Katarína Bajcurová: Môj domov tvoria knihy a obrazy

ola domovom pre celé slovenské výtvarné umenie.

Narodili ste sa v Prešove, mali ste už doma živnú pôdu pre lásku k výtvarnému umeniu?

Áno, obaja rodičia boli historici, čiže ľudia humanitne zameraní a v našom živote malo umenie, literatúra a knihy o umení svoje dôležité miesto. Keďže sme mali časť rodiny vo vtedajšom Leningrade, často sme tam chodili, navštevovali tamojšie galérie a múzeá, napríklad slávnu Ermitáž. Asi tam niekde začal môj záujem o výtvarné umenie.

Máte aj ruských predkov?

Som zo zmiešaného manželstva: moja mama pochádza zo St. Peterburgu. Tam sa s otcom, ktorý bol v Rusku vyslaný na štúdium, zoznámili, zaľúbili a vzali. Nasledovala otca na Slovensko, kde som sa narodila. Takýchto príbehov bolo v päťdesiatych rokoch dosť. To, že som vyrastala v dotyku s ruskou kultúrou, mi veľa dalo.

Prečo ste sa rozhodli študovať históriu umenia? Nechceli ste byť výtvarníčkou?

Určite som sa touto myšlienkou na gymnáziu zaoberala. Aj ja som chodila na výtvarnú do ľudovej školy umenia, ale nebola som fanatik do praktickej výtvarnej tvorby. Hľadala som skôr nejaký historický, teoretický odbor, kde by som sa umením mohla zaoberať.

Čo je podstatou práce historika umenia?

Historik umenia pracuje s veľmi špecifickým predmetom a tým je výtvarné umenie, všetky jeho druhy a žánre, historické i súčasné podoby, významné osobnosti a diela. Skúma ho a vysvetľuje, interpretuje, zvyčajne slovom. Preto jedným z našich najčastejších výstupov sú články, štúdie, katalógy, knihy o umelcoch. Je však rozdiel byť historikom umenia v oblasti pamiatkovej starostlivosti a byť historikom umenia – pracovníkom galérie a múzea. Ten sa viac špecializuje na prácu so samotnými umeleckými dielami, zbierkovými predmetmi, ktoré treba získať, zdokumentovať, odborne spracovať a napokon zaradiť do výstav alebo expozícií, vytvoriť z nich zmysluplné a vypovedajúce celky.

Aký je rozdiel medzi kurátorom a historikom umenia?

Kurátor je niekto, kto vymyslí a pripraví výstavu, nemusí však byť nevyhnutne vyštudovaným historikom umenia. Dnes je v móde trend, že kurátormi sú aj samotní výtvarníci, literáti, filozofi.

Každý človek má svoje lásky. Určite aj vy ste si v svojej profesii zamilovali niektoré obdobia a tvorcov. Ktoré výtvarné diela sú vášmu srdcu blízke?

Mojou špecializáciou je slovenské sochárstvo a maliarstvo 20. storočia. Prvým, kto mi zvlášť prirástol k srdcu, bol Jozef Kostka, klasik slovenského moderného sochárstva. Príležitosť spracovať jeho dielo som dostala ešte ako celkom mladá kunsthistorička. K tým posledným patrí napríklad iný veľký klasik slovenského umenia – modernista Ľudovít Fulla. Rukopis jeho novej rozsiahlej monografie som dokončila celkom nedávno. Ale je aj dosť iných žijúcich umelcov, ktorých mám rada a ktorých dielom by som sa ešte chcela zaoberať, napríklad Stano Filko.

Môžeme niekde vaše obľúbené diela aj vidieť?

Fulla má svoju expozíciu v Ružomberku, takže v Galérii Ľudovíta Fullu, ktorá je v správe Slovenskej národnej galérie.

Ako znáša vaša rodina, že ako veľmi zaneprázdnená žena máte menej času na domácnosť? Pomáhajú vám?

Ja mám takú celkom malú rodinu – ja a syn, ktorý je ešte študentom. Snažím sa svoj čas rozumne rozvrhnúť, hoci neraz je to práca na dve zmeny tak ako u iných zamestnaných žien. Ale môj syn je tolerantný, podporuje ma, pomáha mi a už si zvykol, že mama aj doma neraz pracuje, sedí pri počítači a píše.

Môžete si ako riaditeľka galérie urobiť niekedy „svoju“ výstavu?

