Hádať sa je ľudské

Zasa ste sa doma pohádali s mužom a steny bytovky sú také tenké... Keď stretnete susedov, nasadíte úsmev číslo jeden, rozpačito pozdravíte a v hlave vám víria myšlienky typu: Prečo je to tak? Veď na začiatku nášho vzťahu vyzeralo všetko ideálne.

Možno vás poteší, že vaše hádky nie sú vôbec výnimočné. „Vzťah, ktorý je bez hádok, ani nie je vzťahom,“ tvrdí psychologička Zuzana Hradileková z manželskej a predmanželskej poradne: „Ak mi partneri vravia, že nemajú žiadne konflikty, viem, že spolu komunikujú len na povrchnej úrovni. Alebo jeden z nich vystupuje v úlohe kontrolóra, kým ten druhý ustupuje. Určite ich vzťah nie je založený na rovnocennosti a vzájomnom rešpekte.“

Ostrá výmena názorov sa občas vyskytne aj v tom najlepšom vzťahu. Samozrejme, nájdu sa svetlé výnimky, ľudia, ktorí sa bytostne neradi hádajú a snažia sa za každých okolností riešiť konflikty rozumom. Takých je však veľmi málo. Bežný človek sa jednoducho potrebuje z času na čas pohádať, aby si vyjasnil, čo mu vo vzťahu prekáža. Dôležité však je, aby hádka obsahovala konštruktívny prvok, snahu problém zjemniť, zmierniť a napokon vyriešiť. Keď v sebe tento prvok nemá a partneri sa hádajú len preto, aby sa hádali, prehlbujú sa tak už existujúce konflikty a konfrontácia názorov stráca akýkoľvek zmysel.

Ľudia, ktorí majú tendenciu hádať sa bez akéhokoľvek úžitku, by si mali ujasniť, ako sa dá týmto nepríjemným situáciám vyhnúť. Jednou z možností je dohodnúť si s partnerom raz alebo dvakrát do týždňa manželské stretnutia, na ktorých preberiete záležitosti týkajúce sa vášho vzťahu. Zdá sa vám to príliš teoretické? Za pokus nič nedáte. Vo vzťahu neraz chýba čas na vzájomnú komunikáciu a plánované stretnutia tohto typu môžu dať človeku istotu, že ten druhý si ho vypočuje. Každý z nás reaguje v krízových situáciách lepšie, ak vie, že sa jeho problémom bude zaoberať aj partner, že ho bude riešiť. „Vtedy prichádza pocit akceptácie a určitého pokoja,“ hovorí psychologička.

Čo je a čo nie je normálne?

Existuje nejaká hranica, ktorá by stanovovala, koľko je a koľko už nie je zdravé hádať sa s partnerom? „Konflikty by sa mali riešiť zakaždým, keď sa vyskytnú,“ vysvetľuje poradenská psychologička Hradileková. „Ak sa nám to na prvýkrát nepodarí, je dobré nechať atmosféru deň dva vychladnúť a potom sa znovu vrátiť k problému.“

Všeobecná norma neexistuje, lebo každý vzťah je jedinečný a rozdielni sú aj samotní partneri. Každý pochádza z inej rodiny, má zaužívané iné formy správania. „Sú takzvané talianske domácnosti, kde sa muž a žena hádajú každý deň, ale je to len ako búrka, ktorá prehrmí a hneď je všetko v poriadku,“ uvádza psychologička Bohumila Piňáková z ústavu Dialóg, špecializovaného pre deti s poruchami reči a učenia. „V iných vzťahoch sa môže vyskytnúť hádka raz za pol roka, ale taká, že sa potom partneri týždeň nerozprávajú, a to v poriadku nie je.“ Dá sa povedať, že vo vzťahu je prípustné všetko, čo jedného alebo oboch partnerov, prípadne deti príliš nezraňuje, nebráni im v spoločných aktivitách a nenarúša trávenie spoločného času.

Počiatočná idylka

Väčšina ľudí, ktorí žijú v dlhodobých vzťahoch, s nostalgiou spomínajú na obdobie prvotnej zamilovanosti, ktoré trvá približne dva roky. Vtedy sa s partnerom takmer vôbec nehádame. Naopak, snažíme sa získať jeho dôveru. Ubezpečujeme ho, že nám môže povedať čokoľvek a nikdy to proti nemu nezneužijeme. Jednoducho, robíme všetko preto, aby sme sa vo vzťahu cítili dobre.

