Veronika Zuzulová: Úspech nepadá z neba

znova tvrdo trénuje medzi bránkami v rakúskych Alpách. Budúci rok chce bronzová medailistka poskočiť o dve priečky vyššie.

Apríl je jediný mesiac v roku, keď oddychujete. Ako si užívate zaslúžené chvíle voľna?

Venujem sa najmä priateľovi, ktorého vďaka lyžovaniu trocha zanedbávam. Priam fanaticky obchádzam posilňovne a vyhýbam sa všetkému, čo zaváňa pohybom.

Ale na stravu si pozor dávate.

V jedle sa nijako neobmedzujem. Jem, čo mi chutí. Najradšej mám kuracie mäso na šampiňónoch s ryžou a na pitie čistú vodu.

Mesiac utečie ako voda a opäť sa vrátite na lyže. Predtým však absolvujete kondičnú prípravu doma v Bratislave. Ako taká príprava „na suchu“ vyzerá?

Chodím do posilňovne, behám, korčuľujem a pre lepšiu koordináciu hrám aj loptové hry. Kondičný tréning trvá spravidla hodinu a pol a je z roka na rok tvrdší. Aj keď mám vďaka nemu lepšiu fyzičku, svalovici na kopci sa aj tak nevyhnem.

Kedy začnete trénovať na ľadovci?

Od mája do polovice júna budem lyžovať v Rakúsku. Tréning na ľadovci opäť vystrieda kondičná príprava bez lyží. V auguste budem s mojím tímom mesiac v Argentíne, kde sa mi vďaka nízkej nadmorskej výške trénuje oveľa ľahšie ako v Európe. Do formy sa musím dostať do októbra, keď sa začínajú prvé preteky.

Máte počas sezóny stanovený presný denný režim? Nariaďuje vám váš otec, ktorý je zároveň vaším trénerom: „Veronika vtedy musíš ísť spať a vtedy vstať“?

Sama viem, čo mi vyhovuje najviac. Ráno začíname trénovať okolo siedmej. To znamená, že vstávam o piatej. Večer už som väčšinou taká unavená, že zaspím s knižkou v ruke o deviatej.

Na svahu trávite dlhé hodiny. Je vám niekedy zima?

Jasné, že je. A poriadna. Je to paradoxné, ale ja som skôr teplomilný človek a zimu veľmi nemusím. Najmä nie tú zablatenú bratislavskú. Zima na horách mi až tak neprekáža, aj keď ma pri dlhom tréningu niekedy oziabajú palce na nohách tak, že mi až sčernejú.

Ako horské počasie znáša vaša pleť?

Doteraz som používala krémy s faktorom dvadsaťpäť, ale musím trochu pritvrdiť a začať používať päťdesiatku. Na tvári sa mi začali vytvárať pľuzgiere, po ktorých ostali hnedé fľaky. S počasím súvisí aj športová astma, ktorá sa u mňa prejavila vlani, len niekoľko týždňov pred začatím sezóny. Spôsobuje ju mrazivý vzduch, ktorý väčšiu časť roka dýcham. Samozrejme sa pod ňu podpisuje aj stres. Navyše máme túto nepríjemnú chorobu v rodine. Trpí ňou sestra Dominika a mala ju aj otcova mama.

Vaša mladšia sestra študuje v Amerike a vy s otcom sa opäť chystáte do zahraničia. Pre vašu mamu to znamená, že ostane zase sama. Netrápi ju to?

Už si za tie roky zvykla. Narodila sa v Bratislave, býva tam jej rodina, takže úplne sama neostala nikdy. Boli obdobia, keď sme nemali veľa peňazí a nemohla sa na mňa ani prísť pozrieť. Teraz, keď sa mi darí a finančne sme na tom lepšie, nevynechá takmer žiadne preteky.

Mama je tiež lyžiarka?

Áno, ale skôr sviatočná.

Vyrazíte niekedy na svah ako celá rodina?

Celá rodina nie. Keď, tak len ja a priateľ.