S časom je to zlé, pretože veľa pohltí najmä manažérska práca. Ale na druhej strane, ja si vždy nájdem chvíľku, často aj na úkor voľného času, na svoju pôvodnú profesiu historičky umenia, pretože ma moja práca stále baví. Takže aj v galérii si občas „strihnem“ výstavu. Niekedy sama, ale najčastejšie v spolupráci s niekoľkými kolegami, s ktorými si rozumiem a máme na umenie podobný názor. Rada pracujem v tíme názorovo blízkych ľudí, výstava tak vzniká v obohacujúcej diskusii. Veľmi rada si spomínam na prípravu výstavy k storočnici Ľudovíta Fullu alebo projekt Slovenský mýtus – kde sme sa pokúsili o nový pohľad na hľadanie našej národnej identity cez výtvarné umenie. Uviedli sme ho okrem SNG aj v Moravskej galérii v Brne a mal veľký divácky úspech.

Ako bude SNG oslavovať svoje tohtoročné 60. výročie vzniku?

Oslavy pripravujeme na koniec júna – okrem spoločenských stretnutí a podujatí to budú predovšetkým dve výstavy: 111 diel zo zbierok SNG, ktorá ukáže našu súčasnú predstavu o tom, aké diela v našich zbierkach sú tie „naj“, a výstava 60 rokov otvorené o histórii našej inštitúcie. Nebude to však celkom tradičná výstava, ale pokus o divácky pútavú a príťažlivú vizualizáciu hlavných míľnikov našich dejín od vzniku SNG po súčasnosť. Obe výstavy budú sprevádzať nové objemné publikácie a dúfam, že aj nápaditá reklamná a mediálna kampaň.

Vo výtvarných a galerijných profesiách máme množstvo žien, zrejme majú intenzívny vzťah ku kráse a výtvarnému prejavu. Spomínate si na niektoré významné ženy v histórii SNG?

Kunsthistória sa čoraz viac stáva záležitosťou žien, v galérii ich bolo na odborných pozíciách vždy viac ako mužov. Čo je trochu škoda, pretože spolupráca s mužmi – kunsthistorikmi je podnetná a nesie v sebe trochu iné tvorivé napätie. Za všetky spomeniem aspoň niektoré naše predchodkyne: profesorku Ľudmilu Peterajovú, ktorá stála pri začiatkoch a prvom vzostupe inštitúcie v 60. rokoch. Spolu s Karolom Vaculíkom položili pevné základy našich zbierok a ich spracovania. Ďalej Evu Šefčákovú, excelentnú kurátorku grafickej zbierky, ktorá musela z politických dôvodov zo SNG začiatkom 70. rokov odísť, ale aj Zuzanu Bartošovú, prvú ženskú porevolučnú riaditeľku, ktorá mala začiatkom 90. rokov mimoriadne odvážne plány.

Aj medzi výtvarníkmi sú ženy – umelkyne. Ktoré máte najradšej?

Mám veľmi hlboký vzťah k tvorbe maliarky Viery Kraicovej. Jej malé tempery, ktorým sa dodnes venuje, sú neopakovateľne živé. Vždy ma poteší pohľad na ne. No a nezabudnuteľné bolo pre mňa určite stretnutie s Adrienou Šimotou, dnes asi najvýznamnejšou českou umelkyňou, ktorej sme u nás v galérii pred niekoľkými rokmi robili výstavu. Z mladších výtvarníčok je to Denisa Lehocká. Ich umenie má, každé iným spôsobom, neuveriteľnú vnútornú silu.

Čo všetko robí SNG v posledných rokoch okrem výstav?

Snažíme sa ponúkať pestrú paletu iných programov: koncerty, sprievodné filmové cykly k výstavám, ateliéry a animácie, tvorivé podujatia pre deti, ktoré pripravujeme na všetkých našich pracoviskách. V Strážkach napríklad robíme Kaštieľne hry.

Dlhé roky riešite problémy s priestormi, pretože veľká časť SNG ich má v nevyhovujúcom stave. Pred tromi rokmi sa vám podarilo nádherne rekonštruovať Esterházyho palác, na rade je aj bývalá budova Vodných kasární, teda aj tá z ulice viditeľná a kritizovaná nová prístavba. V akom ste štádiu?

