Je táto krajina pre dôchodcov?

V minulosti sa starší človek tešil veľkej úcte, pretože symbolizoval múdrosť a skúsenosť. Stačí si zalistovať v Dobšinského rozprávkach, kde funguje bežná schéma - buď poslúchneš dobre mienené rady potulného starca, alebo skončíš veľmi, ale veľmi zle. Dnes sa postavenie a vnímanie starších ľudí zmenilo.

Staroba už neznamená prirodzenú fázu ľudského života a integrovanú súčasť spoločnosti. Vyšší vek chápeme ako príťaž, niečo nepohodlné a neužitočné. K oslavám kultu mladosti a krásy sa vráskaví ľudia jednoducho nehodia. S devalváciou statusu starších ľudí úzko súvisí ich finančná situácia. Priemerná výška dôchodku na Slovensku je zhruba 8900 korún. Ak odpočítame poplatky súvisiace s prežitím a bývaním, zostane nám suma, ktorá je na zabezpečenie aktívneho a príjemného dôchodku príliš malá. O pobyte v kúpeľoch či zahraničnom zájazde môže väčšina dôchodcov len snívať.

Aktivity - ale aké?
Zanedbávaním kultúrneho a spoločenského života stráca starší človek kontakty s inými ľuďmi i so svetom. Postupne mu začínajú chýbať informácie a nutné sociálne zručnosti a návrat do spoločnosti je stále ťažší. „Aktivita je prirodzená vlastnosť a potreba počas celého ľudského života. V detstve je spontánna, postupne ju prispôsobujeme požiadavkám okolia a v dospelosti z nej máme zdroj obživy. V starobe je však nutnosťou, aby život zostal životom. Netreba zabúdať, že fyzická aktivita nie je jediná.

Aktívni a užitoční pre seba a okolie môžeme byť aj inak – napríklad rozprávaním starých rodinných historiek vnukom alebo klebetením s kamarátkami v kaviarni. Najdôležitejšie je aktivitu udržiavať, nech je akákoľvek. Tým sa vyhneme možnej izolácii, ktorá môže spustiť bludné koleso psychického i fyzického chátrania,“ tvrdí psychologička Zuzana Zacharová. Vstupom do dôchodkového veku narastá množstvo voľného času a človek, ktorý strávil väčšinu dňa v práci, zrazu nevie, ako s ním naložiť. „Svoje obľúbené činnosti by sme preto mali hľadať a rozvíjať už od mladšieho veku, pokým máme zachované všetky telesné sily a zmysly. Cielene môžeme myslieť aj na to, ktoré z nich sa zídu, keď už naša kondícia nebude stopercentná. Objavovať nové záľuby je však dôležité aj v dôchodcovskom veku.“

Všade samé prekážky
Mladší človek trávi svoj voľný čas v rodinnom prostredí alebo s priateľmi. Mimo domova navštevuje kaviarne, športové podujatia, filmové či divadelné predstavenia, prechádza sa v prírode – každý podľa toho, čo ho baví. Na dôchodcov zvykneme nazerať ako na homogénnu skupinu, dychtiacu po ľudových zabávačoch, dychovke a telenovelách.

Seniori však iba pokračujú vo svojich celoživotných návykoch, či už to boli návštevy opery, alebo miestneho pohostinstva. Rozdiel je len v tom, že pri výbere vhodných aktivít musia viac ako predtým prihliadať na svoj fyzický stav, vzdialenosť od miesta bydliska či cenovú dostupnosť.

Diametrálne odlišné možnosti poskytuje vidiek a mesto. Dôchodca na dedine je obmedzený hranicami obce. Ak nemá vlastné auto, je odkázaný na ponuku miestnych inštitúcií. Autobusy premávajú sporadicky, vo večerných hodinách a cez víkend vôbec. V minulosti fungovalo v každej väčšej obci kino, dnes je prevažná väčšina z nich zrušená. Okrem kostola, futbalových zápasov a krčmy zostáva ešte jedna možnosť - kultúrny dom. Jeho program závisí od obecného rozpočtu, no najmä od kultúrneho pracovníka obce či od starostu.

Pri dostatočnej vôli a angažovanosti môže byť ponuka prekvapivo pestrá. Operné predstavenie či koncert symfonického orchestra by sme tu však hľadali márne. Zdalo by sa, že mestský dôchodca je na tom lepšie. Jeho finančné možnosti sú však značne obmedzené a za všetko treba platiť. Vstupenka na operu so zľavou stojí v priemere 250 korún, menej lukratívne miesto v činohre okolo stovky. Ani doprava nie je zadarmo a jazda večerným autobusom je pre osamelého dôchodcu riziková. Ak má navyše problémy s kĺbmi alebo je kondične slabší, cesta verejnou dopravou je prakticky nemožná.

Program kina býva orientovaný na mladších divákov, vstupenky sú drahé. Ak má šťastie, nachádza sa v jeho okolí vhodné záujmové združenie či klub dôchodcov, ktoré organizujú výlety do prírody, návštevy rôznych podujatí, kurzy. Ak nie, sedí doma.

Vzdelávanie
V jedenástich mestách na Slovensku majú starší ľudia možnosť navštevovať Univerzitu tretieho veku a študovať napríklad astronómiu, dejiny umenia, záhradníctvo či jogu. Počet študentov-seniorov narastá z roka na rok. V súčasnosti ich Asociácia Univerzít tretieho veku eviduje okolo päťtisíc, na čakacej listine sú ďalšie stovky záujemcov.

Ostatné vzdelávacie kurzy, určené pre širokú verejnosť, sú pre väčšinu dôchodcov nedostupné - ceny za pár hodín výučby sú často vyššie ako ich mesačný príjem. Prekážkou je aj spôsob výkladu učiva, ktorý nie je prispôsobený starším ľuďom. Špeciálne kurzy pre dôchodcov s vyškolenými a trpezlivými lektormi sú skôr výnimkou. Tie, ktoré existujú, sú hneď po zápise obsadené.

"Senior - Friendly" svet
O dostupné vzdelávacie či kultúrne podujatia prejavujú dôchodcovia aktívny záujem. Naopak, nálepkou „pasívna“ by sa dala označiť štátna sociálna a kultúrna politika pre seniorov. Webové stránky príslušných ministerstiev sú plné bojových výrazov ako „implementácia národného programu ochrany starších ľudí“, „rozvoj kultúrnych potrieb znevýhodnených skupín obyvateľstva“, „rozvoj starostlivosti o kultúrne potreby znevýhodnených“, no konkrétne aktivity príliš nevidieť.

Platí to i o miestnej samospráve – namiesto integrácie seniorov sa niektorí predstavitelia chvália veľkolepými plánmi obrovských domovov dôchodcov, umiestnených kdesi vo vzdialených perifériách miest. A napokon, byť senior-friendly by sme sa mohli pokúsiť všetci. Napríklad tým, že namiesto anglickej frázy použijeme spojenie „priateľský k starším ľuďom“. Prípadne seniorom poskytneme lekciu angličtiny.

Najviac nám pomáhajú dobrovoľníci
Na otázky odpovedá Zdena Skokňová, šéfredaktorka informačného portálu www.senior.sk a predsedníčka občianskeho združenia regióny.sk, ktoré prevádzkuje klub senior s dennou výučbou počítačových kurzov pre seniorov.

1. Aké sú dôvody, pre ktoré sa seniori rozhodnú vstúpiť do vášho klubu a naučiť sa prácu na počítači?
Je to rôzne. „Čerství“ dôchodcovia, najmä s VŠ vzdelaním, chcú udržať kontakt s okolím a novinkami svojej profesie. Niektorí dostali starší počítač od potomkov, ktorí žijú v zahraničí a chcú byť so svojimi rodičmi v elektronickom kontakte. Iných privedie zvedavosť alebo chcú udržať krok s mladšími príbuznými a na kurz chodia tajne. Doma si potom suverénne sadnú k počítaču, ukážu diplom a tešia sa, aký vyvolajú u svojich blízkych šok (smiech).

2. Ako sa líši výučba seniorov od výučby mladších ľudí? Starší ľudia musia často prekonávať nepredstaviteľné
psychické bariéry vyplývajúce z nového prostredia, moderných technológií, neznámych pojmov. Na ich prekonávanie je dôležité klubové prostredie a prístup lektora, ktorý musí podať tému prístupným a zrozumiteľným spôsobom. Rozdiel je aj v motivácii, mladším ide zvyčajne len o získanie „papiera“ a očakávajú, že lektori im nalejú do hlavy všetky zručnosti.

Mali sme v kurze dôchodkyňu, ktorá prekonala dve mozgové príhody, ruka s myšou sa jej triasla tak, že sa na to nedalo pozerať. Vďaka silnej motivácii sa však naučila všetko potrebné. Medzičasom jej zomrel manžel, no s pomocou internetu sa udržala psychicky nad vodou a dokonca si našla nových priateľov a záujmy.

3. Poplatky za kurz sú pomerne nízke. Odkiaľ čerpáte financie potrebné na činnosť klubu?
Stratu vykrývame z iných činností nášho združenia, ktoré nie sú zamerané pre seniorov. Náklady nám šetria sponzori, ktorí nás podporujú nepriamo – napríklad poskytnutím antivírusových programov, licencií operačných systémov, nižšou cenou internetového pripojenia. Najviac nám však pomáha návštevnosť členov klubu a dobrovoľníci, ktorí pracujú denne bez finančnej odmeny vrátane lektorov a administrátorov. V minulosti nám pomohla dotácia z ministerstva dopravy. Na granty z EÚ sme príliš malé a neznáme združenie – k projektom zväčša potrebujeme partnerov, pretože realizácia je pre nás administratívne veľmi náročná.

Najstaršia členka ochotníckeho súboru má 68 rokov
Eva Haluzová, Kultúrna pracovníčka obce Dolný Ohaj
Program nášho kultúrneho domu býva stanovený asi pol roka dopredu. Okrem rôznych plesov a estrád sú obľúbené besiedky s vystúpeniami detí miestnej základnej školy, súťaž Talenty Ohaja, Detský slávik, vystúpenia miestnych humoristov či nedávny tanečný maratón. Po Veľkej noci sa môžu obyvatelia obce tešiť na premiéru hry miestneho ochotníckeho súboru.

Scenáre píšem ja, spolu s kamarátkou. Inšpiráciu čerpáme z divadelných žánrov konca 19. storočia, so spevom, tancom, veršovačkami i hovoreným slovom. Počet divákov na predstavení sa pohybuje medzi 150 až 200 (skromný úsmev), značnú časť tvoria práve seniori. Dôchodcov máme aj medzi hercami. Najstaršia členka ochotníckeho súboru má 68 rokov a na skúšky chodí o barlách. Seniori sa umelecky realizujú aj vo folklórnom speváckom súbore, s ktorým cestujú na podujatia po celom Slovensku. Cena vstupeniek sa pohybuje od 20 do 30 korún, viac by naši obyvatelia a zvlášť dôchodcovia neboli ochotní zaplatiť. Pár korún navyše získame vďaka krátkodobým prenájmom priestorov obchodníkom s lacným textilom.

Vstupenky a prenájmy priestorov pokryjú len zlomok ročných nákladov na kultúrny dom. Z obecného rozpočtu sa mesačne uhrádza iba spotreba energií a môj plat. Občas sa schváli symbolický jednorazový honorár pre „slávnych“ umelcov. Na pohostenie a podobné výdavky zháňam sponzorov. Občania sa o najbliších podujatiach dozvedia z miestneho rozhlasu a plagátov, no na niektoré akcie pozýva po omši i pán farár. Internetom pozvánky neposielam, nemám k dispozícii ani počítač. Práca kultúrnej pracovníčky je zaujímavá, i keď časovo náročná.

Keď sa to tak vezme, za jeden plat vykonávam prácu dramaturgičky, producentky, scenáristky, upratovačky, údržbárky, zháňam financie (smiech). Môj plat sa pohybuje medzi osem- a deväťtisíc mesačne, no nesťažujem sa - práca ma baví.