Anita Soul: Hudba je dar, za ktorý ďakujem

cieľom je robiť „fajnovú muziku“. Pritom sa otvorene priznáva k svojim maďarsko-rómskym koreňom.

Kombinácia anglického pseudonymu a soulovej hudby, ktorej sa venujete, vyvoláva dojem, že máte vyššie méty, ako je slovenský trh.

Nemôžem povedať, že by som chcela hneď zajtra preraziť v zahraničí, to by boli asi silné slová. Určite by som sa rada týmto smerom orientovala a neskôr pôsobila aj inde ako na Slovensku. Predsa len, žáner, ktorému sa venujem, má väčšie zázemie v cudzine ako u nás, tu ešte nie je taká veľká komunita.

Povedali ste, že u nás soulová hudba nikdy nebude tak rezonovať?

Určite to nebude v takej miere ako napríklad v Amerike, ale myslím si, že hip- hopová vlna, ktorá k nám dorazila, veľmi otvorila a pomohla r´n´b a soulovej scéne. Aj ja sa čoraz častejšie stretávam s ľuďmi, ktorí sa venujú tomuto žánru alebo ho radi počúvajú.

Na vašom rodnom priezvisku Bertóková by si v zahraničí asi polámali jazyk. Aj preto ste uprednostnili pseudonym?

Moje korene sú rómske a maďarské, takže som dvojaký mix menšín na Slovensku (smiech), ale pseudonym som si určite nedávala preto, žeby som sa hanbila za svoje meno. Napadlo mi to spontánne, podľa mňa meno Anita Soul dobre znie a vo väčšine ľudí vyvoláva nejaké asociácie. Hoci by som nebola rada, aby si ma ľudia automaticky zaraďovali do škatuľky, je fajn, ak od začiatku majú predstavu o žánri, ktorému sa venujem. Vedia, že odo mňa nemôžu čakať napríklad country.

Spomenuli ste rómske korene. Na Slovensku sa však stretávame aj s umelcami, ktorí sa k nim neradi priznávajú alebo o nich nehovoria.

Všimla som si to aj ja, ale neviem, prečo to tak je. A priznám sa, že mi to dosť prekáža najmä na umelcoch, ktorí majú možnosť osloviť veľký počet ľudí. Možno to robia pre svoje komplexy alebo spoločnosť, v ktorej sa pohybujú. Ja som sa tiež stretla s ľuďmi, ktorí nadávali na Rómov, ale nikdy som nezostala ticho. Vždy som povedala svoj názor.

A ten je?

Ľudia majú predstavu, že táto menšina je vo všeobecnosti problémová, že Rómovia sú neprispôsobiví a hoci sú so svojím životom nespokojní, pre to, aby ho zmenili, nie sú nič ochotní spraviť. Samozrejme, sú aj takí, ale nájdu sa aj iní, ktorí sa snažia do spoločnosti zaradiť, sú vzdelaní a majú dobré zamestnanie. A presne tak to je aj medzi bielymi. Takže týmto predsudkom a zovšeobecňovaniu celkom nerozumiem.

Zúčastnili ste sa na charitatívnom projekte pre rómske deti. Rómovia takýto druh pomoci prijímajú?

Určite, prevažná väčšina z nich je šťastná, keď sa pre nich takéto projekty robia. Ja ich robím najmä preto, že vidím, v akých podmienkach žijú niektoré rómske rodiny, ako v nich vychovávajú svoje deti, ktoré majú minimálnu možnosť zmeniť svoj život k lepšiemu. Aj vďaka takýmto akciám sa o tejto problematike hovorí, upriamuje sa na ňu pozornosť a nájdu sa ľudia, ktorí chcú pomôcť.

Máte aj teraz kamarátov medzi Rómami?

Keďže som vyrastala v rómskej muzikantskej komunite, väčšinu kamarátov mám práve medzi nimi. V hudobnej brandži je Rómov veľmi veľa. Zároveň je v nej aj veľa iných etník. Napríklad v našej kapele Deep´n Space máme Gorala, Taliana, Marcel (pozn. redakcie – Marcel Palonder, priateľ speváčky) je Armén, čiže sme pomiešaní. To je podľa mňa skvelé, pretože v hudbe sa potom spájajú rôzne kultúry, tradície.