Predvádzate sa, keď sa ocitnete na horách medzi obyčajnými smrteľníkmi?

Nepotrebujem byť stredobodom pozornosti. Od ostatných lyžiarov sa nejako zvlášť neodlišujem.

Nespyšnela ste trochu, keď ste teraz svetová slalomová trojka?

Nemám ten pocit a nestretla som sa s nikým, kto by mi to dal najavo.

S priateľom Michalom ste spolu piaty rok. Venuje sa aj on nejakému športu?

Spoznali sme sa pred desiatimi rokmi vďaka tenisu. Pretekársky ho hrávali Michal aj moja sestra. Tá nás zoznámila na sústredení v Tatrách, kam som ju prišla povzbudzovať. Teraz, keď Michal študuje v Holandsku na univerzite ekonómiu, mu však na koníčky veľa času neostáva.

Priateľ trávi väčšiu časť roka mimo Slovenska. To platí aj o vás. Môže takýto vzťah na diaľku vôbec fungovať?

Samozrejme, že áno. Sme toho živým príkladom. Ale jednoduché to rozhodne nie je. Nás preveril najmä prvý rok, ktorý bol pre náš vzťah najkritickejší. Teraz už vieme zosúladiť naše pracovné a študijné povinnosti tak, aby sme sa mohli vídať čo najčastejšie. Berieme to ako prechodné obdobie, ktoré sa o pár rokov skončí.

Onedlho budete mať dvadsaťštyri rokov. Chcete sa v najbližších rokoch venovať len športovej kariére alebo s priateľom rozmýšľate už aj o deťoch?

Chcem štartovať na zimných olympijských hrách, ktoré budú v roku 2010 vo Vancouveri. Dovtedy budem pretekať a podriadim tomu všetko. Za šesť rokov, keď už nebudem lyžovať na vrcholovej úrovni, začnem rozmýšľať o deťoch. Striktne tieto dve životné fázy oddelím, pretože si chcem materstvo vychutnať a deťom sa venovať naplno. Zjazdové lyžiarky, ktoré sa stanú matkami, už väčšinou nepretekajú. Inak sú na tom napríklad bežkyne. Veď Češka Kateřina Neumannová vyhrala olympiádu v Turíne, keď jej dcérka Lucia mala len dva roky. Okrem toho, Michalovi chýbajú dva roky do konca štúdia.

Keď sa otec dozvedel, že máte priateľa, neodhováral vás, že vás vzťah bude rozptyľovať a uberať vám energiu?

Naopak, tešil sa. Vidí, že sme si veľmi blízki a keď mám Michala pri sebe, som v oveľa väčšej psychickej pohode. Otec z vlastnej skúsenosti vie, aké je dôležité mať vedľa seba partnera, ktorý pri vás stojí v dobrom aj zlom. Aj moja mama ho vždy podržala v ťažkých situáciách. A nebolo ich málo.

Chcel by váš otec niekedy trénovať aj vnúčatá?

Myslím, že také plány nemá a ani ja veľmi nechcem, aby moje deti vrcholovo lyžovali. Najmä nie na Slovensku, kde podmienky pre profesionálnych lyžiarov nie sú vôbec lichotivé. Ale to neznamená, že nebudú športovať. Chcem, aby sa naučili hýbať a zmysluplne tráviť voľný čas.

Otec je vyštudovaný lyžiarsky tréner. Vy sa tomuto športu venujete od troch rokov. Zdedili ste športový talent po ňom?

Otec je športový „multitalent“. Vždy nás viedol k športu a v začiatkoch sme so sestrou hrávali v lete tenis a v zime sme lyžovali. Vo veku osem rokov sme sa museli rozhodnúť, k akému športu sa prikloníme. Dominika si vybrala tenis, ja lyžovanie. Dovtedy sa mi otec ako lyžiarke zvlášť nevenoval, pretože okrem nás trénoval aj iné deti. Keď som prešla k juniorom a vyhrala prvé medzinárodné preteky, začal ma trénovať naplno.

