Rozvod rodičov bolí, aj keď sú deti dospelé

íc, ktoré sa rozvádzajú v čase, keď sú ich deti dospelé. Ako takáto situácia vplýva na členov rodiny?

„Manželstvo mojich rodičov nepatrilo k idylickým, no koľko ich je v súčasnosti takých?“ pýta sa Bratislavčanka Martina Serebínová. Jej rodičov rozviedli začiatkom tohto roku, krátko predtým, ako Martina oslávila 29. narodeniny. „S rodičmi nežijem od svojich dvadsiatich dvoch rokov, no sama som bola prekvapená, ako ma to zasiahlo. Už dlhší čas som tušila, že otec má mladšiu priateľku, ale myslela som si, že je to iba výstrelok na ‚staré kolená‘ a po istom čase ho to prejde. Nestalo sa, otec od mamy odišiel.

O pol roka podal žiadosť o rozvod,“ opisuje situáciu, ktorá jej podľa vlastných slov veľkou mierou zasiahla do života. „Moja mama to navonok zvláda dobre, no viem, že si svoje dôchodcovské roky predstavovala úplne inak. Hoci to odo mňa nežiada, snažím sa tráviť s ňou čo najviac času, pretože mi je ľúto, že zostala sama. To sa však zasa nepáči môjmu priateľovi, ktorý mi vyčíta, že sme sa s mamou na seba upli,“ hovorí Martina.

S otcom komunikuje veľmi sporadicky a aj keď ho istým spôsobom chápe, podvedome mu vyčíta, že od mamy odišiel. „Mama má viac ako šesťdesiat rokov a v tomto veku je podľa mňa veľmi ťažké nájsť si partnera. A ja si neviem predstaviť, že zostane sama,“ uzatvára svoje rozprávanie Martina.

Rozvodov pribúda
Číslo rozvodov na Slovensku každým rokom stúpa, v priebehu piatich rokov sa zvýšilo takmer o tritisíc. Mnohé možno pripísať tomu, že spoločnosť sa k rozvodom stavia v súčasnosti oveľa tolerantnejšie a uviesť v kolónke stav – rozvedený – sa nevníma ako niečo odsúdeniahodné. „Navonok sa zdá, že rozvodovosť je vyššia, lebo spoločnosť je liberálnejšia, ale dôvodov je určite viac.

Súčasnosť je náročná na ekonomické zabezpečenie rodiny, na čas, ktorý strávia ľudia v práci, na schopnosť rovnomerne si tento čas rozdeliť medzi prácu, aktivity s rodinou, partnerkou, deťmi, širšou rodinou a rovnako aj na osobný voľný čas,“ hovorí poradenská psychologička Rita Švihranová. „Zdá sa, že vyrastá generácia, ktorá chce žiť a užiť si, je o niečo slobodnejšia v rozhodovaní o rozvode a na manželstvo sa nepozerá ako na trvalú inštitúciu.

To však neznamená, že nie sú aj takí, pre ktorých je manželstvo trvalou hodnotou, do ktorej sa oplatí investovať energiu a prekonávať krízy spoločne.“ Zaujímavý je aj fakt, že tak, ako sa zvyšuje počet rozvodov, zvyšuje sa aj vek rozvádzajúcich sa. Kým v roku 2001 mal čerstvo rozvedený slovenský muž v priemere tridsaťosem a pol roka, v roku 2006 to bolo štyridsať rokov. Ženy sú v priemere o vyše roka staršie ako pred piatimi rokmi.

Ako to vnímajú deti
Aj keď spoločnosť je k rozvodom tolerantnejšia, odborníci sa aj dnes často stretávajú s pármi, ktoré zotrvávajú v manželstve kvôli deťom. Práve ratolesti v predškolskom či školskom veku zvyknú vnímať rozvod veľmi citlivo. „Keď je dieťa veľmi malé a rodičia sa rozvádzajú, zväčša si to vzťahuje na seba, cíti sa príčinou rozvodu a nahovára si: Nebol som ani toľko hodný, aby pri mne rodičia zostali,“ hovorí psychologička Miroslava Muráriková.

Inak to vníma dieťa v puberte, ktoré má v súvislosti s dospievaním dosť svojich vlastných problémov a zneistenie rodičovského zázemia mu určite neprispieva k zdravému vývoju. „Najmä, ak rodičia nezvládnu formu a spôsob ukončenia manželstva. Rozvod býva často len konečným riešením po dlhodobých sporoch, v ktorých deti vyrastajú v hádkach a napätí. Deti vycítia nevraživosť medzi rodičmi a často sa snažia robiť všetko pre to, aby sa otec a matka zmierili,“ tvrdí Rita Švihranová.

Je prirodzené, že rozvod rodičov sa na dieťati podpíše, bez ohľadu na jeho vek „Všetci si nesieme svoje detstvo so sebou, máme v sebe odraz mamy a otca, ktorý je nezmazateľný. Nech dieťa vyrastá v akomkoľvek prostredí, vždy ho bude považovať za normu, ktorú má tendenciu opakovať aj vo svojej rodine. To však neznamená, že ten, kto pochádza z rozvedenej rodiny, sa musí automaticky tiež rozviesť. Aj on môže mať dobre fungujúcu rodinu, ak na sebe pracuje, vstupuje do manželstva s tým, že je významné, dôležité a nechce z neho uniknúť v momente, keď sa objaví prvý problém,“ hovorí Muráriková.

Syndróm prázdneho hniezda
Keď však deti dospejú a osamostatnia sa, u rodičov niekedy nastane pocit, že ich k sebe nič nepúta, že už nemajú spoločné témy na rozhovor. Podľa psychologičky Rity Švihranovej sa to stáva v prípadoch, ak partneri zabudnú, že sú predovšetkým pár. „Niekedy sa po narodení detí oslovujú rodičia vzájomne ocko, mama. Akoby zabudli, že sú nielen rodičia. V manželstve je však dôležité venovať sa nielen deťom, ale aj sebe a partnerovi.“

Väčšiu šancu na dlhodobé spolužitie majú páry, ktoré sa rešpektujú a podporujú v osobnom, individuálnom rozvoji. „Ďalej páry, ktoré si neobmedzujú násilím alebo neprimeranou žiarlivosťou osobnú slobodu a zároveň rozvíjajú aj spoločné aktivity a spoločné trávenie voľného času,“ dodáva psychologička. Je teda zrejmé, že spoliehať sa na ratolesti, ktoré budú fungovať ako tmel vzťahu, nemá dlhú trvácnosť. Deti sa prirodzene osamostatňujú a skôr či neskôr odchádzajú z domu, nájdu si partnerov a neskôr si založia vlastné rodiny.

Rozvod je vec voľby
Aj dospelé deti, ktoré majú svoje starosti a riešia svoje životné situácie, môže rozvod rodičov zaskočiť a v mnohých prípadoch nevedia, ako majú reagovať. Či ako prostredník medzi matku a otcom, alebo ako nezainteresovaný pozorovateľ. „Ja osobne zastávam názor, že dospelé dieťa má právo na svoj život, sebarealizáciu, rozvoj a slobodu určovať smer, kam sa poberie. Rozvod rodičov by nemal dospelého jedinca zaťažiť väčšou starostlivosťou o nich. Závisí to od toho, čo vytvára zmysel života každého z manželského páru, ako si vie hľadať svoj spôsob žitia už v manželstve a potom aj po rozvode,“ hovorí Švihranová.

Deti majú často pocit dlhu voči rodičom, ktorí v staršom, často až dôchodcovskom veku zrazu ostávajú sami, a tak sa s nimi snažia tráviť čo najviac času, často na úkor svojich partnerov či rodín. „Dospelé dieťa sa môže starať o rodičov v tej miere, akú ono uzná za vhodné a potrebnú starostlivosť o rodičov zabezpečí tak, ako vládze, či už z časového, alebo finančného hľadiska. Záleží na tom, ako sa rozhodlo podľa svojich možností a svedomia.

Často sa stáva, že mladí sú v konflikte medzi chuťou žiť a realizovať sa a očakávaním rodičov, ktorí vyžadujú, aby sa im podriadili. Treba si však uvedomiť, že výčitky rodičov nie sú na mieste. Oni sa v minulosti starali o svoje deti, lebo sa tak rozhodli,“ dodáva psychologička. Ak malo dieťa zdravý vzťah s rodičom, ten by ho nikdy nemal vťahovať do svojich problémov. Zasahovať do rozvodu rodičov môže byť zničujúce aj pre tridsaťročného človeka, keďže nemá možnosť situáciu nejakým spôsobom zmeniť. Mal by dať rodičovi najavo, že rešpektuje jeho pocity, že je mu to ľúto, ale že rozvod je vec partnerov, a nie ich detí.