U vás doma to často vyzeralo tak, že sa celá rodina zišla a po večeroch sa hralo, spievalo?

Samozrejme, hoci mama je lekárkou a otec čašníkom z povolania, vždy ma viedli k hudbe a mali k nej vzťah. Mama hrávala na klavíri, otec na husliach a kontrabase. Takže niekoľkokrát nám prišli na dvere klopať susedia (smiech). Dialo sa to aj vtedy, keď som cvičila na rôzne súťaže, v detstve som totiž chodila na klavír. Okrem toho som vystriedala veľmi veľa krúžkov, napríklad balet, hip-hop alebo kajaky. Pri každom z nich som vydržala len niekoľko mesiacov. Každú chvíľu som si vymyslela niečo nové a rodičia ma v tom podporovali.

Napokon ste zakotvili aj tak pri speve.

K hudbe ma to ťahalo už odmalička, pre mňa je to dar, za ktorý ďakujem. Keď sme mali v základnej škole záverečné vystúpenia, ja som vždy spievala. A zároveň som vďaka mojim bratrancom, hudobníkom, mala prístup k zahraničnej, kvalitnej hudbe, ktorú mi vždy posúvali na kazetách. Vedela som, že chcem študovať spev, a tak som si na konzervatóriu vybrala hudobno-dramatický odbor. Počas školy ma muzikanti z jednej kapely počuli pospevovať si na schodoch a oslovili ma, či by som neprišla na ich skúšku. A tak som začala ako veľmi mladá vystupovať každý týždeň v džezovom klube.

Rodičia sa o vás nebáli?

Nie, pretože mám o päť rokov staršiu sestru, ktorá ma spolu s mojimi bratrancami a veľkou partiou kamarátov chodila povzbudzovať na každé vystúpenia. A hranie v kluboch je podľa mňa pre každého skvelá škola. Keď speváci čakajú, že hneď budú vystupovať na veľkých koncertoch a festivaloch, škodia sami sebe, pretože nenaberú dostatok skúseností. Aj v súčasnosti si to najviac užívam práve v kluboch, kde mám bezprostredný kontakt s fanúšikmi. Pritom cítim úžasnú energiu, že sa tam vytvára niečo nové.

Nerozmýšľali ste, že by ste so štúdiom spevu pokračovali aj na vysokej škole?

U nás sa dá na vysokej škole študovať iba operný spev, pre ktorý nemám vlohy ani cit. Na druhej strane viem, že nie som na takej úrovni, na akej by som chcela byť a mám čo doháňať v technike spevu alebo hudobnej inteligencii. Preto uvažujem o štúdiu džezového spevu v Amerike, kde učia svetoznáme hudobné osobnosti ako napríklad Stevie Wonder. Jeden semester tam by mi dal možno viac ako štyri roky na konzervatóriu.

Už na konzervatóriu ste účinkovali v muzikáloch Hamlet a Cigáni idú do neba. Väčšinou keď sa umelec raz dostane do muzikálového kolotoča, už tak skoro z neho nevystúpi. Vy ste si prečo povedali – dvakrát a dosť?

Muzikály boli pre mňa fantastická skúsenosť, Cigáni idú do neba je podľa mňa krásne predstavenie s úžasnou hudbou. Ale po čase som pocítila, že v tomto kolobehu nechcem pokračovať. V muzikáli máte všetko presne naplánované, vaše možnosti sú ohraničené, lebo ako spevák neinterpretujete svoju hudbu. Mne sa to zdalo nielen veľmi náročné na čas aj energiu, ale aj stereotypné. Preto som tam nevidela svoju cestu.

Muzikály sú však pre umelcov dobrým zdrojom príjmov tak, ako sú ním aj rôzne firemné večierky, akcie, na ktorých sa objavujete pomerne často. Ako sa vám na nich hráva?