„Postupom času však prestávame robiť kroky, ktorými dávame tomu druhému najavo, že nám na ňom záleží, že sme tu preňho a zaujíma nás, čo ho trápi a čo mu robí radosť,“ hovorí Zuzana Hradileková. Každý, kto je nespokojný vo vzťahu, by sa mal preto opýtať sám seba: Čo robím preto, aby chcel so mnou partner zostať? Dávam mu nejako najavo, že mi na ňom záleží? „Ten, komu doma chýbajú prejavy náklonnosti, si hľadá milenca, prípadne sa upne na deti alebo na kariéru. Vzťahy založené len na plnení povinností a výchove sa však veľmi rýchlo končia, lebo ľudia v nich žijú vedľa seba, ale nie spolu,“ uzatvára túto tému psychologička.

Hádky a deti

Je správne hádať sa pred deťmi alebo je lepšie zamiesť pred nimi konflikty pod koberec a tváriť sa akoby sa doma nič nedialo? „V zásade je rodičovská hádka pre dieťa vždy negatívny zážitok,“ uvádza Bohumila Piňáková. „Najhoršie je, že dieťa má pritom často pocity viny – aj v prípadoch, keď hádka s ním vôbec nesúvisí.“ Deti veria tomu, že sú zlé, pretože spôsobili problémy medzi rodičmi. Preto by sa im rodičia mali snažiť vysvetliť, že konflikt sa týka len otca a matky. „Dieťaťu treba povedať, že ono za nič nemôže, že ho obaja rodičia majú radi aj keď sa hádajú,“ dopĺňa Bohumila Piňáková.

Určite nie je vhodné robiť si z dieťaťa dôverníka a sťažovať sa pred ním na partnera. Vtedy svojmu potomkovi ubližujeme, lebo on má prirodzene kladný vzťah k obom rodičom. Dieťa je zmätené, lebo jeho pocity sa nezhodujú s informáciami od rodičov. Pritom môže v rodine prísť k neprirodzenej výmene úloh. Dieťa rieši rodičovský problém, ale nie je na to pripravené. Je to pre neho obrovská záťaž, ktorá môže vyústiť až do psychosomatických ťažkostí, ako sú bolesti hlavy, brucha, hnačky, pomočovanie alebo poruchy spánku a príjmu potravy.

Okrem toho sa môžu u dieťaťa prejaviť poruchy v správaní. Začne sa doma alebo v škole správať agresívne, chodiť poza školu alebo sa mu zhorší prospech. Aj keď to tak možno na prvý pohľad nevyzerá, dieťa takýmto spôsobom signalizuje, že trpí. „V takýchto prípadoch sa často stáva, že rodičia sa upriamia na riešenie problému dieťaťa. Začnú chodiť po doktoroch, psychológoch. Menej sa sústredia na seba a tak sa aj menej hádajú. To však následne vedie k fixovaniu problémov dieťaťa. Keby sa vyliečilo, rodičia by sa opäť hádali a ťažkosti by sa znovu vrátili na svoju pôvodnú úroveň. Je to bludný kruh, z ktorého sa dá len ťažko vymaniť,“ dodáva Bohumila Piňáková.

Zachovajme si hranice

Konflikty a hádky niekedy vznikajú len preto, že si partneri navzájom príliš zasahujú do súkromia, ktoré každý z nich prirodzene potrebuje. Aj medzi blízkymi ľuďmi totiž platí, že by mali byť medzi nimi určité hranice, ktoré by mali navzájom rešpektovať. Podľa prieskumov rozvodovosti je najväčšie percento rozvádzajúcich sa párov z bratislavskej Petržalky. Že by vplývali negatívne na psychiku malé priestory v panelákových bytoch? „Môže to tak byť,“ pripúšťa psychologička Hradileková. „Jednou z charakteristík fungujúcich vzťahov je zachovanie hraníc alebo autonómie jednotlivca.“ To býva občas problém aj vo väčších priestoroch – napríklad vo viacgeneračných domácnostiach, kde nám do vzťahu zasahuje širšia rodina. Väčšinou je to tak, že rodičia nedokážu poskytnúť deťom minimum súkromia.

Problematické však môže byť aj spolužitie vo dvojici, ak sa napríklad s partnerom tlačíme v miniatúrnej garsónke. Nemáme tak ani štipku súkromia, s partnerom robíme všetko spoločne, dvadsaťštyri hodín denne, sedem dní v týždni. To časom spoľahlivo otrávi aj tie najzamilovanejšie páry. Preto ak chceme s niekým koho milujeme vydržať do konca života, musíme ho predovšetkých nechať slobodne dýchať. „Každý z nás potrebuje svoj priestor v psychologickom aj materiálnom zmysle slova. Prekračovanie súkromných hraníc zvyšuje vo vzťahu napätie. Človek potom reaguje výbušne len preto, lebo mu partner necitlivo zasiahol do intímnej zóny,“ varuje Zuzana Hradileková.

