Je EQ viac ako IQ?

Dieťa, ktoré má v škole samé jednotky, ale nikto sa s ním cez prestávku nechce hrať, vyrastie pravdepodobne na experta, čo bude mať síce perfektné znalosti vo svojom odbore, nedokáže sa však s ľuďmi porozprávať o ich bežných každodenných starostiach. Tento fenomén si všimol koncom osemdesiatych rokov Peter Salovey z Yalskej univerzity a inšpiroval ho na vypracovanie takzvanej EQ teórie.

Podľa nej rozumové schopnosti, ako napríklad analytické a logické myslenie, ktoré spadajú pod klasické IQ, nezaručujú, že bude človek v živote úspešný a že ho bude okolie pozitívne prijímať.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Na šťastný život potrebujete päť vlastností, tvrdí veda Čítajte 

Túto myšlienku o niečo neskôr rozvinul David Goleman vo svojej knihe EQ - emocionálna inteligencia, ktorá sa stala svetoznámym bestsellerom a zaujala riaditeľov a personálnych poradcov veľkých firiem na celom svete.

Od tejto chvíle sa už neposudzovali na prijímacích pohovoroch do zamestnania len odborné vedomosti a klasická inteligencia.

„Priemyselné a obchodné esá v Spojených štátoch a v západnej Európe prišli na to, že len vysoké IQ dobrého manažéra nerobí a že dokonca býva často opak pravdou, i keď, samozrejme, ideálna osobnosť má vyvážený pomer medzi IQ a EQ,“ tvrdí Eva Slobodobá z poradenskej spoločnosti Amrop Hever Slovakia.

„Niektoré prieskumy uvádzajú, že pri porovnaní hodnôt IQ s neskorším úspechom v kariére existuje závislosť len v 25 % prípadoch. Iné analýzy sa blížia až k takým extrémnym hodnotám ako 10 % či necelé 4 %.“

Ilustračné foto. (zdroj: Pexels.com)

Vitajte na EQ testoch

Osoba s vysokým EQ má zdravé sebavedomie, dokáže zvládnuť svoje pocity a pocity iných ľudí, nájsť si pozitívnu motiváciu aj v situácii, ktorá nie je pre ňu na prvý pohľad priaznivá, a tak vyťažiť z minima maximum.

Okrem toho sa vie vcítiť do myslenia druhých a komunikovať s nimi aj o nepríjemných veciach tak, aby nikoho zbytočne nezraňovala. Inak povedané, má pozitívny vzťah nielen k sebe, ale aj k iným ľudom a cíti sa dobre v ich spoločnosti.

Dajú sa tieto osobnostné vlastnosti zmerať tak, ako sa meria klasické IQ? Psychológovia vyvinuli celý rad EQ testov, ktoré podobne ako klasické inteligenčné testy merajú výšku emocionálnej inteligencie. Využíva ich napríklad americké letectvo a vďaka tomu skvalitnilo výber kandidátov tak úspešne, že znížilo odpad počas výcviku a ušetrilo ročne viac ako tri milióny dolárov.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Ivana Brutenič: Muža sa na pohovore nikto nespýta, či má deti Čítajte 

V niektorých iných odvetviach sa však meranie EQ ukázalo ako problematické. Najmä pri výbere vyšších manažérskych pozícií, do ktorých sa hlásia životom ostrieľaní kandidáti, sa často stáva, že ľudia zámerne o sebe zatajujú informácie, ktoré by mohli odhaliť ich skutočnú osobnosť. Na prijímacích pohovoroch hovoria o sebe to, čo predpokladajú, že by mali povedať, aby urobili dobrý dojem.

„Meranie EQ je oveľa nespoľahlivejšie ako meranie IQ,“ tvrdí psychologička Alexandra Putzová, ktorá sa vo svojej súkromnej praxi zaoberá personálnym poradenstvom. „Nikto napríklad nahlas nepovie, že sa hlási na vedúcu manažérsku pozíciu len preto, lebo si to želá jeho manželka, hoci v skutočnosti to môže byť tak.“

Personálni poradcovia už prišli na to, že kandidáti, ktorí chcú vyhrať konkurz na určitú pozíciu, často nehovoria pravdu. Preto sa niektorí viac ako na testy spoliehajú na vytváranie rôznych modelových situácií, aby ľudia nemali šancu blafovať. Napríklad budúcim manažérom na prijímacích pohovoroch odporujút až do chvíle, kým nenarazia na hranicu ich frustračnej tolerancie, čo je bod, keď už človek nedokáže zakrývať svoje city a prejaví svoje pravé ja.

Ako skrotiť city?

Ovládnuť city rozumom je v momente, keď vzniknú, skoro nemožné. Aj preto, že emočné centrá v našom mozgu vznikli skôr než centrá racionality. V krízových momentoch automaticky uprednostňujeme city pred rozumom. Napríklad v stave ohrozenia reagujeme útokom alebo útekom. V modernom svete, kde vzťahy fungujú podstatne zložitejšie ako v praveku, je to však často viac nevýhoda ako výhoda.

Podľa psychologičky Alexandry Putzovej sa nám môžu city vo chvíli, keď nám prerastú cez rozum, vypomstiť dvojakým spôsobom. „Buď vybuchneme, a tým poškodíme ľudí vo svojom okolí, alebo potlačíme svoje pocity dovnútra a poškodíme seba,“ varuje.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Päť krokov k životu vo väčšej pohode Čítajte 

Potlačené emócie nám môžu podlomiť zdravie, často totiž spôsobujú rôzne psychosomatické ochorenia. Nekontrolované výbuchy zlosti nám zase škodia v medziľudských vzťahoch. Človek s vysokým EQ sa dokáže vyhnúť jednému aj druhému extrému.

Vie totiž bleskovo spracovať situáciu tak, aby neškodil sebe ani druhým. Ak túto vlastnosť nemáte vrodenú, nie je to žiadna katastrofa. Našťastie, na rozdiel od výšky IQ, ktorá sa v priebehu života veľmi nemení, EQ sa dá rozvíjať bez ohľadu na vek prakticky stále.

Ilustračné foto. (zdroj: Fotolia)

Spoznaj sám seba

Základom zvyšovania EQ je sebapoznanie. „Skúste sa sama seba opýtať v momente, keď vás niečo vyvedie z rovnováhy: Prečo som naštvaná? Mám z niečoho strach?“ radí Alexandra Putzová a dodáva, že nie vždy je dobré uspokojiť sa s prvou, najjednoduchšou odpoveďou.

„Napríklad si poviete: Som naštvaná, lebo kolega urobil niečo zlé. V pátraní po pravej príčine by ste však mali ísť ďalej. Pýtať sa: Urobil niečo zlé. Fajn. Ale ako to súvisí so mnou? Prečo ma tak hnevá, že niečo pokazil? Namýšľam si, že to spravil naschvál, lebo nerešpektuje moje príkazy, alebo mi chce ublížiť?“

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Chcete vedieť, čo si o vás ľudia myslia? Tu je návod, ako prijímať aj dávať kritiku Čítajte 

Najčastejšou príčinou konfliktov je fakt, že druhým ľudom pripisujeme motívy správania, ktoré v skutočnosti nemajú. Psychológovia radia nebrať reakcie druhých príliš osobne.

V skutočnosti má každý čo robiť sám so sebou, málokto má čas uvažovať o tom, ako nám môže úkladne ublížiť. Namiesto hľadania nepriateľských motívov by sme mali hľadať to, čo nás s druhými ľuďmi spája, nie to, čo nás rozdeľuje. Okrem toho je veľmi praktické nájsť si v živote spôsob, ako si vyventilovať negatívne emócie a nájsť stratenú rovnováhu.

„U niekoho zaberajú relaxačné techniky, iný sa lepšie vyventiluje pri športe. Niekto si púšťa na upokojenie hudbu alebo zájde do divadla. Neexistuje univerzálny spôsob, každý by mal hľadať to, čo vyhovuje práve jemu,“ vraví Alexandra Putzová.

Pokiaľ ide o pozitívnu motiváciu, a tá je tiež súčasťou EQ, dôležité je hľadať ju v činnostiach, ktoré nám prinášajú radosť. Každý človek sa hodí na niečo iné. V niektorej práci je dôležitá dynamika, v inej naopak stabilita, v ďalšej koncepčné myslenie alebo zmysel pre detail. Keď sa človek nájde v tom, čo mu sedí, dokáže zdolať aj tie najťažšie prekážky a posúvať pritom stále ďalej hranice svojich možností.

Svet inteligentných idiotov?

Napriek tomu, že sa dnes pripisuje čoraz väčší význam emocionálnej inteligencii, jej všeobecná úroveň paradoxne klesá.

Vo svete počítačov, keď deti odmalička trávia viac času pred monitorom ako v spoločnosti iných ľudí, vyrastá čoraz viac „inteligentných idiotov“, ktorí sa správajú v bežnom živote ako slony v porceláne.

„Podľa niektorých zdrojov bude ľudí s vyššou mierou EQ čoraz menej,“ upozorňuje Eva Slobodová. O to viac vyniknú tí, ktorí sa vedome rozhodnú na svojej emočnej inteligencii trochu popracovať.

"Zákazník má vždy pravdu"

Antónia Píšová, riaditeľka pobočky Tatrabanky

Potrebu rozvíjať svoje EQ som si uvedomila na manažérskych kurzoch, intuitívne som sa o to však snažila už skôr. V mojej brandži je totiž osobnostný vklad často dôležitejší ako odbornosť. Sama mám technické vzdelanie, odborné vedomosti, ktoré som potrebovala na prácu v banke, som sa naučila takpovediac „za pochodu“. Keby som však nebola dostatočne dobrým psychológom, ťažko by som uspela.

Mojím heslom je, že nech sa deje čokoľvek, zákazník má vždy pravdu, aj keď ju v skutočnosti nemá. To znamená, že ak príde do banky niekto, kto reaguje neprimerane len preto, lebo nevie, ako to u nás beží, je dôležité pochopiť ho a vysvetliť mu, ako veci reálne fungujú.

Za najväčší úspech pokladám moment, keď klient, ktorý pôvodne prišiel ako nepriateľ, odchádza odo mňa ako priateľ. Niekedy ma to stojí veľa psychických síl, preto som zistila, že je dôležité dobíjať si správnym spôsobom energiu. Pritom mi pomáha najmä šport. Cvičím tae-bo, lyžujem, korčuľujem sa, aby som mala po náročnom pracovnom dni úplne čistú hlavu a mohla z nej vypustiť všetky prebytočné myšlienky.

Okrem toho mi pomáha odborná literatúra. Našťastie, v súčasnosti je už na trhu dosť kníh o vnútornej sile, o sile vedomia a podvedomia. Je dobré ju spoznať a vedieť využiť vo svoj prospech.

"Dávam si bobríka mlčania"

Darina Abrahámová, šéfdramaturgička Činohry Slovenského národného divadla

V divadle bežne pracujeme s emóciami, lebo sú pre nás dôležitou inšpiráciou. Výsledky našej práce sa nedajú vtesnať do nejakých štatistík a tabuliek, preto aj presvedčenie ľudí, ktorí u nás pracujú, o tom, čo je a čo nie je dobré, je vždy relatívne.

V takomto prostredí sa vám ľahko môže stať, že niekto spochybní váš názor na základe svojho subjektívneho názoru a momentálnej nálady. Keď sa dostanem do takejto konfliktnej situácie, tak sa väčšinou stiahnem do seba, „dám si bobríka mlčania“ a snažím sa situáciu neriešiť horúcou hlavou.

(zdroj: SME - MICHAL PETRÍK)

Okolie okamžite vycíti, že niečo nie je v poriadku, keďže som od prírody spoločenský človek a správať sa odmerane ma vždy stojí veľa námahy. Ak sa mi náhodou stane, že nekontrolovane vybuchnem, tak o svojich pocitoch otvorene hovorím, aby ich druhá strana dokázala pochopiť. Nemyslím si, že je správne sa za svoje expresívne prejavy ospravedlňovať. Ak to robíte často, ľudia vás potom neberú vážne. Povedia si: Dnes síce kričí, ale zajtra sa ospravedlní. Pre mňa je dôležité mať s kolegami otvorené vzťahy.

Napokon, v divadle, kde mnohí ľudia spolu pracujú celé desaťročia, takže sa cítia v dobrom i v zlom ako jedna veľká rodina, to ani inak nejde. Na druhej strane si myslím, že v prvom rade u seba treba stále niečo zlepšovať a meniť. Uvedomujem si to najmä, ak idem služobne niekam na takzvaný „bývalý Západ“ a dostanem sa do názorového konfliktu s niekým zo zahraničia.

Vtedy žasnem nad tým, akým uvoľneným spôsobom dokážu niektorí ľudia prezentovať aj kontroverzné názory bez akýchkoľvek negatívnych emócií a hystérií. My Slováci a Slovenky sa často cítime hneď, keď s nami niekto nesúhlasí, ohrození. Asi je to mentálny pozostatok našej minulosti, ktorá je v nás stále zakorenená.