Zakaždým sa snažím urobiť všetko pre to, aby sme mali s kapelou dobré podmienky a dokázali odviesť stopercentný výkon. Napríklad vyjednávam s usporiadateľom, aby ľudia nejedli, kým spievam, ale človek sa tomu vždy nevyhne, taký je skrátka náš chlebík.

Je trochu paradoxné, že hoci nemáte nahrané svoje CD, za polhodinové vystúpenie dostávate skutočne vysoké sumy.

Možno je to paradox, ale ja sa snažím robiť všetko pre to, aby som sa prirodzenou cestou dostala do povedomia ľudí, aby som mala čo najviac koncertov a nemusela sa umelo tlačiť do pozornosti. Pre mňa je fajn pocit, ak ma chcú ľudia počuť, objednávajú si ma, môj spev sa im zapáči a potom si možno kúpia aj moje CD.

Ako vzniká váš album? Ste už v postavení, keď vám skladatelia či textári sami ponúkajú piesne alebo ich oslovujete vy?

Je to asi tak pol na pol, ale už mám do veľkej miery jasno v tom, kto mi bude piesne písať. Budú to najmä členovia mojej kapely, pretože si myslím, že sú to najlepší hudobníci, akých tu na Slovensku máme.

Okrem sólového projektu účinkujete aj v kapele Deep´n Space, ktorá je zložená zo slovenskej hudobníckej špičky, napriek tomu sa o nej veľmi nehovorí.

S kapelou sme si vedomí toho, že nikdy nebudeme robiť veľké masové koncerty, ale fajnovú muziku, ktorá má určite menšie publikum.

Takže Slováci nemajú radi kvalitnú hudbu?

To si nemyslím. Hoci stále platí, že kvalitných hudobníkov často uznajú skôr v zahraničí, už aj u nás sa to začína pomaly meniť. Ľudia sú vnímavejší možno aj preto, že súčasná generácia nemá taký obmedzený prístup k hudbe, ako mala tá predošlá. Takže sa nám otvárajú dvere.

V Deep´n Space spievate spolu so svojím priateľom Marcelom Palonderom. Navzájom si radíte a kritizujete sa?

Samozrejme, keď Marcel nahráva, tak som od rána do večera v štúdiu a hovorím mu, čo sa mi páči a čo by mal, naopak, zmeniť. Kritika je podľa mňa najlepšia od blízkeho človeka, pretože pri ňom máte istotu, že to myslí úprimne.

U vás asi nehrozí, že by ste si prácu nenosili domov.

Tak to teda nie. Žijeme hudbou a aj keď si ideme sadnúť na kávu, je pre nás väčšinou hlavnou témou. Dokážeme sa pritom aj dobre pohádať, pretože obidvaja sme samoľúbi. Ale potom si vždy uvedomíme, že si navzájom chceme iba dobre.

Marcel sa pohybuje v hudobnej brandži oveľa dlhšie ako vy. Nestretli ste sa s názormi, že aj vďaka nemu ste tam, kde ste?

Zaregistrovala som také reči, ale s čistým svedomím môžem povedať, že idú mimo mňa. Väčšinu vecí som si vybojovala sama, hoci mi Marcel v mnohom pomohol, takisto ako som pomohla aj ja jemu. Podľa mňa každý raz v živote stretne človeka, ktorý ho posunie, naučí veľa nového. Nezáleží na tom, či je to partner v súkromí alebo nie. Podstatné je, že sa tí dvaja ľudia navzájom dopĺňajú. V našom prípade je to tak isto.

Anita Soul (22)

rodným menom Bertóková sa narodila v Bratislave, kde vyštudovala hudobno-dramatický odbor na konzervatóriu. Už počas školy účinkovala v muzikáloch Cigáni idú do neba a Hamlet. Objavila sa v televíznych projektoch Bailando alebo Hit storočia. Momentálne pripravuje svoj debutový album. Okrem toho je spolu so svojím priateľom, spevákom Marcelom Palonderom, členkou kapely Deep´n Space. Je slobodná, žije v Bratislave.

Autor: smeŽeny, 17/2008