od maľovania cez reklamu, kompozície v dizajne až po typografiu – som sa našla. Doteraz si spomínam na to, keď som v detstve spievala, mama mi radila do budúcnosti: „Rob všetko, len nespievaj!“ (smiech). To ma utvrdzuje v tom, že výber výtvarného zamerania bol v mojom prípade správny.

Pred ôsmimi rokmi ste dočasne zmenili miesto svojho pobytu a novým prechodným domovom sa pre vás stal New York. Prečo práve toto kozmopolitné mesto?
New York je veľkomesto so spleťou rozmanitých kultúr, národností, chutí. Pre mňa je to taký malý štát v štáte. Keď tam prídete prvýkrát, máte pocit zvláštnej anonymity, jedinečnosti. V rámci mojej profesie je tu veľa možností realizácie. Desiatky galérií, múzeí so stále novými výstavami... Jednoducho New York je mesto, ktoré ma fascinuje.

Čím vás obohatilo newyorské štúdium na School of Visual Arts?
Na Slovensku som študovala na strednej i vysokej škole umeleckého zamerania, nebol tam však žiadny odbor, ktorý by sa venoval kreativite myslenia v reklame. V New Yorku mal tento úzko špecializovaný študijný smer už svoju tradíciu, aj vďaka pedagógom, ktorí svoju profesiu považujú za prestíž. Proces tvorby v škole, kde som študovala, ovplyvňuje aj multikulturálne zoskupenie študentov. Samozrejme, štúdium som vnímala aj ako výbornú príležitosť na zdokonalenie sa v angličtine. Voľná umelecká tvorba predstavuje kompozíciu vlastnej mysle, vlastného cítenia. Možno ju do určitej miery usmerniť, ale nedá sa naučiť. A práve to som prišla pochopiť do New Yorku. U nás je kreativita myslenia v reklame zatláčaná do úzadia, možno tak trochu nepochopená, v New Yorku má, naopak, zelenú.

Zelená tam zasvietila aj vašim inšpiráciám. Práve v New Yorku vznikli maľby, ktoré získali prvenstvo na medzinárodnom festivale výtvarného umenia v Taliansku.
Tieto diela vznikli asi pol roka pred mojím odchodom z Ameriky. Keď som odchádzala domov, zobrala som ich so sebou ako vianočný darček mame a tatovi. Priznám sa, prihlásenie do súťaže bolo viac-menej náhodné. Stále som to odkladala, takže keby to ostalo na mne, asi sotva by som stihla termín (smiech). Diela teda prihlásila do súťaže mama. O to príjemnejšie bolo ocenenie, ktoré ma, samozrejme, veľmi potešilo a povzbudilo do ďalšej tvorby.

Aký je to pocit – byť v niečom prvý, najlepší, a dokonca v medzinárodnom meradle?
Nie som ten typ, ktorý by si to takto uvedomoval. Neprikladám veľký význam oceneniam a ani nevnímam, že by som bola v niečom najlepšia. Pre mňa je najdôležitejšie, že túto prácu robím rada.

Nie je tajomstvom, že veľmi blízka je vám aj izraelská kultúra, umenie. Čím vám najviac imponuje?
Tel Aviv mi učaroval predovšetkým aktuálnosťou minimalizmu, postminimalizmu, videoartu. Zažila som tam množstvo kvalitných výstav so silnou líniou. Tamojšie galérie sa nezameriavajú na predaj diel, ktoré sa páčia len masám, lebo sú jednoduché a zrozumiteľné. Dominuje v nich úzka špecializácia s veľkým dôrazom na avantgardu, množstvo galérií teda ponúka úzko profilované diela určené konkrétnym cieľovým skupinám. Prekvapilo ma to, aj keď už predtým som dostala bohatú vedomostnú základňu od manžela Shibetza (úsmev)...