Pristarí na zmenu?
Priemerný vek partnerov pri rozvode sa pohybuje okolo štyridsiatich rokov. Hoci to záleží na každom individuálne, v tomto veku nie je vylúčené, že si nájdu nového partnera, prípadne si založia rodinu. Čo však v prípade päťdesiat- či šesťdesiatročných ľudí, ktorí veľkú časť svojho života prežili v manželstve a zrazu ostali sami? „Čím sú ľudia starší, tým majú väčší problém púšťať sa do nových vecí a začínať odznovu. Závisí to však aj od povahy, temperamentu, schopnosti zvládať stres a ťažké životné situácie,“ hovorí Muráriková.

Ťažké to môže byť najmä pre tých, ktorí boli vo vzťahu veľmi naviazaní či už citovo, ekonomicky, alebo v prípade, že bol rozvod nečakaný. „Verím však, že ľudia si môžu nájsť v každej situácii nový spôsob žitia, hľadať nové zdroje radosti, nové vzťahy. Ak citová kríza trvá príliš dlho, môžu vyhľadať odborníka, psychológa, prípadne psychiatra. Ten im pomôže prekonať problémy. S jeho pomocou a podporou môžu spoločne hľadať spôsob, ako sa vnútorne rozlúčiť s bývalým vzťahom, vyrovnať sa so stratou, zmenou. Potom môžu začať pozerať dopredu a hľadať zdroje na zmenu, nový a iný spôsob života,“ dodáva Švihranová.

Aký vplyv má rozvod na deti?
Na otázky odpovedá advokát Juraj Lukačka.

Čo z právneho hľadiska sprevádza rozvod rodičov, ktorí majú maloleté deti?
Túto problematiku primárne upravuje zákon o rodine, ktorý je v podobe nového prepracovaného zákona účinný na území SR od roku 2005. V prípade, ak dôjde k rozvodu manželstva rodičov maloletého dieťaťa, súd v rozhodnutí, ktorým sa manželstvo rozvádza, zároveň upraví výkon rodičovských práv a povinností k takémuto dieťaťu na obdobie po rozvode. To znamená, že súd určí, ktorému rodičovi bude maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, ktorý z rodičov bude maloleté dieťa zastupovať a spravovať jeho majetok. Rodičovi, ktorému nebolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti, súd určí rozsah výživného. O výživnom sa môžu rodičia tiež dohodnúť. Rodičia sa tiež môžu dohodnúť o celej vzájomnej úprave rodičovských práv a povinností, čo však podlieha schváleniu súdu. Takáto dohoda potom nahrádza rozhodnutie súdu. Úprava styku maloletého dieťaťa s rodičom, ktorému nebolo zverené do osobnej starostlivosti, môže byť predmetom dohody rodičov alebo ju určí súd. Pri všetkých uvedených následkoch rozvodu rodičov sa vždy prihliada na záujmy maloletého dieťaťa, najmä jeho práva na zachovanie vzťahu k obom rodičom.

Je rozdiel, ak má dieťa pri rozvode rodičov jeden rok a ak má pätnásť rokov?
Z právneho hľadiska je ročné, ako aj pätnásťročné dieťa maloleté, a preto v oboch prípadoch platia bez rozdielu poznámky uvedené pri prvej odpovedi. Samozrejme, pätnásťročné dieťa vzhľadom na svoju rozumovú vyspelosť zohráva pri rozhodovaní o úprave práv k nemu významnejšiu úlohu. Taktiež pri rozhodovaní o výživnom sa prihliada na oprávnené potreby dieťaťa. Tie budú určite odlišné u pätnásťročného a u ročného dieťaťa.

Čo ak sa rozvádzajú rodičia, ktorí majú deti staršie ako osemnásť rokov, teda ak sú ich deti dospelé? Majú rodičia voči takýmto deťom stále nejaké povinnosti?
V prípade, ak sa rozvádzajú rodičia plnoletých detí, takýto rozvod nie je spojený s konaním o úprave rodičovských práv a povinností. To znamená, že na rozvode rodičov plnoleté deti de iure neparticipujú. Treba si však uvedomiť, že bez ohľadu na rozvod majú obaja rodičia zákonnú vyživovaciu povinnosť voči deťom, a to až do času, keď je dieťa schopné samo sa živiť, čo sa posudzuje vždy individuálne a v žiadnom prípade nie je striktne určené dosiahnutím plnoletosti. Takéhoto práva sa môže plnoleté dieťa domôcť aj návrhom na príslušný súd.

Autor: zuzana Nvótová, smeŽeny 17/2008