Pokoj Angličana sa tu šarmantne mieša s horúcou krvou už celé stáročia a výsledok je ozaj pozoruhodný. Asi nikde na svete vás miestni svojim správaním tak nepobavia ako práve tu. Našinca niektoré situácie mierne povedané zaskočia.
Z letiska ma vyzdvihol môj budúci šéf. Toho len tak ľahko niečo nerozhádže, pomyslela som si v duchu, keď s pokojom Angličana zistil miestny čas a vysvitlo, že ma mal prísť čakať už pred dvoma hodinami. Milý, tichý človek. Na perách mu pohrával nikdy nemiznúci, ľahký úsmev. Ukázal mi malú kanceláriu s klímou a jedinou fotelkou na poschodí. Tá plnila dôležitú funkciu, ako som neskôr mala možnosť zistiť. Šéf si na nej totiž vždy poobede s chuťou pospal, pričom ja som mala za úlohu odkázať prípadných „otravov“ do patričných medzí s tým, že šéf je „very busy“ a zavolá hneď, ako to pôjde. Nezavolal. Zato ja som mala veselo, keďže si to každý hneď vyložil po svojom – čiže pravdivo – a patrične aj reagoval.
Hneď prvý deň ma pozval do jedálne odnaproti. Mastný papier, plastové taniere. Ako kedysi u nás za socializmu v „Rybe“ či „mliečnom bare“. Jedlo však bolo vynikajúce. Prepečené rebierko, povestný grécky biely jogurt, čerstvý, lahodný, no a cherry paradajky, celkom určite domáce. Proste lahôdka. Jednoduché, vynikajúce, ako všetky cyperské jedlá. Trochu mastné na to, ako je tam teplo, avšak majstrovsky pripravené, skvele korenené. Tradičný je napríklad gyros či pita, určite poznáte, alebo dnes už aj u nás rozšírený kebab, ktorý tam prirodzene chutí úplne inak. Lepšie.
Bývanie na Cypre je skutočne variabilné. Mňa napríklad šéf najprv strčil do ponurej garsónky, sám zvedavý, či ako obyvateľ bývalého východného bloku si to nechám. Ale prerátal sa. Ani som si nevybalila kufor a po dvojtýždňových urputných bojoch som konečne – sprcha a la bratislavské internáty, na jednej nohe a bez ružice, ale zato s kŕdľom švábov naokolo – vydobyla zaslúžené. Keď zistil, že fakt neustúpim, presťahoval ma. Síce desať kilometrov od Larnaky, kde sa nachádzala naša kancelária (tie som potom každodenne v lodičkách a kostýme prekonávala na darovanom bicykli), avšak byt bol prekrásny. Stál za námahu. Novučičký, presvetlený, s terasou, bazénom a klimatizáciou. Palmy mi šušťali v oknách a pláž som mala rovno pod nosom. Hotová rozprávka z tisíc a jednej noci.
Zaujímavá bola moja pracovná náplň. Šéf mal svoje priority. Neprekážalo, že už týždeň nejde internet. Na moje otázky, či nezavoláme hotline, len nesúhlasne vrtel hlavou. Počkáme a uvidíme. Zato káva, tá musela byť podľa predpisov. Okamžite, horúca a s bublinkami. Ak bublinky spľasli, kým môj šéf Panicos stihol úspešne absolvovať každodenný parkovací rituál, bolo treba variť novú. S bublinkami. Počasie len nahrávalo podobným jeho kúskom. Na všetko vždy bolo príliš teplo. Čo tam po biznise, keď treba oddychovať! Chodil zásadne na jedenástu, zaparkoval, vypil kávu a poslal ma po pitu – cca dva kilometre, lebo práve tam ju robia presne tak, ako jemu chutí. Potom postál pred dverami kancelárie, zádumčivo pobafkávajúc, a bol čas na siestu.
Nečudo, veď vonku sa blížili pomaly až subtropické horúčavy. Priletela som začiatkom februára, u nás mrazy a na Cypre 22 stupňov! Keď som v máji ostrov opúšťala, moja pokožka už dávno vyzerala ako Vtedy na západe. Ešteže ostrovom stále brázdi mierny, lahodný vánok, ktorý ale kožu neoklame. Napriek špeciálnemu krému z lekárne s faktorom 60 som sa niekoľkokrát nešťastne spálila. A to sa odmalička bez problémov opaľujem do tmavohneda.
Mentalitu Cyperčanov už po stáročia poznamenáva arabský svet. Ich náboženstvo, spôsob života. Ani gréckych Cyperčanov teda nemožno považovať za skutočných Grékov, pretože sa v niektorých prípadoch správajú netypicky. Najlepšie sa táto črta dá ilustrovať jednoduchým príkladom. Dopravná situácia: prechádzate cez cestu. Klasický Grék vám celkom určite zastaví aj v dopravnej špičke, nahlas či iba pohľadom vás poobdivuje a nechá prejsť ulicou. Nie však Cyperčan. Niežeby nemal rád dievčatá, naopak, centimeter holej kože s ním robí divy, ale radšej vám vylisuje nohy, než by pribrzdil. Preňho ste len žena.
Inak sú Cyperčania veľmi pohostinní ľudia. Ak si vás raz obľúbia, dali by vám všetko. Vlastným ženám nezriedka kupujú drahé autá i vzácne šperky, zlatníctvo tu nájdete na každom rohu. Tak hovorí tradícia a tak sú všetci navyknutí. Žena ak niečo potrebuje, ide za manželom. Sama by si toho totiž moc dovoliť nemohla. Cyperčanky zarábajú najmenej v Európe v pomere k mužským platom, v priemere asi tretinu zárobku svojho manžela. Cyperčania zas vedia byť vzornými otcami, lebo nesmierne milujú svoje deti. Najmä synov. Najradšej by im zniesli modré z neba, učia ich všetkému, s veľkým nadšením a trpezlivosťou. A sú veľmi hrdí na každý badateľný pokrok svojej malej kópie. Deti vodia úplne všade, do práce i do baru, každému ich ukazujú a je doslova povinné ich obdivovať.
Hoci kultivovaní a znášanliví, k nepriateľovi vedia byť až prekvapivo neúprosní. Tvrdí. Zradca tu ťažko platí už celé stáročia. Podivným mrazivým rešpektom tuhne krv v žilách, keď na rýchlej motorke či malom bicykli brázdite palmové pobrežie od Larnaky cez Aya Napu až po Famagustu.
Autor: Martina Biela