V minulosti mnohí zastávali názor, že dieťa treba nechať vyplakať. Matkám sa tvrdilo, že bábätko si len precvičuje pľúca, alebo že svoje dieťa rozmaznávajú, keď ho neustále berú na ruky. Plač sa tiež využíval pri zavádzaní spánkového režimu. Tieto techniky skutočne fungujú, to nemožno poprieť. Kojenec v postieľke napokon skutočne prestane plakať, ak si ho nebudete všímať. Len za akú cenu! Stres z dlhotrvajúceho plaču kvôli odlúčeniu od matky totiž pôsobí veľmi negatívne na vyvíjajúci sa mozog dieťatka. Pri dlhodobom plači sa z nadobličiek do mozgu uvoľňuje stresový hormón kortizol, ktorý po určitom čase dosahuje toxickú hladinu a poškodí kľúčové štruktúry vyvíjajúceho sa mozgu.
Bábätká sú geneticky naprogramované, aby plakali, keď sú odlúčené od mamičky. Ich plač je výrazom prosby o pomoc, lebo si ešte nedokážu poradiť samé. Neplačú pre nič za nič, aby s vami manipulovali, ale preto, že volajú o pomoc. Nevšímavosť, alebo ešte horšie, zlostná reakcia na plač vášho dieťaťa (aj keď sa na ňu často cítite) nikdy nie sú vhodné. Ak dieťa nechávate pričasto, pridlho plakať, vysvetlí si to tak, že ste ho opustili, keď vás najviac potrebovalo. Doživotne ovplyvníte systém odpovede na stres v jeho mozgu. To znamená, že jeho vnímanie sveta bude podfarbené pocitom ohrozenia a úzkosti, hoci v skutočnosti bude v bezpečí.
Ak chcete aktivovať utlmujúcu vetvu autonómneho nervového systému svojho dieťaťa, musíte sa najprv sama upokojiť. Pri účinnom hlbokom predýchaní sa zakrátko upokojíte a váš mozog zastaví produkciu stresových hormónov. Väčšina detí sa ihneď ukľudní, keď ich – pokojná – vezmete na ruky. Ak sa cítite už zúfalá a dieťa nie a nie sa upokojiť, nezostávajte sama. Zavolajte vám príjemnej, blízkej osobe a choďte do parku, vymieňajte si skúsenosti s inými mamičkami, prejdite sa spolu s ocinom. Dlhodobý stres môže viesť k prudkému poklesu hladiny sérotonínu, kľúčového stabilizátora nálady, a vzniku veľmi agresívnych impulzov. Takisto klesá hladina dopamínu, chemickej látky vyvolávajúcej príjemné pocity, takže sa cítite mizerne, keď dieťa nie a nie prestať plakať. Prečo máte chuť jačať, keď vaše bábätko plače? Jeho city sú tak primitívne, že ľahko spustia jeden alebo viac z troch poplašných systémov vo vašom emočnom mozgu. Okrem toho vám automaticky stúpne hladina chemických stresových látok. Potrebujete pomoc. Vyhľadajte psychológa, posťažujte sa iným mamičkám, vyplačte tej vlastnej na pleci alebo vyzúrte na partnerovi, no nikdy nie na dieťati!!
Neriešte to však odlúčením od dieťaťa. Odlúčenie od matky, a to aj krátkodobé, pôsobí na ľudské mláďa do troch rokov - kvôli nezrelému mozgu - ako fyzická bolesť. Nové poznatky z výskumov, ktoré nájdete aj v príručke Rodičovstvo je veda od Margot Sunderland, dokazujú, že ak dáte dieťa do jaslí, zlepšia sa jeho kognitívne výkony (IQ), ale žiaľ, pokiaľ ide o jeho zdravie a citovú vyrovnanosť, dosiahnete pravý opak – hodnoty prudko klesnú aj u dovtedy vyrovnaných detí, nehovoriac už o tých „precitlivených“. Deti, ktoré chodili do jaslí, môžu byť neskôr ťažko zvládateľné, prejavovať sa agresívne, hystericky, depresívne a pod. Každé odlúčenie v ranom detstve treba dôkladne zvážiť. Ak je to nevyhnutné, rodičia sú povinní si vhodným a účinným spôsobom overiť, či svoje dieťa zverujú citlivej a láskyplnej dospelej osobe.
Deti, ktorých potreba citovej väzby nebola plne uspokojená, budú samostatnosť predstierať. Pre dieťa je nesmierne zahanbujúce, ak má veľkú potrebu citovej odozvy a stretne sa s kritikou alebo odbitím. A tak zaujme obranný postoj „ja rodičov nepotrebujem“, aby sa vyrovnalo s bolesťou, a často sa zatvrdí, čo vedie k otupeniu vnímavosti na potrebu citovej väzby. To môže spôsobiť veľa duševného trápenia, nešťastných lások a strachu v dospelosti. Takže ak na vás dieťa visí, je to viac ako v poriadku. Tak to má a musí byť, odjakživa, veď ste jeho mama. Majte na pamäti výskumy šimpanzov, ktoré jednoznačne dokázali, že čas strávený s matkou priamo úmerne produkuje vysmiate, smelé mláďatá, ktoré sú psychicky silné a odolné, a dokonca ani starnutie im nerobí problémy!
Autor: Martina Biela