Katarína Hubová: Doma je tam, kde človek rozumie veciam

Dizajn je oblasť, ktorá otvára otázku, či je to umenie, alebo nie. Ako ste sa dopracovali k jeho teórii a prezentácii?

Zrejme ma ovplyvnilo štúdium dejín umenia a vzťah k priestorovým umeniam, najmä k soche. A tiež pracovné prostredie, v ktorom som sa v minulosti pohybovala. Všetky skúsenosti využívam a pomáhajú mi v súčasnej práci. Vzdelanie určite ovplyvnilo moje vnímanie estetických hodnôt nielen umenia, ale aj architektúry, prírody a ich vzťahov. Ale človek si vie vytvoriť vzťah k rôznym predmetom alebo k veciam, aj keď nikdy neštudoval výtvarnú vedu.

Zdedili ste výtvarné cítenie z rodiny?

Moji rodičia boli kultúrne orientovaní ľudia. Mali veľa priateľov medzi výtvarníkmi, otec bol novinár. Ja som svoju osobnosť prejavovala v detstve napríklad netradičným výberom oblečenia, pravidelne nevhodným na danú príležitosť. Dokonca som nakupovala pre celý dom mlieko, len aby som si zarobila pár korún a sama si mohla vybrať v obchode nejaký kus odevu.

Aj vaše deti mali takú slobodu v rozhodovaní?

Mali, a domáce prostredie ich veľmi ovplyvnilo.

Prečo?

Tým, že môj manžel skončil sochárstvo a venuje sa drevu, vyrastali s úžasnými drevenými vecičkami, ktoré pre ne vyrábal. Mali celkom iné hračky ako ostatné deti, a vôbec, všeličo sme pre nich robili svojsky. Nevychovávali sme ich cielene, ale nejako to vyšlo, že nemali túžbu vlastniť veci a hračky z obchodu.

A čo vy a veci, ktoré vás doma v detstve obklopovali?

Vyrastala som v dome, v ktorom sa narodila aj moja mama, takže tradícia u nás mala pevné korene. Ten dom mal, a doteraz má malú, veľmi príjemnú záhradu, kde sme trávili veľa času. Doma sme mali obrazy od výtvarníkov, rovesníkov mojich rodičov. Keď dnes navštívim svojich rodičov, ich stôl, sekretár, knižnica, kreslá, všetko stojí na tom istom mieste ako kedysi. V priebehu rokov sa len máločo menilo, presúvalo.

Čo sa vám odtiaľ najviac vybavuje?

Dodnes je môj rodičovský byt zariadený sektorovým nábytkom zo šesťdesiatych rokov. Je podľa mňa úplne skvelý, stále sa naň rada pozerám. Nepamätám si výrobcu, ale stálo by za to zistiť ho. Keď uvažujem o založení múzea nábytku, vždy si hovorím, že by tam nemal chýbať.

Chcete s ním po toľkých rokoch pohnúť?

Veď práve, to by som nerada urobila. Bývanie je pre mňa vôbec veľmi citlivá téma.

Prečo?

Úzko súvisí s mojím vnímaním pojmu domova. A to sú veci, ktoré môžu mať veľmi ďaleko od trendov moderného bývania a zariaďovania. Domov si vytvára človek rokmi, neverím, že môže podliehať trendom.

Ako sa preniesla vaša skúsenosť z detských čias do bývania, ktoré ste si zariadili neskôr s vlastnou rodinou?

Asi v tom pocite istoty. Že keď prídem domov, viem, kde má miesto kreslo, na ktoré si chcem sadnúť a zažnúť si tú istú lampu. Dlho sme bývali v jednej izbe s dvoma deťmi u mojich rodičov a bolo to príjemné spolunažívanie. Pôvodne sme plánovali, že sa odsťahujeme do Štiavnice a budeme opravovať pamiatky. Život to však zariadil inak, nakoniec sme stavali v sedemdesiatych rokoch dom v Bratislave. Trvalo nám to veľmi dlho, ale nakoniec sa to podarilo. Je akurátny, ani veľký, ani malý, plus ateliér. V podstate ho celý staval môj manžel. Dlho v ňom všeličo chýbalo, ale postupne sme si väčšinu vecí urobili sami. Naša prvá vlastnoručne vyrobená vec bola drevená posteľ.

Bol v tom čase na trhu nábytkového dizajnu výber, z ktorého by vám niečo vyhovovalo?

Nemali sme kupovaný nábytok. V tom čase veľký výber v predajniach nebol, a to, čo bolo na predaj, sa na seba hrozne podobalo. Takže sme hľadali radšej staré veci, ktoré sme si naznášali do domu. Všelikto nám všeličo daroval. Kúpili sme si len dve kreslá a stolík, a tie máme dodnes. Pamätáte si firmu Hikor Písek? Tá tieto sedenia vyrábala - mali drevenú jednoduchú konštrukciu, ľanové poťahy a boli vo všetkých mladých rodinách v našom okolí. Z nášho nábytku mám dodnes najradšej starý kredenc, ktorý niekto vyhodil pri VŠMU na Ventúrskej ulici v Bratislave. Môj muž ho doniesol na chrbte domov, zrekonštruovali sme ho a natreli na modro. Nie každý má rád modrú farbu, pôsobí často chladne, ale u nás v dome krásne žiari.

Rada experimentujete s farbami?

Farby majú svoj psychologický význam. Ale ich výber považujem za veľmi osobnú vec, navyše, názor na farby sa spolu s človekom vyvíja a mení. Nepatrím však medzi tých, čo ich v byte často striedajú. Podobne ako staré veci, ani farby, na ktoré sme si doma zvykli, by som nedala z domu preč. Tvoria náš domov a máme ich radi.

Pracujete s produktmi najmodernejších tvarov z najrôznejších materiálov, ale vo svojej domácnosti ich nemáte. Prečo?

Asi to súvisí so vzťahom k histórii a jej štúdiom. Mám rada, keď z vecí cítiť vek a keď viem, že niekomu patrili, že majú svoj vlastný život. Cesta, ako sa k nám dostali, to je niečo, vďaka čomu sme si k nim vytvorili vzťah. Dom už zariadený mám a nepotrebujem meniť staré veci za nové, ale moderný dizajn mám aj napriek tomu rada a veľmi sa mi páči. Najjednoduchšie veci považujem za tie najkrajšie. Za ich vznikom sa skrýva veľa práce, skúseností a talentu, lebo vznikajú najťažšie. Skvelý moderný dizajn a nové trendy, ktoré sú predstavované napríklad na milánskom veľtrhu a sú často založené na vytváraní krásnych ilúzií, sú veľmi zaujímavé, ale medzi tým, čo človek vníma ako exponát, a tým, čo má doma a v čom žije, je veľký rozdiel.

Ľudia niekedy nemajú čas sústrediť sa na svoje bývanie a investovať doň. Tí solventnejší využívajú služby interiérových dizajnérov. Máte s nimi skúsenosť?

Interiér, ktorý zariaďuje architekt alebo dizajnér a robí to na objednávku, býva veľmi fotogenický, ale často cítite, že je chladný, neosobný, lebo tí, čo ho obývajú, nevložili doň svojho ducha. Chýba mu osobitosť. Tá keď je v človeku, je aj vo veciach, ktorými sa obklopí. My máme doma napríklad kachľovú pec. Nie je nič príjemnejšie, ako keď mi skoro ráno muž uvarí kávu a potom pri nej sedíme. Alebo večer, keď zavoláme naše vnúčatá, ktoré radi „kúria“, potom si sadnú na malé stoličky a pozerajú sa do pece ako do televízora. To sú dôležité momenty, ktoré tvoria domov a ktoré súvisia s konkrétnym kusom zariadenia. Jednoducho, domáce priestory by nemali byť chladné.

Veríte, že môže lepšia komunikácia medzi klientom a dizajnérom urobiť interiér viac svojským?

Je veľký rozdiel medzi tým, či ide o osobné bývanie, alebo o verejný priestor, no komunikácia je v oboch prípadoch podstatná. Je to súčasť talentu interiérového dizajnéra. Ak ho nemá, môže ľudí presvedčiť len pod nátlakom. Nemyslím si, že to v takom prípade má skutočný zmysel. Keď si dávam poradiť od odborníka, tak preto, aby som sa sama dozvedela, dovychovala, ako sa mám pozerať na veci, ktoré mi odborník ponúka. Poznám architektov, ktorí odmietajú robiť túto prácu, lebo nechcú ľudí presviedčať, ako majú bývať. Na druhej strane je zase veľa ľudí, ktorí si nevedia poradiť a potrebujú pomoc. V každom prípade by malo ísť o vzájomné obohatenie.

Hovoríme o tom dosť všeobecne. Dá sa aj inak?

Napríklad v slovenskej a českej televízii je program o zariaďovaní interiérov. Prídu architekti a zmenia vám byt. Zo zákulisia viem, že domáci sú potom často šokovaní a zmeny prežívajú emotívne. Je to televízna šou, kde sa predvádza interiérový architekt, ako najlepšie dokáže, ale podľa mňa je rovnako dôležité ukázať komunikáciu s majiteľom bytu, ktorého architekt navedie na to, čo mu v jeho byte chce zmeniť a prečo.

Pred rokmi sa u nás objavila Ikea a stala sa fenoménom. Ovplyvnila vás?

Asi mi len potvrdila to, čo som vedela aj predtým - že obchodník nemôže s istotou vedieť, čo ľudia chcú. Keď otvorili Ikeu na Slovensku a začalo do nej chodiť veľa ľudí, rozprávali sme sa o tomto fenoméne s jedným výrobcom veľkých sedačiek s nemodernými poťahovými látkami, ktorý nás presviedčal o tom, že to, čo vyrába on, zákazník presne chce. My sme sa mu snažili neúspešne oponovať, že je to možno len preto, lebo zákazník nemá toľko informácií a takú škálu, aby si mohol vyberať. Chvalabohu, aj toto sa za posledných pätnásť rokov dosť zmenilo. Na Slovensku pribudlo veľa kvalitných výrobcov a dizajnérov. Musím uznať, že Ikea u nás ponúkla prvý raz celkový pohľad na interiér a ukázala, ako sa dajú funkčne a vkusne riešiť priestory aj v malých bytoch. Určite pozitívne ovplyvnila vkus. Severský dizajn je mi veľmi blízky.

Dnes sa už mnohí z výrobcov snažia podobne postihnúť svojím programom celý interiér. Ako ste na tom vy s jednotou dizajnérskeho štýlu?

Je to zaujímavý trend, ale určite by som nechcela mať celý byt alebo dom zariadený jedným typom nábytku, v jednom štýle dizajnu či farbe. Mám rada, keď je v interiéri výnimočný detail alebo kus nábytku, doplnku. Charakter interiéru netvorí dizajn ako taký, bez ducha človeka, ktorý v ňom žije, to nejde.

Myslíte tým vkus?

Áno, dobrý vkus v klasickom slova zmysle. Ten sa pomaly vytráca. Možno je to všemožnými vplyvmi v súvislosti so spoločenským rozdelením a rôznymi sociálnymi podmienkami. V dnešnom zmätku informácií, pri tlaku reklamy, sa vkus ľudí asi kazí, alebo sa nevyvíja tak rýchlo, ako by sme si priali.

Zabúda sa podľa vás na dobrú tradíciu?

Podľa mňa je dôležité vedieť, čo sa v našej krajine kedysi vyrábalo, aké veci nás obklopovali pred sto, päťdesiatimi či tridsiatimi rokmi. Kvalitný dizajn nie je len konkurenčná výhoda pre podnikateľa a ekonomická prosperita pre štát, ale aj dobrá cesta k tomu, ako lepšie rozumieť pekným veciam a umeniu. Lebo predmetom, ktoré nás obklopujú doma, rozumieme najlepšie. A hoci niektoré špičkové dizajny, ktoré sú estetické, funkčné, technologicky zaujímavé, ekonomicky príťažlivé, dokonca ekologické, ohľaduplné k životnému prostrediu, nechcete mať doma, ale to všetko v nich vidíte, môže vás to pozitívne ovplyvniť pri neskorších rozhodovaniach. Najmodernejšie špičkové dizajnérske výrobky využívajú aj ovplyvňujú vznik nových technológií, materiálov, nových funkcií, často posúvajú myslenie a životný štýl.

Po istých peripetiách sa vám na Slovensku podarilo zachovať dizajncentrum. Inak je to v Česku, kde táto inštitúcia nedávno zanikla. Ako je to možné?

Česi majú inštitúcie s tradíciou, technické múzeá, galérie, súkromné organizácie, ktoré sa zaoberajú dizajnom. My ich toľko zatiaľ nemáme. Povedomie o dizajne je vo všeobecnosti v Čechách lepšie ako u nás, a nielen vďaka práci ich dizajncentra. Možno sa zdalo, že nie je potrebné. Má však nesmierne zásluhy na šírení dobrého mena českého dizajnu v zahraničí. Jeho zrušenie je v každom prípade nesprávne. Štátna inštitúcia môže, a aj by mala dianie v odbore mapovať globálnejšie ako súkromná, ktorá robí len to, čo chce. Je mi veľmi ľúto, že sa minister priemyslu takto rozhodol.

Ako dnes funguje slovenské dizajncentrum?

Mapuje úžasnú oblasť, ktorá určite stojí za to, aby sa jej ľudia venovali. Zatiaľ takýchto aktivít, žiaľ, nie je toľko, koľko by sme

potrebovali. Za dôležité teraz považujem zrealizovať myšlienku múzea dizajnu. Chcela by som, aby aj u nás niečo také existovalo, rovnako ako v štátoch EÚ.

Katarína Hubová (55)

sa narodila v Bratislave. Študovala vedu o výtvarnom umení na FiFUK v Bratislave, potom pôsobila dva roky v SNG na oddelení grafiky a do roku 1990 v Slovenskom fonde výtvarných umelcov na obchodnom oddelení a oddelení teórie a výstav. V rokoch 1990 - 1991 pracovala ako výtvarná redaktorka vo vydavateľstve Mladé letá, následne prešla do Slovenského centra dizajnu. Popritom pôsobila na VŠVU pri katedre dizajnu. V rokoch 2001 až 2003 bola riaditeľkou Múzea Milana Dobeša a kurátorkou galérie Komart. Od roku 2003 šéfuje Slovenskému centru dizajnu. Je manželkou sochára Mariána Hubu.

Autor: smeŽeny