... ktorý je izraelskej národnosti a tiež umelec – výtvarník.
So Shibetzom som sa zoznámila na výstave izraelských výtvarníkov v Bratislave, kde ma zaujala jeho tvorba, ktorá sa výrazne odlišovala od vystavovanej kolekcie. V Izraeli patrí manžel k skupine postminimalistov. A to si predstavte, že študoval, rovnako ako ja v New Yorku, len v inom čase a iný odbor.

Napokon pre lásku zakotvil na Slovensku. Mimochodom, ako sa u nás aklimatizoval?
Shibetz nemá žiadny problém zvyknúť si kdekoľvek, či je to prales, alebo púšť. Nemá problém s cestovaním ani s aklimatizáciou. Prešli sme spolu celé Slovensko, od Bratislavy až po Medzilaborce. A práve tam objavil svoj ôsmy div sveta – Múzeum moderného umenia Andyho Warhola. Divom sveta bol pre neho preto, lebo nevedel pochopiť, prečo je situované práve tam. Aj keď vie, že ide o rodisko Warholovej matky, i napriek tomu si myslí, že tvorba tohto geniálneho umelca by mala byť umiestnená v kultúrnom centre diania. K Shibetzovmu udomácneniu sa na Slovensku prispel aj vyprážaný syr. Keďže je vegetarián, toto jedlo si zamiloval a spočiatku ho jedával trikrát týždenne. Pomaly preniká i do tajov slovenčiny. Už pozná pár viet, ktoré využíva predovšetkým pri komunikácii s mojou mamou. Sú to však zatiaľ iba veľmi jednoduché frázy, ako napríklad: „Nehanbíš sa?“ (smiech)

Osvojili ste si aj nejaké izraelské zvyky či tradície?
Na Izraeli sa mi veľmi páči, že tam ľudia vedia oddychovať. V piatok popoludní sa im začína sabat, v sobotu teda oddychujú a v nedeľu ich čaká opäť práca. To napríklad na Slovensku nevieme - využiť deň iba na relax, bez akejkoľvek pracovnej aktivity. Neraz sa mi stane, že keď v sobotu niečo robím, tak ma Shibetz upozorní, že telo potrebuje odpočinok a regeneráciu. Pre môjho manžela je to samozrejmosť, u mňa niečo nové, čo si nedokážem uvedomiť. Nie je to otázka náboženstva, ale filozofie bytia človeka ako takého.

Doma zrejme praktizujete aspoň nejaký malý „slovenský sabat“...
Presne tak, snažíme sa... (smiech)

Je partnerstvo dvoch umelcov rôznych kultúr zdrojom inšpirácie alebo podnetnej kritiky?
Nazvala by som to skôr dialógom. Zatiaľ čo ja reagujem a hodnotím spontánne, u môjho muža prevláda analýza. Kým som nemala Shibetza, hodnotiacimi poradcami boli pre mňa vždy rodičia, ktorým som ukazovala svoje diela a chcela poznať ich názor a pocity. Teraz ich zastupuje manžel. Komunikácia a spätná väzba sú pre mňa nesmierne dôležité.

Vo svojom bratislavskom štúdiu sa realizujete graficky a dizajnérsky. Čo máte na tejto práci najradšej?
Určite kreatívny proces hľadania kompozície, myšlienky a jej výrazu, správne pochopenie potrieb klienta a ich zladenie na základe spoločnej komunikácie do výsledného vizuálu. Dobrý pocit sa dostaví vtedy, keď sme spokojní s finálnym dielom ja i klient.

Komunikácia s klientom však asi väčšinou jednoduchá nie je.
Skutočne nie je, pretože každý z nás má svoju víziu. Aj preto sa bežne stáva, že sa hneď názorovo nestretneme. Dôležité je však nájsť správne východisko, najlepšiu cestu. Určite je to aj o umení prispôsobiť sa, prípadne vysvetliť klientovi, že cesta k splneniu jeho požiadavky môže ísť aj iným smerom, aby sa dosiahol želaný výsledok.

Sú ešte nejaké méty, ktoré by ste chceli dosiahnuť?
Chcela by som byť zdravá, aby som mohla stále pracovať (úsmev). Na druhej strane musím povedať, že práca, ktorá ma uspokojuje je zároveň aj vyčerpávajúca. Aj preto, že sa viaže na ľudí. A vzťahy, ako vieme, dokážu človeka vyčerpať. Voľná tvorba mi však umožňuje byť slobodne kreatívna, a to je pre mňa dôležité.

Nina Cohen (32)
sa narodila 10. decembra 1975 v Bratislave, kde absolvovala Školu úžitkového výtvarníctva, následne grafický dizajn na Vysokej škole výtvarných umení. Je absolventkou odboru reklama a grafický dizajn v New Yorku (School of Visual Arts). Svoje diela prezentovala na viacerých kolektívnych výstavách doma i v zahraničí. V zozname autorských výstav nájdeme mestá Bratislava (2000), New York (2001) a Tel Aviv (2004). Za maľby Záhrada, Čarodejnica a Hlava získala vlani prvú cenu na medzinárodnom festivale San Crispino v Taliansku. V tomto roku získala v celoslovenskej súťaži druhú cenu za dizajn knihy Kraj bez hraníc a druhé miesto za propagačný materiál Naj BSK. Je vydatá, žije v Bratislave, kde pracuje vo svojom kreatívnom štúdiu.

Najčítanejšie na SME Žena


Inzercia - Tlačové správy


  1. Mäsovýroba Gašparík získala ocenenie Danubius Gastro 2017
  2. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  3. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  4. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  5. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  6. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  7. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce
  8. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta
  9. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom?
  10. Jarné prázdniny pri mori?
  1. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  2. Mäsovýroba Gašparík získala ocenenie Danubius Gastro 2017
  3. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  4. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  5. Dokázali by ste nakúpiť so zavretými očami?
  6. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  7. Stanovisko Klubu pre Bratislavu k zákazu hazardu v Bratislave
  8. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  9. Mesto Medzev v Charte európskych vidieckych obcí
  10. Valentínska nálada v Poluse pokračuje
  1. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom? 17 433
  2. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 10 840
  3. Ceny bytov vo veľkých mestách prekonali historický rekord 6 741
  4. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 5 974
  5. Klasickým gastrolístkom konkuruje už aj nová stravovacia karta 5 965
  6. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári 5 673
  7. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 4 132
  8. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to 4 012
  9. Jeden z najkrajších interiérov má Meridiana v Prievidzi 3 682
  10. Fakulta manažmentu prepája štúdium a prax cez ďalšie strediská 3 340

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Trainspotting po slovensky. Ako žijú narkomani v Bratislave

Strávili sme víkend v spoločnosti ľudí závislých od drog.

KOMENTÁRE

Dobrovoľníci a štátna drogová politika sú v napätí

Drogový biznis sa globalizuje a digitalizuje.

ŠPORT

Bratia posielajú väčšinu platu rodičom

Synovia majstra sveta prekonali otca.

KOMENTÁRE

Sulíka nahnevali ruské noviny, zastal sa Únie

Ruské médiá opisujú údajnú petíciu za vystúpenie Slovenska z EÚ.

Neprehliadnite tiež

Šesť známych párov, ktorých láska vydržala desaťročia

Láska na celý život existuje aj v šoubiznise. Dôkazom je niekoľko známych párov, ktoré sú spolu celé desaťročia.

Angelina Jolie: Superžena s kontroverznou minulosťou

Hollywoodska herečka má za sebou sebapoškodzovanie, nevydarené vzťahy s mužmi a experimenty s bisexualitou.

Čo vás čaká v novom čísle magazínu smeŽeny

Svieže vydanie o tanečnici, ktorá spája modernu a folklór aj o tom, ako sa prebudiť po zime.

Budovať svalstvo bez mäsa? Dá sa to, pevné svaly môžu mať aj vegáni

Pri snahe získať svalovú hmotu platí potreba proteínov, ich zdroj však nemusíme hľadať len v mäse.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop