Milota Havránková: Človek by mal počúvať svoj vnútorný hlas

Prvýkrát chytila fotoaparát do ruky v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Odvtedy vytvorila množstvo zvláštnych originálnych snímok, ktoré na prvý pohľad pripomínajú viac obrazy než fotografie. Podarilo sa jej nadchnúť milovníkov umenia nielen u nás,

ale aj v zahraničí a vychovať dve generácie slovenských fotografov.

Čo vás priviedlo k fotografovaniu?
Obaja moji rodičia boli veľmi tvoriví ľudia. Odkedy som začala vnímať svet okolo seba, vždy sa u nás niečo majstrovalo. Mama bola taký konzervatívny estét, rada maľovala, vyšívala, šila a háčkovala. Otec bol zasa jej pravý opak, vždy plný nápadov a neuveriteľných úletov. Stále chcel jej výtvory zlepšovať. Do maminých precízne namaľovaných obrázkov tak pribudli rusalky, družice v oblakoch, prípadne žaba na prameni. Väčšinou sa to skončilo ostrou výmenou názorov a balením kufrov. Moji rodičia boli ako plus a mínus. Pulzovala medzi nimi silná živá energia, ktorú vnášali do svojich výtvarných pokusov. To ma tak inšpirovalo, že som sa prihlásila na strednú školu umeleckého priemyslu, kde som sa úplnou náhodou dostala k fotografii. Len preto, lebo ma na tento odbor pridelili.

Ako spomínate na svoje fotografické začiatky?
Nebola to žiadna sláva. Pravdupovediac, fotkou ako študijným odborom som nebola vôbec nadšená. Pripadalo mi veľmi zložité pracovať s fotoaparátom. Navyše môj otec, ktorý amatérsky fotil, sa mi do všetkého plietol. Chcel so mnou vyvolávať snímky v kúpeľni a pritom ma poučoval. Bola som z toho nešťastná až do chvíle, keď som zistila, že fotografia mi môže poslúžiť ako super vyjadrovací prostriedok. Čo všetko sa s ňou dá robiť som však naplno objavila až po maturite, keď som pracovala vo filmových ateliéroch na bratislavskej Kolibe.

V tom období sa žilo na filmovačkách divokým bohémskym životom. Nebolo to pre vás ako mladé dievča tak trochu nebezpečné?
Ani nie, lebo v tom období som bola veľmi uzavretá. Okolie ma vnímalo ako čudáčku, ktorá stále niekam sama chodí a niečo si fotí. Svet filmu bol pre mňa úžasne podnetný. Pri pohľade na hercov a kulisy som pochopila, že nemusím fotografovať len dokumentárnu realitu, ako ma učili na strednej škole, ale že si môžem svet, ktorý zachytím aparátom, sama zinscenovať a vytvoriť. Táto prevratná myšlienka ma vlastne ovplyvnila na celý život. Okrem toho som sa na filmovačkách zoznámila s nádejnými umelcami, ktorí sa hlásili do Prahy na FAMU, a tak som si povedala, že by som to mohla skúsiť tiež.

Na túto prestížnu školu, na ktorú nebolo nikdy ľahké dostať sa, ste boli prijatá na prvý pokus. Ako je to možné?
Sama som tomu vtedy neverila. Pamätám si, ako po prijímačkách vyšiel z dverí profesor Ján Šmok a povedal mi: teba vezmeme, aj keď neverím, že by si niekedy v budúcnosti robila kameru. Fotografia ako študijný odbor vtedy totiž na FAMU neexistovala. Od tejto chvíle som si začala užívať nádherný študentský život. Bola som na škole jediné dievča. Vraveli mi, že som veľmi pekná, stále sa okolo mňa točilo veľa chlapcov, ktorí mi chceli s niečím pomáhať. Všetci boli zaujatí novými filmárskymi postupmi, ktoré vtedy v šesťdesiatych rokoch vznikali. Praha bola v tomto období otvorená svetu, mladí ľudia v krčmách vášnivo diskutovali o umení. Táto atmosféra tam vydržala až do šesťdesiateho ôsmeho roku, keď prišli sovietske tanky.

