Mária Hlavajová: Stretnutia s umelcami v ateliéroch sú pre mňa inšpirujúce

Narodila sa v Bratislave, žije v Amsterdame, a je doma v umení. O svojej práci rozpráva s nadhľadom, ktorý by si prial každý odborník. Napriek svojim medzinárodným úspechom stojí nohami pevne na zemi a angažuje sa v projektoch pre mladých umelcov.

Ako sa vám fotilo v Tranzite, experimentálnom umeleckom priestore, ktorý ste spoluzakladali?
Bola tam zima (smiech). Ale fotilo sa mi tam napriek tomu dobre. Tranzit je pre mňa profesionálne aj ľudsky dôležité miesto: sú to akési „dielne“, ktoré sústreďujú ateliéry pre umelcov, výstavný priestor a priestor na prednášky a diskusie o súčasnom umení.

Fotky vznikali aj v ateliéri Juliany Mrvovej, ktorá je výherkyňou súťaže mladých umelcov, VÚB Maľba 2007. V tejto súťaži ste boli porotkyňou.
Áno, presne tak. Aj keď víťazný obraz tam nebol, dnes je už súčasťou zbierky VÚB. Hoci to bola moja prvá návšteva v Julianinom ateliéri, jej tvorbu poznám a veľmi sa mi páči. Je to druh maľby, ktorý má odvahu riskovať, a tým bol jej obraz v súťaži špecifický medzi inými prihlásenými. Človek mal pocit, že ho autorka nemaľovala so zámerom, aby vyhral. Bolo to dielo, v ktorom skúmala médium maľby, bola to štúdia o tom, ako ďaleko sa dá zájsť.

Súťaž je vekovo ohraničená do 35 rokov. Cítite z rukopisu umelcov, že sú na začiatku kariéry?
Myslím si, že väčšina z nich boli vyzreté osobnosti. Ako som už spomínala o Juliane, v tomto veku sa ešte často neobávajú riskovať a skúmať možnosti obrazu i seba samých. Mnohokrát u umelcov, ktorí už objavili formulu toho, čo sa páči a predáva, už nie je cítiť podobnú dravosť.

Venovali ste sa niekedy maľbe alebo inému umeleckému odboru?
Nie, ja som teoretik. Mám skončenú kulturológiu a mojou náplňou práce je kurátorsky pripravovať výstavy, publikovať, pripravovať prednášky. Nemám, žiaľ, talent na to, aby som tvorila umenie, aj keď istý typ kreativity je pre moju prácu nevyhnutnou podmienkou.

Je vo vašom povolaní dôležitá intuícia?
Pravdepodobne áno, ale myslím, že to platí pre každú prácu, možno rovnako, ako je dôležitý talent a ambícia. Mňa umenie fascinuje, pretože je to priestor v spoločnosti, kde sa dá o svete uvažovať úplne inak. V tom sú pre mňa umenie a umelci inšpirujúci. Samozrejme, kurátor alebo teoretik sa na umenie pozerá kombináciou intuície, skúseností a vedomostí, takže je to trochu iné ako u umelca samotného. Menej odvážne.

Robíte si aj o ľuďoch úsudok podľa toho, aké majú doma alebo v kancelárii obrazy alebo sochy?
Úsudok je v tomto kontexte asi príliš silné slovo. Ľudia sa obklopujú umeleckými objektmi z rôznych dôvodov a všetky sú legitímne. V pracovných vzťahoch s ľuďmi je však pre mňa výber a prezentácia umenia dôležitým indikátorom toho, či vôbec dokážeme spolu pracovať a komunikovať. Povedala by som, že to je o svetonázore.

Ako to vyzerá u vás doma? Nepotrebujete si vizuálne oddýchnuť pohľadom na holé steny?
Mám doma vlastne iba holé steny. Možno je to len reakcia na to, že sme sa nedávno v Amsterdame presťahovali z maličkého bytu do bytu o trochu vačšieho, možnosť mať pred sebou veľkú bielu stenu bola odrazu prekvapujúca. No a keďže v medzičase sú steny pokreslené mojimi deťmi, jedno umelecké dielo som si predsa len zavesila. Je od holandského umelca menom Gerrit Dekker, ktorý podľa môjho názoru v 70. rokoch výrazne definoval konceptuálne umenie v Holandsku, no dnes je relatívne zabudnutý. Fotka, ktorú mám od neho, je tak trochu testom, či sa múzeum alebo centrum umenia môže, hoci len na chvíľu, premeniť na prívetivé a pohostinné miesto.