Dúfam, že už v poslednom. Máme hotovú dokumentáciu pre všetky štyri etapy, teda projekt stavby a čakáme na posledné územné rozhodnutie a stavebné povolenie. Potom bude možné vypísať verejné obstarávanie na dodávateľa stavby a začať so stavbou.

Byť šéfkou národnej galérie znamená aj možnosť denne sa stretávať s najkvalitnejším výtvarným umením. Cítite to a teší vás to?

Každý deň na to nie je čas, ale viem oceniť chvíľky autentického dotyku s originálom, keď napríklad pripravujem výstavu a v depozitároch alebo v ateliéroch vyberám umelecké diela. Vtedy ich musím ohmatať, chytiť do ruky. Toto sú naozaj vzrušujúce chvíle, keď si svoje povolanie takpovediac vychutnávam.

Aké iné radosti si ako žena doprajete?

Radosti celkom obyčajného oddychu. Doma s rodinou, s priateľmi, pri dobrom filme alebo s knihou. A v práci mám rada stretnutia v ateliéroch, rozhovory o umení, vernisáže, ktoré sama neuvádzam, podnetnú výstavu, ktorú pripraví niekto iný, ale aj cestovanie, hoci nie vždy si ho viem v záplave pracovných povinností užiť. Vždy sa mimoriadne teším do Benátok, ktoré sú mojou srdcovkou a kam som v posledných rokoch chodila kvôli práci pomerne pravidelne.

Prečo práve Benátky?

Je to mesto s dušou, stále tam môžete objaviť niečo nové. Je neopakovateľné. Aj keď niekedy býva veľmi smutné a nostalgické. Ale ten smútok nie je ťaživý, pre mňa je tak zvláštne povznášajúci.

A čo rada robíte mimo svojich pracovných povinností?

U mňa sa práca a voľný čas zvláštne prelínajú.

Žiadne koníčky? Šport, vyšívanie...

Športovať by som chcela, vyšívať neviem. Bavilo by ma viac cestovať alebo sa zaoberať kvetinkami doma a na balkóne.

Trávite veľa času s krásou – máte za tie roky definíciu krásy alebo nejaký recept na tvorbu krásneho prostredia alebo krásnych vecí?

Rada sa obklopujem vecami, ku ktorým mám nejaký osobný vzťah, spomienku. Nemám vzťah k veciam v jednoduchom materiálnom zmysle. Nepotrebujem vlastniť to najnovšie, najmodernejšie. Môj domov vlastne tvoria hlavne knihy, obrazy a kvety – to mu dáva individualitu.

Skutočná krása a kvalita človeka povznáša a zlepšuje. Máte aj vy pocit, že vaša práca nás ostatných môže posúvať k vyšším métam?

Súčasná situácia bulvarizácie kultúry s prevládajúcim kultom povrchnosti, priemernosti a gýču ma skôr napĺňa skepsou, ale keby som svojmu povolaniu neverila, neverila tomu, že má zmysel, asi by som ho nerobila. Je asi naivné myslieť si, že umenie len tak bezprácne dnes urobí niekoho lepším. V ohlušujúcej záplave rôznych pseudohodnôt, ktoré sa na nás zovšadiaľ valia, to má výtvarné umenie so svojím tichom ťažké. Jeho pochopenie chce aspoň trochu pripraveného diváka. Ale naša práca má zmysel aspoň v tom, že sa napriek všetkému snažíme zachovávať isté odborné kritériá, ukazovať hodnoty, o ktorých si myslíme, že hodnotami sú, pokúšať sa presvedčiť našich návštevníkov, že je aj iný svet, iný druh zážitku – stretnutie s ozajstným umením.

Katarína Bajcurová (51)

sa narodila v roku 1957 v Prešove v rodine vysokoškolských pedagógov. Má 22-ročného syna Ivana. Vyštudovala vedu o výtvarnom umení na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracovala ako vedecká pracovníčka v Slovenskej akadémii vied, ako kurátorka a odborná námestníčka v Slovenskej národnej galérii (SNG). Od roku 1999 je generálnou riaditeľkou SNG. Napísala niekoľko monografií našich významných umelcov (J. Kostku, J. Meliša, R. Uhra, M. Benku, Ľ. Fullu - v tlači), bola spoluautorkou publikácie Výtvarná moderna Slovenska (s. J. Abelovským) a viacerých výstavných projektov SNG.