Bolo to pre vás veľmi frustrujúce?
Najviac ma trápilo, že sa potom rozpadla naša dobrá školská partia. Ľudia, s ktorými som chcela v budúcnosti nakrúcať filmy, sa rozpŕchli do sveta. Niektorí odišli na Západ a moji najlepší kamaráti do Iránu, lebo si vzali do hlavy, že spoja západnú kultúru s východnou. Samozrejme, že im táto naivná mladícka predstava nevyšla. Napokon každý skončil v inom kúte sveta. Ja som sa rozhodla vrátiť do Bratislavy, kde som mala priateľa a partiu ľudí, s ktorými som robila študentský časopis Echo. S nástupom normalizácie však všetci títo intelektuáli dostali zákaz publikovania, boli prakticky odpísaní. Ja, keďže som „len“ fotila, som ako jediná ušla akýmkoľvek postihom. Nastúpila som na strednú umeleckú priemyslovku ako učiteľka, kde som sa ocitla medzi študentmi, ktorí boli len o niečo mladší odo mňa a nabrala novú energiu. Pravdivý sociálny dokument sme vtedy síce robiť nemohli, ale v inscenovanej fotografii prakticky žiadne obmedzenia neboli. Jej tvorbu sme vnímali ako hru a vôbec sme si pritom neuvedomovali, že robíme niečo, čo má nadčasovú hodnotu.

Ako stredoškolská učiteľka ste vychovali mimoriadne úspešnú generáciu slovenských fotografov, ktorí neskôr na pražskej FAMU vstúpili do povedomia ako „nová slovenská vlna”. Ste s nimi ešte v kontakte?
Samozrejme, stále. Študenti, ktorých som učila, mi hovoria, že to bolo pre nich najsilnejšie obdobie, aké kedy zažili. Zaviedla som na fotografii úplne nové vyučovacie postupy, pri ktorých sme veľa experimentovali. Nikdy som žiakom nedovolila zahodiť nijakú fotografiu. Ani tú, ktorá sa technicky nevydarila. Snímky sme dotvárali americkou retušou, farbili sme na ne rôzne plochy, tak aby získali nový, výtvarný rozmer. Snažila som sa presvedčiť študentov, že to, čo je pri fotografovaní najdôležitejšie, je ich videnie sveta. Tejto filozofie som sa držala aj neskôr, keď som učila na FAMU.

Popritom ste vychovávali vlastné deti a venovali sa svojej tvorbe. Ako ste to všetko stíhali?
Skoro vôbec som nespala. Často som po nociach niečo tvorila. Ráno som vypravila deti do školy a potom išla do práce. Dnes nechápem, kde som brala toľko energie. Viem len, že som vždy chcela žiť absolútne naplno. Okrem fotografie ma zaujímalo všetko, čo bolo nejakým spôsobom inšpiratívne. Film, hudba. U mňa doma bolo vždy plno ľudí. Jeden známy raz poznamenal, že to u Miloty vyzerá ako na stanici.

Dá sa takýto spôsob života skĺbiť s manželstvom?
Neviem, či sa pýtate tej pravej, som totiž dvakrát rozvedená. Napriek tomu nemám pocit, že by som žila nešťastne. Svoje životné lásky som si vždy naplno užila, po tejto stránke som od života dostala naozaj veľa. Môj prvý manžel, s ktorým mám dve deti, je rovnako silná osobnosť, ako ja. Po čase sme zistili, že spolu nedokážeme žiť ako partneri, lebo naše povahy sa akoby navzájom gumujú. Zároveň však nevieme existovať jeden bez druhého. Časom sa nám podarilo vytvoriť istý druh pevného priateľstva. Napriek tomu, že sme mali každý iné lásky, sme pri sebe stáli a pomáhali si. A tak je to doteraz. Môj druhý manžel vhupol do tohto netradičného rodinného modelu s dobrým úmyslom tolerovať nás. Zakrátko však zistil, že mu takéto spolužitie nevyhovuje, preto sme sa rozviedli. Určite však nič neľutujem. V mojom živote je všetko tak, ako má byť. Nikdy som nič nerobila nasilu. Človek by mal podľa mňa vždy počúvať svoj vnútorný hlas. Keď som potrebovala žiť pre druhých, tak som tak žila. Dnes mám zasa iné obdobie. Skôr cítim potrebu viac sa venovať sebe samej.

Preto ste sa rozhodli ukončiť svoju predagogickú činnosť a presťahovať sa z Bratislavy na vidiek?
Po všetkých tých hektických rokoch si potrebujem všetko, čo som prežila zrekapitulovať a dať do nejakej ucelenej formy. Možno vydám knihu a začnem konečne predávať svoje diela. Okrem toho sa budem viac hrať s mojou vnučkou, na čo sa nesmierne teším.

Doteraz ste svoje fotografie nepredávali?
Nikdy som nevytvárala niečo s úmyslom zarobiť, ani som zámerne nepredvádzala svoju tvorbu. Keď som niekde vystavovala, tak len preto, že za mnou ktosi prišiel a povedal, že by bolo dobré ukázať moje veci druhým ľuďom. Paradoxne sa mi to stáva častejšie v zahraničí ako doma. Nedávno som vystavovala vo Viedni, potom v Chicagu. Momentálne sa chystám do Londýna.

V Londýne žije váš syn. Ako sa mu tam darí?
Keď tam pred rokmi odišiel, mal so sebou len jedny nohavice a hlavu plnú ideálov. Je architekt, nechcel však pracovať len podľa komerčných požiadaviek klientov. Hľadal tvorivú slobodu a podľa mňa ju v Londýne našiel. Aj dcéra má na život podobný názor. Pôvodne pracovala ako grafická dizajnérka v jednej reklamnej agentúre. Jedného dňa však prišla domov a vyhlásila, že ak bude v tej práci pokračovať, tak stratí charakter. Odvtedy pracuje na voľnej nohe, má stále dosť práce, ale už sa nikomu nemusí prispôsobovať. Tvorí tak, ako to cíti.

Netrápi vás niekedy, že jedno z vašich detí žije v zahraničí?
Našťastie, s nástupom internetu sa dnes zemeguľa tak zmenšila, že ani nemám pocit, že by bol môj syn ďaleko. Viete, my máme medzi sebou veľmi silný vzťah, potrebujeme spolu stále komunikovať. To však nie je nijaký problém. Stačí si sadnúť k počítaču, zapnúť monitor a už sa vidíme a môžeme sa rozprávať o všetkom, čo je pre nás dôležité.

Myslíte si, že mladí ľudia sú dnes rovnako tvoriví, ako boli kedysi ich rodičia? Neubíja v nich tvorivosť honba za konzumom?
Podstata tvorivosti je podľa mňa stále rovnaká. Buď robíte niečo pre peniaze, alebo pre vlastné presvedčenie. Nič medzi tým neexistuje. Preto je nesmierne dôležité podchytiť mladé talenty a ukázať im tú správnu cestu. Aj keď konečný výber toho, čo dotyčný človek so svojím nadaním urobí, je napokon vždy jeho osobná vec.

Čo u vás prevážilo, keď ste sa rozhodli netvoriť pre peniaze?
Potreba vyjadriť svoj názor, myšlienky. Viete, ja som nikdy nebola fotografka, ktorá behá po ulici s aparátom a zachytáva realitu. Nikdy som nefotila cudzích ľudí, len najbližšiu rodinu a kamarátov. Mojím prvým modelom bola stará mama, ktorá mi dokázala pózovať s neuveriteľnou trpezlivosťou. Mohla som si s ňou robiť, čo som chcela. Učesať ju, nastylovať podľa svojich predstáv. Pri fotografovaní som s ľuďmi vždy narábala ako s hercami. Inscenovala som ich do rôznych polôh, ktorými som chcela vyjadriť svoje najvnútornejšie pocity. Vznikol tak celý rad intímnych výpovedí o živote, ktoré hovoria o tom, ako som sa vyvíjala, ako sa postupne menil môj pohľad na svet. Z nejakých nepochopiteľných dôvodov to má zmysel nielen pre mňa, ale aj pre iných ľudí, ktorí sa na moje snímky radi pozerajú. A to má pre mňa najväčší význam. Umelec je len vtedy šťastný, ak robí niečo pre ľudí.

