Odlúčenie od detí nie je tragédiou

A to aj napriek tomu, že to tak väčšina z nás, úzkostlivých matiek, vidí. Je to prirodzená súčasť života, v ktorom aj keď svoje dieťa nadovšetko ľúbime, fungujeme ako dve samostatné bytosti. Beda nám, ktoré si to čím skôr neuvedomíme.

Už v pôrodnici väčšina z nás ťažko prežíva, keď nám zdravotná sestra oznámi, že naše bábätko, s ktorým sme sa len pred nedávnom po prvýkrát pomaznali, má žltačku a pár hodín si poleží na novorodeneckom oddelení. Alebo nám ho pri predčasnom pôrode odnesú priamo do inkubátora. Chvíle plné šťastia strieda prvé bolestivé odlúčenie. „Prevažne prvorodičky, ktoré sa ocitli v novej životnej role a nevedia, čo ich čaká, na podobné situácie reagujú precitlivene, majú zo všetkého strach a plačú pre každú maličkosť,“ vysvetľuje psychologička Gabriela Herenyiová. Oveľa jednoduchšie zvládajú takéto stresové situácie skúsenejšie matky alebo matky optimistky. Pretože sú menej upäté, upokojujú sa tým, že lekári pre dieťa urobia to najlepšie a zdravé im ho vrátia naspäť. Zbytočne nesmútia a ušetrenú energiu venujú relaxácii a regenerácii pôrodom vyčerpaného organizmu. Vedia, že ich spoločný život sa práve len začína a odteraz sa radostné chvíle budú striedať s tými menej veselými.

Rozdelí nás nemocnica?
Optimizmus a nadhľad sú najlepšími pomocníkmi aj v ďalších záťažových situáciách, keď sa musíme chtiac-nechtiac na určitý čas s dieťaťom rozlúčiť. Napríklad ak ochorie a je potrebné, aby išlo do nemocnice. „Ak dieťa čaká hospitalizácia, je lepšie mať city pod kontrolou. Matka by sa mala tváriť pokojne a vyrovnane, aby malého pacienta zbytočne nestresovala,“ upozorňuje psychologička. Dieťaťu nikdy neklamme, že ho nič nebude bolieť a zajtra si preňho prídeme, ak dopredu vieme, že ho čaká bolestivý zákrok a v nemocnici si poleží minimálne mesiac.

Naopak, vždy ho na reálnu situáciu pripravme čo najpodrobnejšie, aby malo čas vyrovnať sa s ňou. „V niektorých nemocniciach sa začínajú objavovať takzvaní herní terapeuti, najčastejšie školené detské sestry, ktoré deťom pomocou hračiek vysvetľujú, čo ich pri zákroku čaká. Túto taktiku môžu matky vyskúšať aj doma. S malým dieťaťom sa môžu zahrať, že jeho obľúbený plyšový macík musel ísť do nemocnice. Tam mu doktor počúva srdiečko, pichá injekciu, zaviaže boľavú nôžku a on sa vylieči,“ radí Gabriela Herenyiová.

Najoptimálnejším riešením je, ak ostaneme s dieťaťom v nemocnici. Pokiaľ sa to nedá, pribaľme mu do tašky najmilšiu hračku alebo rodinnú fotografiu a čo najčastejšie ho na striedačku s manželom a starými rodičmi navštevujme.

Škôlka volá!
A s ňou prichádza ďalší šok, ktorý zatrasie hlavne nami, matkami úderníčkami, ktoré sme svojho maznáčika celé tri roky úzkostlivo strážili a neodišli od neho ani na krok. Čo hovorí v náš prospech je podľa slov Gabriely Herényiovej fakt, že sme našim deťom zabezpečili pocit istoty, zdravé sebavedomie a pevne sme ich v rodine „ukotvili“. Aj vďaka našej obetavosti budú v dospelosti ľahšie zvládať stres a ťažké životné situácie. Ale pozor! Všetko má svoje hranice. „Prvé dni v škôlke často horšie znášajú matky, ktoré by za svoje dieťa najradšej aj dýchali, než čerství škôlkari,“ upozorňuje psychologička. „Namiesto svojich ratolestí vo dverách plačú a smutne mávajú za zatvoreným oknom. Neuvedomujú si, že práve nástup do škôlky je jeden z najdôležitejších medzníkov v živote dieťaťa, pretože v spoločnosti rovesníkov dozrieva, učí sa súťažiť, vyhrávať aj prehrávať a pomaly si hľadá svoje budúce miesto v živote. Preto je matkinou povinnosťou, aby mu túto neľahkú životnú etapu uľahčila.“

Napriek tomu, že väčšina detí si na škôlku zvykne pomerne ľahko, tie citlivejšie sa naopak trápia, plačú každé ráno, každý pondelok, po víkende a hlavne, keď pre chorobu ostanú dlhšie doma. Najlepšie je takýmto situáciám predchádzať. Pred nástupom do škôlky sa môžeme s dieťaťom hrať na dobrú pani učiteľku, ktorá má preňho pripravené skvelé hračky a zoznámi ho s novými kamarátmi, s ktorými si určite užije veľa zábavy. Obidvom nám pomôžu spoločné rituály. Keď si nájdeme na dieťa čas a každé ráno spolu v dobrej nálade vyrazíme do škôlky alebo preňho po obede prídeme, takéto „maličkosti“ mu pomôžu nielen prekonať nechuť navštevovať škôlku, ale často je to aj ďalšia príležitosť, ako utužiť spoločný vzťah.

Tábor nie je pre všetkých
O pár rokov sa zo škôlkara stane školák a nám pribudne ďalší problém – prázdniny. Máme práce vyše hlavy a náš anjelik kopec voľného času. Kam s ním? Postráži ho babka s dedkom alebo ho pošleme do tábora? „Takúto situáciu by mali rodičia zvažovať naozaj starostlivo,“ apeluje Gabriela Herényiová. „Niektoré deti sú na pobyt v tábore zrelé už v deviatich či desiatich rokoch a samy sa ho dožadujú. Naplánujú si prázdniny spolu s kamarátmi, ktoré im chvíle strávené bez rodičov pomôžu prekonať a spolu si pod perinou poplačú, keď na ne príde smútok.

Utiahnutejšie deti pobyty s inými rovesníkmi naopak odmietajú. Ak im rodičia tábor nanútia, narobia viac škody než úžitku. Poznám prípady, keď deti na táborovom pobyte ochoreli a rodičia si ich s vysokými teplotami alebo bolesťami brucha o pár dní aj tak viezli naspäť domov. Jednoducho odlúčenie nezvládli.“ Ak sa naša trpiaca ratolesť v tábore rozhodla predsa len ostať, telefonujme alebo esemeskujme s ňou, ale v nijakom prípade nechoďme na návštevu. „V tábore žije dieťa v určitom stereotype, ktoré svojím „prepadom“ zbytočne narušíme,“ hovorí psychologička a zároveň nás odhovára, aby sme si spolu s manželom zaplatili romantickú dovolenku pri mori a dieťa „odložili“ do tábora, keď ho vyslovene neznáša. „Ustráchané dieťa potrebuje mať pocit, že ak sa nebude cítiť bezpečne, môže sa kedykoľvek vrátiť domov. Inak ho rodičia zneistia natoľko, že im natrvalo prestane dôverovať.“ Naopak, ak máme doma malého lídra, ktorý vyhľadáva každú príležitosť, ako byť stredobodom pozornosti, pošlime ho pokojne na štrnásť dní do tábora a chvíle odlúčenia berme ako skvelú prípravu na obdobie, keď sa rozhodne osamostatniť.

Syndróm prázdneho hniezda
Pre niektoré z nás nočná mora, pre niektoré úľava. Práve v čase, keď dieťa odchádza z domu, sa naplno prejaví, či sme sa pripravovali na život bez neho a nakoľko nás zocelili predchádzajúce odlúčenia. Ak sme sa navyše zmierili s myšlienkou, že napriek silnému materinskému putu, ktoré nás s dieťaťom spája, sme dve samostatné jednotky, len tak niečo nás nevyvedie z miery. Nespustíme usedavý plač, keď nám pätnásťročný pubertiak zahlási, že chce ísť na ročný jazykový pobyt do Kalifornie. Práve naopak. Budeme vedieť, že to preňho bude ďalšia príležitosť, aby si potvrdil, že naša láska je jediná, o ktorú nebude musieť v živote bojovať.

Tieto slová potvrdzuje aj psychologička: „Paradoxom je, že rodičia a deti spolu častejšie a kvalitnejšie komunikujú, keď nežijú v spoločnej domácnosti. Ak dieťa odíde na dlhší čas do zahraničia, zrazu sú mu rodičia oveľa vzácnejší. Využíva každú voľnú chvíľu, aby sa cez telefón alebo internet uistilo, že je doma všetko v poriadku, prípadne sa posťažovalo a zdôverilo so svojimi problémami. Matky by takéto jazykové pobyty mali brať ako ďalší krok k samostatnosti a nezávislosti dospievajúceho dieťaťa.“ Pre nás je to zároveň príležitosť znovu si „nacvičiť“ život osamote. Potom nám už neostane nič iné len dúfať, že sa vďaka celoživotnému „odlučovaciemu“ tréningu nezosypeme, ak dieťa odíde z domu natrvalo. Okrem toho sa nám vráti, ak sme si cielene pestovali záujmy a dobré vzťahy s manželom aj priateľmi. Vtedy si môžeme v pokoji vychutnať oslobodenie sa od rodičovských povinností, ktoré čo nevidieť nahradia „babičkovské“. Dovtedy si užívajme života a prestaňme byť pre deti pochodňou, ktorá im vždy v prednej línii svietila na cestu. Buďme skôr záchrannou sieťou, ktorá zmierni ich nevydarené životné kroky a nasledujúci pád.

Návštevy v nemocnici nezanedbávajme
Potešia najmä ustráchané a neisté dieťa. Podľa psychológov naši drobci prežívajú odlúčenie v troch fázach. V prvej plačú a volajú matku. V druhej strácajú nádej, že príde, sú smutní a odmietajú hračky aj spoločnosť ostatných. V tretej fáze potlačia svoje city k mame a obľúbia si iného dospelého alebo sa pripútajú k hračke. Reakcie rokapolročných až dvojročných detí, ktoré sa zúčastnili na psychologickom výskume, hovoria za všetko. Deti, ktoré sa po návrate z nemocnice ocitli v prvej fáze, sa od mamy nepohli ani na krok. Naopak deti v tretej fáze sa matke skôr vyhýbali. Preto je menšie zlo nechať dieťa po každej návšteve plakať, než riskovať, že sa po dlhšom odlúčení naruší vzťah medzi nami.

Prvýkrát bez rodičov
Soňa Porvazníková, študentka
Do Vancouveru som priletela minulý rok koncom januára. Bála som sa, že po mňa nikto nepríde a že ma pošlú späť. Hostiteľská rodina ma, našťastie, čakala na letisku. Po vstupnej kontrole ma moja „nová mama“ hneď spoznala podľa fotky, čo som jej poslala. So svojou slovenskou rodinou som bola po celý čas v kontakte telefonicky aj cez e-mail, pretože mi chýbali a ja som chýbala im. S mojím bratom máme veľmi silné puto, občas sa mi zacnelo za súrodeneckými hádkami.

Niekedy som zatelefonovala aj svojim priateľom na Slovensku a bolo skvelé počuť,čo sa deje na mne blízkych miestach. Vedela som, že mi bude Bratislava chýbať, no musela som sa sústrediť na iné veci. Navštevovala som strednú školu Lord Byng so špecializáciou na umenie. Moji noví spolužiaci mi veľmi pomohli prekonať smútok za domovom. A čo mi priniesol pobyt v zahraničí? Myslím, že osobnostne som sa posunula ďalej. Utvrdila som sa v tom, že som zodpovedná a schopná fungovať samostatne. Počula som o prípadoch, keď mladí ľudia nezvládli pobyt v cudzine bez svojich blízkych a vrátili sa naspäť. Obávala som sa, že by sa to mohlo stať aj mne, lebo osobne to považujem za zlyhanie. Bola som však prekvapená, s akou ľahkosťou som to zvládla, a možno práve preto sa mi Bratislava po návrate domov zdala ešte krajšia ako predtým.

Prvýkrát bez dieťaťa
Martina Sedláčková, grafička
Tamarku som dala do škôlky presne tri mesiace pred jej tretími narodeninami. Zdalo sa mi, že nastal správny čas, aby sme sa od seba pomaličky začali odpútavať. Keď sme spolu boli na ihrisku, viacej ako ja ju zaujímali rovesníci. A navyše som sa chcela znovu vrátiť do práce. Aj keď prvé týždne bola Tamarka v škôlke len doobeda, plakala tam, schúlená medzi hračkami a ja doma za kuchynským stolom. Vtedy som si často kládla otázku, či som urobila dobre a nemala som s ňou ostať doma trochu dlhšie.

Moje pochybnosti sa ešte zintenzívnili, keď som začala pracovať ako grafička. Vtedy som si uvedomila, že zatiaľ čo na materskej dovolenke som s malou trávila celý deň, odrazu sa náš spoločne strávený čas „scvrkol“ na maximálne štyri hodiny denne. Vzhľadom na pracovnú zaneprázdnenosť som často nemala čas ju odviesť ráno do škôlky, ani pre ňu poobede prísť. Tamarka to prežívala veľmi ťažko, a tak som si po čase povedala - dosť. Odkedy ju každé ráno do škôlky vodím ja a nie manžel alebo starí rodičia, je oveľa spokojnejšia. Naše spoločné ranné chvíle sú pre ňu také dôležité, že aj vtedy, keď idem počas uzávierky do práce skôr, privstane si, aby som to bola práve ja, kto ju odovzdá pani učiteľke.

Najčítanejšie na SME Žena


Inzercia - Tlačové správy


  1. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  2. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  3. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  4. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  5. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce
  6. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta
  7. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom?
  8. Jarné prázdniny pri mori?
  9. Klasickým gastrolístkom konkuruje už aj nová stravovacia karta
  10. Ceny bytov vo veľkých mestách prekonali historický rekord
  1. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  2. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  3. Dokázali by ste nakúpiť so zavretými očami?
  4. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  5. Stanovisko Klubu pre Bratislavu k zákazu hazardu v Bratislave
  6. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  7. Mesto Medzev v Charte európskych vidieckych obcí
  8. Valentínska nálada v Poluse pokračuje
  9. M.Borguľa vyzýva veľvyslanca USA k urýchlenému odstráneniu plota
  10. Ušetrite s hypotékou viac ako 1 200 eur
  1. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom? 17 853
  2. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 10 724
  3. Ceny bytov vo veľkých mestách prekonali historický rekord 6 814
  4. Klasickým gastrolístkom konkuruje už aj nová stravovacia karta 6 045
  5. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 5 890
  6. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári 5 557
  7. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 3 985
  8. Jeden z najkrajších interiérov má Meridiana v Prievidzi 3 765
  9. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to 3 653
  10. Jarné prázdniny pri mori? 3 484

Hlavné správy zo Sme.sk

KOMENTÁRE

Sulíka nahnevali ruské noviny, zastal sa Únie

Ruské médiá opisujú údajnú petíciu za vystúpenie Slovenska z EÚ.

ŠPORT

BBC ukázalo ruských chuligánov. Jediným pravidlom je nezabiť

Nie pre každého budú MS len o futbale.

PLUS

Trpeli vojaci i rodičia. O šikane na vojenčine vedel aj Husák

Realita Československej ľudovej armády.

Neprehliadnite tiež

Šesť známych párov, ktorých láska vydržala desaťročia

Láska na celý život existuje aj v šoubiznise. Dôkazom je niekoľko známych párov, ktoré sú spolu celé desaťročia.

Angelina Jolie: Superžena s kontroverznou minulosťou

Hollywoodska herečka má za sebou sebapoškodzovanie, nevydarené vzťahy s mužmi a experimenty s bisexualitou.

Čo vás čaká v novom čísle magazínu smeŽeny

Svieže vydanie o tanečnici, ktorá spája modernu a folklór aj o tom, ako sa prebudiť po zime.

Budovať svalstvo bez mäsa? Dá sa to, pevné svaly môžu mať aj vegáni

Pri snahe získať svalovú hmotu platí potreba proteínov, ich zdroj však nemusíme hľadať len v mäse.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop