Zuzana Žirková: V ženskom basketbale je dôležitá najmä psychika

e európske basketbalové kluby.

Spomenuli ste, že po rozhovore sa vraciate domov, pritom ste mali na mysli Brno. Takže ho už tak vnímate?

Pre mňa je a určite aj bude domovom stále Slovensko. Som presvedčená, že sa sem raz vrátim a ostanem tu žiť. No momentálne vnímam Brno ako jedno z miest, ktoré pre mňa znamenajú domov. Asi aj preto, že ľudia ma tam berú ako domácu, nie zahraničnú hráčku a cítim sa tam veľmi dobre.

Bolo to tak hneď od začiatku?

Mala som to určite ľahšie ako iné zahraničné hráčky, keďže nebola medzi nami jazyková bariéra. A Moravania majú k Slovákom veľmi blízko, takže som nikdy nepociťovala slovensko-českú rivalitu. Klub mi vytvoril vynikajúce podmienky a ja sa mu to snažím vrátiť tak, že na ihrisku odvediem čo najlepší výkon.

S klubom sa vám skutočne darí a mestu robíte dobré meno. Takže vás v brnianskych uliciach ľudia oslovujú?

Brno je veľké mesto a keď sa tam chcete stratiť, bez problémov sa vám to podarí. No pravdou je, že v časti mesta, kde hráme basketbal, nás niekedy zastavia, prihovoria sa, ale nevnímajú nás ako národné hrdinky (smiech).

Vraj ste mimoriadne obľúbená najmä u mužskej časti publika, ktorá chodí na basketbal kvôli Žirkovej.

(smiech) Určite sa to veľmi príjemne počúva, myslím si, že takéto reči potešia každú ženu. Ale aby som to extra riešila a zamýšľala sa nad tým, to nemôžem povedať. V prvom rade som športovkyňa.

Svet športu a módy alebo modelingu je v poslednom čase pomerne často spájaný. Vy ste nedostali nejakú ponuku?

Nič konkrétne mi zatiaľ neponúkli, hoci asi by som takúto príležitosť neodmietla. Práve takto sa podľa mňa športovci môžu trochu dostať do povedomia a preniknúť aj do iného sveta.

V súčasnosti prežívate asi najlepšie obdobie, v tíme vás považujú za kľúčovú hráčku. Prečo to prišlo práve teraz?

Tento basketbalový rok je pre mňa skutočne úspešný, hrá sa mi veľmi dobre a dúfam, že platná budem aj po klubovej sezóne, keď sa začnú zápasy slovenskej reprezentácie. Doteraz som stále mala pocit, že sa musím zdokonaľovať, nikdy som nebola spokojná. Teraz mám väčší nadhľad, a keď sa niečo nepodarí, nevnímam to ako katastrofu. Možno aj preto to ide ľahšie.

Keď ste prvýkrát stáli pod basketbalovým košom, vedeli ste si predstaviť, že to dotiahnete takto ďaleko?

Keď som bola mladšia, mala som bližšie k futbalu, hrávala som ho aj s chalanmi u nás na dvore. No vďaka otcovi, ktorý sa mi venoval, som skúšala všetko možné a prišiel na rad aj basketbal. Dostala som sa do športovej školy so zameraním na tento šport. Vtedy som však vôbec nepoznala pravidlá, nevedela som, v čom vlastne hra spočíva. Postupne som sa do toho dostávala, každý deň sme mali tréningy a ako prichádzali prvé, nenápadné úspechy, posúvalo ma to ďalej.

Spomenuli ste otca, čo robia vaši rodičia?

Teraz sú na dôchodku a sú na mňa strašne hrdí, tešia sa z každého úspechu, žijú tým. Otec si dokonca pozerá aj moje staršie zápasy spred roka. No v našej rodine sa profesionálne športu nikto nevenoval a basketbalu už vôbec nie. Ktovie, možno začnem novú rodinnú tradíciu (smiech).

Keď si založíte rodinu, svoje deti od športu nebudete odhovárať?

Určite nie, keby som videla, že na to majú, tak ich k tomu budem viesť, ale nebudem ich nútiť. Šport je dobrý spôsob života, a to najmä vtedy, keď máte talent, ktorý je podľa mňa rozhodujúci.

Vám síce talent nechýba, ale možno vám chýba niekoľko centimetrov. Na basketbalistku meriate „len“ 175.

To máte pravdu, aj preto ma najprv ani nechceli vziať do školy. Patrila som medzi najmenšie dievčatá. O to viac som sa však snažila a bojovala, aby som sa tam dostala. Tréner mi potom povedal, že už vtedy videl, že zo mňa niečo bude. Vo všetkých tímoch, v ktorých som hrávala, som síce patrila medzi tie nižšie, ale rýchlejšie a šikovnejšie. Vysoké hráčky sú zväčša pod košom a my tvoríme hru, sme taký mozoček.

Takže musíte viac premýšľať?

Áno, ale už mám taký vyvinutý cit pre basketbal, že veľa vecí mi ide automaticky. Na ihrisku však viem byť aj veľmi impulzívna, počas hry dávam jasne najavo svoje pocity, teším sa, ale aj nadávam.

Už vás niekedy za to vylúčil rozhodca?

Muselo by to byť veľmi extrémne správanie, napríklad keby som dala niekomu facku, alebo niečo podobné, a to sa mi ešte nestalo (smiech). No určite každá jedna hráčka si niekedy ponadáva, veľkú úlohu tam zohrávajú nervy, a tak sa aj tie pokojnejšie vedia poriadne „vytočiť“.

V našej reprezentácii ste na kapitánskom poste, takže musíte byť pre ostatné hráčky oporou, dávať im rady?

Samozrejme, kapitánka musí byť vodcovský typ, žiaden introvert. Myslím si, že najmä mladým dievčatám môžem veľmi pomôcť, motivovať ich, dodať im odvahu. Určite je v tom aj trocha psychológie. Musíte vedieť ako reagovať, keď sa niečo nepodarí a ku každej hráčke mať individuálny prístup. U žien a v ženskom basketbale je podľa mňa psychika zvlášť podstatná.

A čo sa väčšinou rieši v ženskej basketbalovej šatni?

Všetko. Predsa len, sme ženy, takže preberieme od chlapov cez basketbal až po maličkosti naozaj všetko. Keby ste tam len chvíľu sedeli, to by ste sa čudovali, aké veci by ste sa od nás podozvedali (smiech). Pred dôležitým zápasom je to iné, vtedy sa naozaj musíme sústrediť a riešime najmä taktiku, hru, svojich súperov, ale inak si myslím, že je pre kolektív veľmi dôležité, keď sa vieme porozprávať aj o niečom inom.

Máte veľa kamarátok medzi hráčkami z klubu?

Keď sa veľkú časť života pohybujete medzi istými ľuďmi, tak si väčšinou vytvoríte nejaké puto aspoň k jednej, dvom osobám, s ktorými sa potom navzájom držíte nad vodou. Na druhej strane sú aj také spoluhráčky, ktoré rešpektujem, mám ich rada, ale asi by som s nimi nemohla byť kamarátka. Nikdy si nemôžete sadnúť so všetkými.

Ale čisto ženský kolektív býva často problémový.

Asi áno, ale ženy sú také a v basketbalovom prostredí to funguje tak, ako všade inde. Takže aj tu sa z času na čas stretnete s intrigami. No ja som dosť otvorený človek, ktorý vždy dá jasne najavo svoj názor. Niektorým ľuďom, vrátane mňa, tým možno ublížim, pretože niekedy pravda bolí. Ale ja som taká a asi sa už nezmením.

Šport na bežného pozorovateľa pôsobí tak trochu stereotypne – neustále tréningy, zápasy a s tým späté kontrolovanie sa, prísny režim. Pre mladého človeka to môže byť celkom ťažké.

Musíme sa veľa vecí zriecť a neužijeme si ten normálny, mladícky život, aký by mal byť. Ale aj športovci musia raz za čas vypnúť, vyčistiť si hlavu a potom môžu naplno ísť ďalej. Takže aj ja som mala svoje úlety, aj keď som si vždy užívala s mierou. Myslím si, že výsledok za odriekanie stojí.

V basketbale pôsobíte už takmer pätnásť rokov. Je teraz iný ako keď ste začínali?

Veľmi sa zmenil, napríklad aj z ekonomickej stránky. Vstúpili sem ruské kluby, priniesli veľké množstvo peňazí a tým stúpla cena basketbalu a hráčok, čo je pre nás určite pozitívom. Čo sa týka samotnej hry, pred časom sa väčší dôraz kládol na techniku, ktorá v súčasnosti ide trochu do úzadia a ženský basketbal má oveľa bližšie k tomu mužskému, stal sa tvrdší. Možno sa tento trend k nám posunul z Ameriky.

Tam ste niekoľko mesiacov aj pôsobili, ako druhá Slovenka vôbec ste hrali v ženskej WNBA.

Teraz to beriem ako veľmi dobrú skúsenosť, hoci vtedy to bolo pre mňa dosť tvrdé. V WNBA je úplne iný štýl hry, prebieha tam boj o každé miesto a minútu na ihrisku. Pre Európanky je to obzvlášť ťažké, možno aj preto tam v súčasnosti chodí veľmi málo európskych hráčok. Kedysi bola americká ženská WNBA finančne zaujímavá, no v súčasnosti je to lepšie v Európe a skôr chodia hrávať Američanky k nám.

Americké hráčky vám dali pocítiť, že Slovenka tam nemá medzi nimi miesto?

Upozornili ma, že Američanky ma k sebe vôbec nepustia. Ale napokon som bola milo prekvapená. Možno aj preto, že tam so mnou boli hráčky aj z iných krajín, napríklad Austrálie, Brazílie, Kanady, a tak vznikla veľmi dobrá atmosféra. Spoluhráčky ma vzali aj do černošských klubov, zabávali sme sa, mala som možnosť dostať sa bližšie k americkému životu.

V médiách sa často objavujú fotografie filmových hviezd, ktoré chodia na zápasy NBA, platí to aj o ženskej lige?

Aj keď určite nie do takej miery, z času na čas som aj ja v hľadisku zaznamenala známu tvár, napríklad tam bol herec Michael Clarke Duncan, černoch, ktorý hral jednu z hlavných postáv vo filme Zelená míľa. A aj hráčky WNBA sú vnímané ako hviezdy, patria medzi smotánku.

Sledovať atmosféru, divácke nadšenie bol asi zážitok. Američania basketbal veľmi prežívajú, nie?

Máte pravdu, keď som nehrávala a sedela som na lavičke, pristihla som sa pri tom, že som prestala vnímať basketbal, bavila som sa na divákoch a na tom, ako vnímajú hru. Určite aj preto, že sa v Amerike pre basketbal veľa robí, reklama okolo neho je na vysokej úrovni.

Prečo je to u nás iné?

Nielenže chýbajú financie, ale takmer vôbec u nás nefunguje spomínaná reklama, to vnímam ako najväčší problém. Taktiež viem, že keď športovci nedosahujú úspechy, po chvíli to prestane divákov baviť a nemajú prečo venovať im pozornosť. Takže je to trošku začarovaný kruh.

Už dlhšie nemáte u nás konkurenciu, tretíkrát ste boli vyhlásená ako basketbalistka roka na Slovensku. Nebrzdí vás trochu, že nemáte s kým bojovať o prvé miesto?

Ani nie a to, že som sa v ankete už niekoľko rokov za sebou umiestnila na prvom mieste, je fajn pocit. No basketbal je stále o kolektíve a keď nemá slovenské reprezentačné družstvo úspech, tak osobné úspechy do istej miery popri tom zanikajú. Ale verím, že sa to zmení.

Zuzana Žirková (27) sa narodila 6. júna 1980 v Bojniciach, vyštudovala športovú školu v Prievidzi. Hrala v kluboch na Slovensku, v Maďarsku, momentálne pôsobí v českom klube Gambrinus Brno, ktorý v roku 2006 vyhral Európsku ligu, s Ružomberkom ju vyhrala v rokoch 1999 a 2000, bronz získala na juniorských majstrovstvách sveta v Brazílii v roku 1997. Tretíkrát za sebou sa stala najlepšou basketbalistkou roka a v ankete FIBA Európa bola ôsmou najlepšou basketbalistkou Európy v roku 2006. Je slobodná, už niekoľko rokov žije v Brne.

Autor: smeŽeny, 13/2008