Vy ste sestru na tenisových turnajoch povzbudzovali. Ako prežívala vaše preteky ona?

Dominika je moja najlepšia kamarátka a najvernejší fanúšik. Prežíva každé moje preteky, ktoré sleduje v Amerike na internete.

Jedenásť mesiacov v roku tvrdo trénujete. Nemáte toho niekedy plné zuby?

Krízy, keď som chcela so všetkým skončiť, som mala len dve. A tie súviseli so zranením. Po prvý raz som mala natrhnutý väz v kolene a pred dvoma rokmi som sa zranila hneď na začiatku sezóny a klesla som v rebríčku.

Vrcholový športovec je uzavretý v akejsi neviditeľnej bubline. Napríklad lyžiar. Takmer celý rok má v hlave len lyže, svah, sneh a športové výsledky. Nemáte pocit, že vám normálny život preteká medzi prstami?

Lyžovanie mi určite viac dáva, ako berie. Naučilo ma disciplíne. Od malička som bola zaneprázdnená a nikdy som sa nechodila zabávať s partiou. Mala som dve - tri kamarátky lyžiarky, s ktorými som tvrdo trénovala a na divoké večierky nám neostával čas. Nefajčili sme, nepili, ani sa neflákali. Okrem toho mám rada cestovanie. A toho si užijem vďaka lyžovaniu do sýtosti. V neposlednom rade som súčasťou skvelého tímu.

Hovoríte, že nepijete. Neštrngla ste si ani vtedy, keď už bolo jasné, že ste tretia najlepšia slalomárka na svete?

Na záverečnej oslave v talianskom Bormiu, keď som vo finále zajazdila druhý najlepší čas, sme sa stretli všetci, ktorí sme spolu počas sezóny pretekali. Ja si na oslavy veľmi nepotrpím, chlipla som si trochu zo šampanského, ale niektoré moje súperky sa poriadne odviazali.

Úspech je najlepšia motivácia. Chceli by ste o rok zaútočiť vo Svetovom pohári na najvyššiu priečku?

Rozhodne, aj keď to vôbec nebude ľahké. Som tretia na svete a predo mnou sú už len dve najlepšie pretekárky. Veľa závisí od toho, ako mi vyjde letná príprava a napokon aj celá sezóna.

V jednom rozhovore ste uviedli, že si medzi pretekárkami nezávidíte, pretože každá jazdíte za seba a proti času. Na Slovensku ste si však neprajníctva užili až až. Necítite teraz, keď ste taká úspešná, pocit zadosťučinenia?

Proti závisti som sa za tie roky obrnila. Mám okruh ľudí, ktorým dôverujem a názory ostatných ma nezaujímajú. Sama najlepšie viem, čo všetko sme museli prekonať. Šetrili sme, kde sa dalo. Otec prespával v aute a ja v penzióne. Ráno mi urobil raňajky a išli sme na svah. Úspech nepadá z neba. Dosiahli sme ho vďaka odriekaniu a rokom tvrdej driny. Aj keď sme siahli na dno rodinného rozpočtu aj fyzických síl, nikdy sme to nevzdali a išli ďalej. Oplatilo sa.

Veronika Zuzulová (23)

Úspešnú slovenskú slalomárku, ktorá sa narodila v Bratislave, dlhé roky trénuje jej otec Timotej. Prvé lyže jej pripol, keď mala tri roky. Spolu s mladšou sestrou Dominikou hrala aj tenis, ale ako sama hovorí, lyžovanie jej vždy išlo lepšie, tak dala prednosť horám pred tenisovými dvorcami. Prvý výraznejší úspech zaznamenala v roku 2002, keď sa stala juniorskou majsterkou sveta v slalome. V minulom roku obsadila vo Svetom pohári v najtočivejšej disciplíne piate miesto a tento rok si vyjazdila bronz. V súčasnosti sa okrem lyžovania venuje aj štúdiu socio-ekonomických vzťahov na Trenčianskej univerzite.

Autor: Dana Haščáková, smeŽeny, 21/2008