Ako vnímate nástup digitálnej fotografie? Myslíte si, že nejako rozvíja fotografiu ako umenie?
Určite áno, aj keď ešte nevieme, akým smerom sa bude tento nový trend uberať. Niektorí odborníci varujú, že fotografií je s rozvojom médií všade priveľa a že tým akoby strácali na hodnote. Rovnaké obavy sa však objavovali aj kedysi dávno pri vzniku prvých fotografických snímok. Vtedy sa výtvarní umelci obávali, že tieto realistické obrázky pochovajú maľbu. Ale nestalo sa tak. Naopak, s nástupom fotografie prišli v umení nové, zaujímavé trendy.

Čo podľa vás robí z človeka umelca?
Odvaha žiť v súlade so svojím pravým ja. Netvrdím, že to je ľahké. Mňa to niekedy stálo dosť síl. Niektorí ľudia ma preto zbožňovali, ale našli sa aj takí, ktorí mi to zazlievali. To však s odstupom času vôbec nie je podstatné.



Milota Havránková (62)

Narodila sa v roku 1945 v Košiciach. Je jednou z najvýznamnejších osobností slovenskej umeleckej fotografie. Dnes sa venuje najmä voľnej tvorbe inscenovaných fotografií, realizuje sa v tvorbe monumentálnej fotografie pre interiéry, dizajne a experimentálnom filme. Pedagogicky pôsobila na SŠUP v Bratislave, neskôr na pražskej FAMU. Na bratislavskej VŠMU bola spoluzakladateľkou Katedry umeleckej fotografie. Pripravila desiatky výstav doma a v zahraničí, jej diela sú v umeleckých zbierkach národných galérií i súkromných zberateľov. V Bratislave spoluzakladala dve súkromné galérie. Je čerstvou držiteľkou Krištáľového krídla.



Najčítanejšie na SME Žena


Inzercia - Tlačové správy


  1. Pivný bar Senica: Miesto, kde objavíte, ako má chutiť pivo
  2. Volkswagen Golf: Viac, než facelift
  3. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  4. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  5. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  6. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  7. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  8. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  9. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce
  10. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta
  1. Pivný bar Senica: Miesto, kde objavíte, ako má chutiť pivo
  2. Projekt "Zvýšenie odborných kapacít v oblasti práce s mládežou"
  3. Malé knedličky, veľké dojmy
  4. Volkswagen Golf: Viac, než facelift
  5. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  6. Projekt First Lego League podporila Nadácia Pontis
  7. Klienti majú často pocit, že potrebujú spracovať len projekt
  8. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  9. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  10. 3 úlohy, ktoré vyrieši minerálna vlna najlepšie
  1. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom 11 683
  2. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to 10 835
  3. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom 8 691
  4. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 6 304
  5. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 5 829
  6. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom? 3 508
  7. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 3 492
  8. Volkswagen Golf: Viac, než facelift 3 166
  9. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári 2 964
  10. Mäsovýroba Gašparík získala ocenenie Danubius Gastro 2017 2 466

Hlavné správy zo Sme.sk

EKONOMIKA

Osem zásadných zmien v hypotékach, ktoré odštartujú od marca

Kto si málo sporí a príliš často mení zamestnanie, dostane o niečo nižší úver ako doteraz.

KOMENTÁRE

Na obranu bratislavskej kaviarne

Kaviareň je so svojím dešpektom k spiatočníctvu pre vidiek trvalou výzvou.

BRATISLAVA

Bol priekopník – utečenec. Jeho meno zmizlo z novín aj z histórie

Václav Nedomanský má zo svetových šampionátov deväť medailí.

KOŠICE KORZÁR

Vincent Lukáč nesúhlasí s vyvesením jeho dresu v Steel Aréne

Vedenie rozhodnutie prekvapilo.

Neprehliadnite tiež

Niečo pre odvážne: Trblietavá glamour móda

Trblietky a lesklé materiály sa tento rok vracajú na scénu v plnej paráde.

Celebritní adoptívni rodičia: Tieto známe tváre rozšírili svoju rodinu adopciou

Niektorým sa nepošťastilo mať biologické deti, iné chceli pomôcť opusteným.

Ako dopriať telu láskyplnú starostlivosť a nadviazať s ním vzťah

V kolobehu rôznorodých podnetov človek ľahko stráca kontakt sám so sebou.

Sú tri, sú sexi, no najmä vtipné: Kto sú krásky zo SketchShe?

Začalo to s karaoke v aute, teraz majú Austrálčanky státisíce odberateľov a desiatky videí, z ktorých prasknete od smiechu.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop