Vylepili ste dieťaťu zaucho? A pomohlo to?

Svrbeli vás ruky od zlosti a možno ste chceli rázne ukončiť problém, ktorý dieťa spôsobilo. Možno ste potrestali seba. Blíži sa záver školského roka, tak sa pripravte a pripíšte si na svoje konto takmer všetky detské chyby, zlyhania a slabé školské výsledky. Pri podpore návrhu za zákaz telesných trestov detí je hlúposť obhajovať „iba jedno malé výchovné“ zaucho.

Vieme, čo sa za ním ukrýva. Je to rodičovská povrchnosť a netrpezlivosť, nedostatočné vysvetlenie, strata vzájomnej dôvery a komunikácie. Ak nedokážete pokojne a bez výbuchov zúrivosti hovoriť s dieťaťom o nepríjemných problémoch a neúspechoch, nie ste spoľahlivý rodič. Nelamentujme, nerobme scény nad tým, čo dieťa vyviedlo, ale hľadajme riešenia a východiská z toho, čo sa stalo.

Podržte ho v ťažkých situáciách, namiesto toho, aby ste naň vychrlili nadávky sprevádzané buchnátmi. Raz, keď sa stane dospelým, a keď si to u neho predčasne „nepohnojíte“ zlými reakciami, možno sa spolu nasmejete na duchaplných kúskoch, z ktorých vás išlo roztrhnúť. Dieťa má mať istotu aj vtedy, ak niečo „prepísklo“, že sa môže o nás kedykoľvek oprieť, aj v dospelosti. Nebojujme s ním, veď nejde o nášho súpera! Za jeho chybami a pokleskami hľadajme predovšetkým seba a vlastnú nedôslednosť. Bitkou demonštrujeme svoju nemohúcnosť.

Mnohí si namýšľajú, že iba telesný trest vyvolá rešpekt. Väčšina rodičov by chcela vychovať z dieťaťa samostatného, priameho, čestného a zdravo sebavedomého jedinca. Ale nasilu to nejde. Mať tínedžera je niekedy naozajstná „slasť“. Univerzálny recept na výchovu neexistuje.

Urobte z vášho dieťaťa seberovného partnera. A nestrápňujte sa povyšovaním či dokazovaním vlastnej prevahy, ak chcete, aby raz z neho vyrástol vyrovnaný človek. Aj keď máte problémy a starosti, nezabúdajte na objatia, úsmevy, povzbudenia, slovné odmeny. Každé dieťa na ne čaká. Aj na časté používanie slova „ďakujem“. Raz vám bude možno ľúto, že ste ho nechválili viac, keď si to zaslúžil. Možno ste sa hanbili vyspevovať nad jeho drobnými úspechmi a zabúdali povzbudzovať potľapkaním či privinutím k sebe. Je to škoda, pretože v dospelosti bude s najväčšou pravdepodobnosťou tiež odmeraný.

Ak dieťa skutočne ľúbite, nesmiete ho nikdy „zlomiť“. To znamená, že neodídete zakaždým zo sporu ako víťaz. Tým by ste ho pokorili a podlomili v budúcnosti jeho sebadôveru. Rodič by si nemal takto dokazovať rodičovskú autoritu. Strápňuje tým seba samého. Nechajme dieťaťu priestor, aby samo uznalo časť svojej viny a chýb, ktorých sa dopustilo – nerýpme do jeho nedostatkov a nedokazujme mu neustále, v ktorých veciach je neschopné a v čom sa (možno) mýli.

Načo mu strpčovať neprimeranými trestami nerozvážne chvíle mladosti? Aj jeho raz čaká neľahký život, v ktorom bude musieť zabojovať za svoju rodinu, prácu a svoje vlastné šťastie... Možno sa mu na staré kolená budete ťažko vedieť pozrieť do očí, keď budete odkázaní na jeho pomoc. Zatúžite rovnako po jeho láskavých gestách. Dostaví sa pocit nečistého svedomia, že ste pre neho neurobili všetko v rámci vašich možností a najradšej budete chcieť vylepiť sami sebe. Poviete si, že toľko vecí ste mohli riešiť inakšie...

Predovšetkým dievčatá v puberte nedokážu do dospelosti zabudnúť na tento spôsob poníženia, ale ani chlapci sa vám nepoďakujú za vaše slabošské „rukolapné“ vybíjanie zlosti, namiesto slovných argumentov. Facky z minulosti bolia, najmä keď sú už deti veľké.
Maja Tallová

Autor: Maja Tallová