nejšie, druhou rukou kočíkovala malú dcérku. Napriek svojmu mladému veku stihla „preraftovať“ okrem Arktídy a Antarktídy všetky kontinenty a porodiť tri deti. Žiadny problém pre ženu, ktorá má energie na rozdávanie.
Vaše meno je navždy spojené s vodou. Ťažko uveriť, že vašim kajakárskym a raftárskym začiatkom predchádzalo osem rokov hrania na husliach. To bol váš nápad?
Najprv som začala chodiť na výtvarnú. Tá ma však prestala baviť. Kamarátka hrala na husliach, a tak som to skúsila aj ja. Keď som s nimi chcela po pol roku seknúť, zakročila moja mama. Musím vraj pri niečom aj vydržať. A tak som sa na šport, ktorý je mi oveľa bližší, vrhla, až keď som skončila Ľudovú školu umenia. Zhodou okolností som sa dostala do vodáckeho klubu, ktorý bol vtedy na Zlatých pieskoch. Začínala som na slovenských riekach ako Belá, Hornád alebo Dunajec.
Aké boli vaše prvé vodácko-cestovateľské zážitky v zahraničí?
Skromné, ale nezabudnuteľné. Boli sme osemnásťroční nadšenci s prázdnymi vreckami. My dievčatá sme chodili na brigády a spolu so staršími chalanmi, ktorí už zarábali, sme spoločne šetrili na polyetylénové kajaky. Tie sme potom ťahali za stodvadsiatkami škodovkami do Česka, Rakúska alebo Slovinska. Autom sme sa vydali aj do Maroka alebo na Saharu, kde sme sa na kajakoch spúšťali po piesočných dunách.
Kus sveta ste precestovali aj s raftárskou posádkou Geronimo, ktorej ste boli členkou. Kde všade ste pretekali?
Najprv sme vyhrali slovenské a potom aj európske preteky v pražskej Troji. Tým, že sme boli v Troji najlepšie, sme si vyjazdili miestenku na medzinárodné preteky do Čile, kde sme sa stali majsterkami sveta v slalome. Dva roky predtým, v deväťdesiatom ôsmom, sme boli na prvých majstrovstvách sveta v raftingu na Kostarike. Rieka Rio Revantazone bola v doterajšej histórii raftingu najťažšou, na ktorej sa robili preteky. Takmer som sa v nej utopila. Vyťahovali ma spod kameňa, keď som už bola v bezvedomí. Natlačila ma tam hlboká voda a ja som myslela, že je po mne. Aj čílska rieka Futaleufu, ktorú sme v slalome pokorili, bola ťažká.
Mali ste čas spoznať aj krajinu, v ktorej sa preteky konali?
Vždy som sa snažila nájsť si medzi jednotlivými pretekami čas na cestovanie alebo som si, pokiaľ to bolo možné, pobyt predĺžila. Iné však je, keď rieku splavujete len tak, pre zábavu. Vtedy máte oveľa väčšiu príležitosť spoznať život krajiny, aj ľudí, ktorí v nej žijú. Také boli vodácke výlety na Sibír, do Nepálu, na Aljašku aj na Nový Zéland. Veľký dojem na mňa urobilo Turecko.
Čím je také výnimočné?
Výnimoční sú miestni ľudia. Prekvapili ma svojou nezištnosťou, prirodzenou pohostinnosťou a snahou pomáhať druhým, keď sa ocitnú v núdzi. Nám sa rozsypalo auto. Jeden z dedinčanov pod ním preležal pol dňa, a keď ho opravil, nič za to nechcel. Ani plechovku piva. Páčilo sa mi aj vo vnútrozemí Grécka. Aj keď Gréci nie sú takí ústretoví ako Turci. Začiatkom mája, v čase gréckej Veľkej noci, sme sa chystali zísť veľmi ťažkú rieku. Celý pobyt sme mali dobré počasie, a práve vtedy veľmi pršalo. Nemohli sme sa ani utáboriť pri rieke, a tak sme hľadali, kto by nás prichýlil. Narazili sme na osadu, kde práve miestni oslavovali. Nielen, že nás ubytovali, ale mohli sme s nimi ísť aj do kostola a zúčastniť sa na veľkonočnom obrade. Bol to naozaj silný zážitok, ale na rozdiel od Turkov si dali zaplatiť. Nie veľa, ale predsa.
Ktoré ďalšie miesta mimo Európy vám prirástli k srdcu?
Každá krajina je svojím spôsobom krásna a každá z nich ma vnútorne obohatila. Dobrý dojem na mňa urobil Nový Zéland. Rozkladá sa na pomerne malej ploche, ale severná časť je úplne iná ako južná. Ľudia sú tam pohodoví a vedú pokojný pomalý život. Taký, čo my Európania už dávno nepoznáme. Najsilnejší zážitok mám zo splavovania rieky Omo v Etiópii, kde som bola pred siedmimi rokmi. Vtedy som bola raftárka vo vrcholovej forme, tak ma chlapci z výpravy oslovili, či by som s nimi nechcela podniknúť dobrodružnú cestu do praveku. Zo začiatku som mala trošku obavy. Neplánovali sme zobrať so sebou satelitný telefón ani navigačný prístroj GPS. Navyše, keď idete na rieku, o ktorej nič neviete, s partiou, ktorá má minimálne skúsenosti s raftingom, hlavou sa vám preháňajú rôzne katastrofické scenáre.
Napríklad?
Tu už naozaj ide o život. Keď urobíte chybu, utopíte sa. Preto musíte dokonale poznať terén, vedieť o všetkých nezjazdných kaskádach a vodopádoch, okolo ktorých je potrebné raft preniesť po suchu. Nakoniec sa ukázalo, že Omo sa dá bez väčších problémov splaviť, akurát je plné hrochov, krokodílov, malarických komárov a múch tse-tse. Keď nemáte na výber, zvyknete si na všetko. Aj hrochov, ktorí sú najnebezpečnejšími zvieratami na svete, sme sa onedlho prestali báť. Omo má dosť silný ťah. My sme sa držali skôr v prúdnici uprostred a hrochy pri brehu. Keď sa na nás nejaký rozhodol predsa len zaútočiť, než sa dostal von z tíšiny, stačili sme mu uplávať. Krokodíly sú skôr plaché. Keď zbadali obrovský modrý raft, radšej sa pakovali. Horší bol hmyz, pre ktorý sme museli byť oblečení aj v päťdesiatstupňových horúčavách. Napriek tomu, že sme všetci brali antimalariká, malárii sme sa aj tak nevyhli.
Vďaka rieke Omo ste sa dostali k etiópskym domorodcom, s ktorými sa stretlo len pár ďalších dobrodruhov. Aký je to pocit?
V tom je vodáctvo úplne neskutočné. Vďaka rieke sa dostanete do miest, kam obyčajný turista nezablúdi. Ľudia, ktorí nie sú poznačení civilizáciou, vám ukážu spôsob, akým naozaj žijú, neuvidíte tam žiadnu pretvárku. Rieka Omo je rozdelená na dve časti. Polovicu cesty sme sa plavili v kaňone uprostred divokej prírody, kde nežijú vôbec žiadni ľudia. Tam sme boli len my, hrochy a krokodíly. Od polovice nasleduje kmeňové územie a tam žije jeden kmeň vedľa druhého. Odlišujú sa už tým, ako vyzerajú. Bume sú úplne holohlaví a na tele majú špeciálne tetovania. Pre ženy z kmeňa Mursi je zasa typická ozdoba dolnej pery, do ktorej si vkladajú guľatý tanierik - čím väčší, tým hodnotnejšia a krajšia žena je. My sme, chvalabohu, neboli svedkami roztržky medzi kmeňmi, ktoré sú tam na dennom poriadku. To, že nie sme v úplnom bezpečí, nám pripomínali urastení chlapi kmeňa Bodi, ktorí chodia nahí, ale kalašnikov zavesený na ramene má každý z nich.
Čo sa vám preháňalo hlavou, keď ste mali možnosť pozorovať ich život? Porovnávala ste ho s tým svojím?
Je bežné, že jeden kmeň vyzabíja polovicu druhého len preto, že im pred hodinou zdochla krava a oni majú pocit, že ju ich čarodejník začaroval. Žijú naozaj primitívne a aj tak dokážu prežiť. Keď si predstavím, koľko vecí potrebujem ja, aby som dokázala existovať, sama sa pred sebou hanbím.
Ocitla ste sa aj na Sibíri. Ako sa vám tam páčilo?
Nikdy nezabudnem na ruskú partiu, s ktorou sme splavovali rieky Čuju a Katuň. Všetci k nám boli veľmi priateľskí a ústretoví. Rusi v sebe majú zvláštnu nostalgiu a sú veľmi muzikálni. Večer pri ohni sme si s vodkou v ruke vždy od srdca zaspievali.
S expedíciou Smädný mních ste v roku 2000 vycestovali na Zambezi. Raftovalo tam tridsať Slovákov, z toho osemnásť nevodákov. Ako zvládali divokú africkú vodu?
Komerčný raft je veľký a stabilný, aby sa nemohol preklopiť. Chráni vás vesta a prilba. Vzadu sedí sprievodca, ktorý nepádluje, ale vesluje, vďaka čomu raft ľahšie ovláda. Je takmer stopercentná istota, že sa vám nič nestane. Napriek všetkým opatreniam chceli ísť aj tí najväčší odvážlivci po prvom dni domov. Boli totálne vystresovaní a báli sa o holý život. Zambezi je mohutná strašidelná rieka. Keď do nej spadnete, prúd vás na niektorých miestach hádže o kamene, padáte do valcov, točíte sa vo víroch. Nemôžete sa nadýchnuť, pretože ste päť metrov pod vodou, ktorá vás nechce pustiť hore. V duchu sa modlíte a dúfate, že nakoniec sa nad hladinou predsa len ocitnete. Keď ste sa do takejto situácie predtým dostali tridsať-štyridsaťkrát, viete, čo vás čaká. Ale pre neskúsených turistov to nie je naozaj žiadna zábava.
Pokúšate osud aj teraz, keď ste mamou?
„Opušťák“ som už mala, ale dávam si oveľa väčší pozor. Pred troma rokmi sa nám utopil v Rakúsku kamarát a doma po ňom ostali trojročné a trojmesačné dieťa. Bola to zlá zhoda okolností. Pre povodne boli na rieke popadané stromy. Pod jeden spadol a ostatní ho už nedokázali oživiť. Veľa ľudí z našej partie prestalo jazdiť úplne a niektorí si dávajú oveľa väčší pozor. K tým druhým patrím aj ja. Keď si o nejakom mieste myslím, že je nebezpečné, tak si hodím kajak cez plece a prenesiem ho po suchu.
Máte nejaký nesplnený vodácky sen?
Áno a vyzerá to, že sa mi aj splní. Kamaráti z Česka idú na budúci rok v marci do arizonského Grand Canyonu splavovať rieku Colorado. Napriek tomu, že americký spôsob života veľmi nemusím, ich čarokrásna príroda ma láka. A najmä Grand Canyon, o ktorom všetci tí, čo ho mali možnosť vidieť naživo, hovoria len v superlatívoch. Počet ľudí, ktorí dostanú príležitosť splavovať ho, je prísne limitovaný, čo je samozrejme dobre. O tom, kto tam pôjde, rozhoduje žreb. Tento rok sa šťastie usmialo na českú výpravu a s ňou aj na mňa. Už sa nemôžem dočkať.
Lucia Luciša Hollá (32)
Športový príbeh vyštudovanej ekonómky a majsterky sveta v raftingu Lucie Hollej sa začal písať na bratislavských Zlatých pieskoch, kde sa s partiou venovala vodáckej turistike a splavovaniu riek. Podľa jej slov šlo na začiatku skôr o zábavu spojenú s táborákmi pri rieke, ako o tvrdú drinu. Po dvoch rokoch „ničnerobenia“ si ju vzal do parády tréner Pavol Niezgodski a práve on pre ňu objavil krásu divokej vody. Pod jeho vedením sa onedlho vypracovala na vynikajúcu kajakárku. O pár rokov neskôr, v roku 2000, už ako pravý háčik z raftového člnu s názvom Geronimo spolu s ďalšími piatimi členkami posádky vyhrala v Čile svetový šampionát v slalome. Po vode precestovala takmer celý svet. V súčasnosti je na materskej dovolenke, ale k rieke ju to ťahá neustále. Nemôže si pomôcť. Je predsa rak.
Autor: Dana Haščáková, smeŽeny, 23/2008
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