Zásady konštruktívnej hádky

vypočujme si partnera bez toho, aby sme mu skákali do reči,

dajme mu najavo, že nás zaujíma jeho problém, aj keď sa nám javí ako úplná malichernosť

vyjadrujme sa konkrétne, neodbočujme od toho, čo chceme riešiť

hovorme otvorene o svojich pocitoch, neobviňujme však pritom partnera

nepoužívajme vety ako „ty nikdy nepočúvaš“ alebo „ty na mňa vždy kašleš“

nepoužívajme „podpásovky“, nezneužívajme partnerove slabé miesta

nesnažme sa za každú cenu bojovať za presadenie svojho názoru, dokážme prijať aj argumenty druhej strany

ponúknime viaceré spôsoby riešenia a spoločne hľadajme vhodné východisko

Prečo sa hádame?

máme o sebe zlý obraz alebo nedostatok sebavedomia a svoju nespokojnosť prenášame na druhých

zdá sa nám, že nemôžeme dôverovať partnerovi

hnevá nás, že je partner nesamostatný

nevieme zabudnúť, že nás partner v minulosti sklamal, nedokážeme odpúšťať a svoj pocit krivdy prenášame do ďalších konfliktov

vynucujeme si partnerovu pozornosť

máme vo vzťahu málo nežnosti, len zriedka si prejavujeme náklonnosť

Už dokážem odpúšťať

Monika Ginzeriová (37), detská psychologička:

Keď sa hádkou podarí vyriešiť nejaký problém, je to vždy zázrak, z ktorého sa teším. Vždy ma to povzbudí pri riešení problémov do budúcnosti. Kedysi som sa hádkam dlho vyhýbala. Považovala som ich za neslušné. Ako dospievajúce dievča som sa pri nich snažila otvorene argumentovať, ale keď sa konflikt príliš predlžoval alebo ma protivník začal urážať a kričať na mňa, radšej som ustúpila a odišla. Nekonštruktívne hádky ma dosť vyčerpávali. Vždy, keď som sa dostala do konfliktu s niekým blízkym, pociťovala som vinu a veľmi ma to bolelo.

Dodnes mi necitlivosť pri hádke a vylievanie si zlosti niekoho v mojej prítomnosti nadlho pokazí náladu, ale už viem, že zmeniť toho druhého nemôžem, ani keby som sa ako snažila. Môžem síce druhému človeku nastaviť zrkadlo, ale dotyčný sa musí zmeniť sám. Postupne som sa prepracovala k tomu, že ak sa s niekým pohádam a všetko si vyrozprávame, dokážem mu odpustiť a neprenášať konflikt do budúcnosti. Na druhej strane je však pre mňa dôležité, nakoľko ma protivník v hádke rešpektoval, či voči mne zachoval úctu a nepoužíval nefér postupy alebo argumenty. V opačnom prípade sa náš vzťah len tak ľahko neupraví.

Snažím sa komunikovať

Lucia Butašová (30), bábkoherečka:

Vyrastala som v rodine, kde boli hádky na dennom poriadku. Ako dieťa som ich vnímala veľmi zle. Pritom som si uvedomovala, že moji rodičia sa navzájom nepočúvajú. Nechápala som, prečo je to tak. Veď v škole nám hovorili, že máme počúvať učiteľku, doma nám vraveli, že treba počúvať rodičov. Zvláštne je, že v staršom veku som sa začala správať rovnako ako otec s mamou. Riešiť problémy v partnerstve hádkou, čo nebolo dobré. Sama na sebe som si uvedomila, že sa čoraz viac podobám na rodičov, že reagujem ako oni. Chcela som to zmeniť, a tak som sa pre zmenu dostala do druhého extrému. Zrazu som bola pri konfliktoch ticho, bála som sa na druhého kričať, čo však tiež nebolo dobré riešenie.

Neskôr som sa naučila, že človek sa musí snažiť komunikovať, ak chce niečo vyriešiť. Že si treba povedať svoj názor a najmä toho druhého počúvať. To je podľa mňa najdôležitejšie v každom vzťahu, a nielen partnerskom, ale aj kamarátskom či pracovnom. Ale zdravá hádka je tiež na niečo dobrá, človek sa jej asi nevyhne. Len si myslím, že ľudia, ktorí majú deti, by mali byť pri hádaní opatrní. Lebo nezhody rodičov majú na ich synov a dcéry veľmi zlý vplyv. Dospelí si to často neuvedomujú, lebo oni riešia svoje problémy. Myslím si, že ak takú hádku začujú susedia a vedia, že sú pritom deti, mali by rozhádaných partnerov upozorniť, že robia niečo nevhodné. Napríklad tak, že zabúchajú na stenu. Aj ja som bola ako dieťa v byte, kde sa dospelí hádali, ale susedka búchala na stenu len vtedy, keď nám šiel nahlas televízor. Dodnes jej to neviem zabudnúť.

Autor: Simona Kubíková, smeŽeny, 24/2008