Návštevy galérií a múzeí sú pre vás povinnosťou. Myslíte, že tieto inštitúcie sú rovnako lákavé aj pre laikov?
Na túto otázku by som rada vedela jednoduchú odpoveď, ale, žiaľ, nemám ju. Múzeum je výmysel buržoáznej elity, aby sama seba ubezpečila o tom, ako sa odlišuje od ostatných. A to je dedičstvo, s ktorým sa múzeum dodnes borí. Nemusí to však tak byť, sú múzeá, ktoré sú si tohto vedomé a aktívne hľadajú nové možnosti. V tejto súvislosti je azda najväčším problémom absencia umenia v školách, to, ako sa deti a mladá generácia (ne)stretávajú s umením. Keď navštívia múzeum, pripadá im všetko cudzie. Múzeá a galérie by si mali uvedomiť, že kultúrna inštitúcia má aj sociálnu funkciu. Chce to však víziu ľudí, ktorí umenie nevnímajú len ako nedotknuteľný objekt v múzeu, okolo ktorého treba chodiť potichu a po špičkách. Naopak, múzeum by sa podľa môjho názoru malo stať miestom na hlučnú diskusiu o tom, ako si spoločne dokážeme predstaviť svet inak v porovnaní s tým, aký je.

Čo z tohto platí pre BAK, kde ste umeleckou riaditeľkou?
BAK je v tomto veľmi odlišný od múzeí, napríklad nemá vlastné zbierky. Realizujeme projekty, ktoré nie vždy sú výstavami, ale vždy majú edukatívny rozmer. Nie sme komerčný priestor, BAK je centrum súčasného umenia, ktoré sa chce pohybovať niekde medzi výstavným priestorom, univerzitou a možno komunitným centrom. Do značnej miery sa venujeme teórii a na našich projektoch sa podieľajú nielen umelci, ale aj teoretici umenia, politológovia, sociológovia alebo filozofi, ktorí sa spolu snažia pracovať s definíciou umenia vo výrazne širšom zmysle.

V akom jazyku pracujete? A aký jazyk znie u vás doma?
Odkedy mám deti, tak je jazyk komplikovaná téma. Žiť v zahraničí a vychovávať deti v miestnom jazyku je nesmierne náročné. Dlho som so synmi hovorila po slovensky, a slovenčine rozumejú, ale odkedy chodia do školy a škôlky, tak hovoria už iba po holandsky. Je to pre mňa záťaž, lebo si uvedomujem, že isté veci nedokážem pomenovať do hĺbky tak, ako by som chcela. Pracovne používam angličtinu aj preto, že Holandsko je multikultúrna spoločnosť, a tím, s ktorým pracujem, je toho odrazom.

Ako ste spätá so Slovenskom?
Mám rodinu v Liptovskom Mikuláši, ale keďže moji rodičia už nežijú, tak tam často nechodíme. Viac ako „vracať sa domov“ je to pre mňa „chodiť na návštevu“. V Bratislave som pravidelne, hlavne kvôli Tranzitu. Je to iniciatíva, ktorú som spoluzaložila s rakúskou kurátorkou Kathrin Rhomberg, a ktorú sme realizovali v Bratislave, Prahe, Budapešti a vo Viedni. Snažíme sa na miestnej scéne analyzovať, čo tu najviac chýba. V Bratislave sú to už spomínané „dielne“, ale napríklad v Budapešti je to víkendová škola pre teoretikov a kurátorov, v Prahe sú to výstavné priestory a hlavne publikačná činnosť.

V materiáloch Maľby VÚB sa o vás píše ako o propagátorke stredoeurópskeho umenia. Ale na druhej strane sa často vyjadrujete k tomu, že umelci by nemali byť hodnotení podľa toho, z akej krajiny pochádzajú.
Myslím si, že neexistuje ázijské alebo stredoeurópske umenie; podľa môjho názoru existuje iba umenie, ktoré je dobré alebo zlé. Možno to bol na začiatku 90. rokov dobrý strategický ťah prezentovať umenie zo Slovenska ako umenie z bývalej socialistickej krajiny či, trošku nezmyselne, „bývalého Východu“. Ale umelci veľmi rýchlo zistili, že je to nálepka, ktorú nikto z nich nechce mať, aspoň nie natrvalo. Podľa mňa sa netreba schovávať za žiadne geopolitické definície. Aj v západnej Európe ma často vnímajú ako advokátku umenia zo stredoeurópskeho regiónu, ale ja som tak nikdy svoju kurátorsku prácu nesmerovala. Pravda je, že v porovnaní so západnými kurátormi viem viac o tom, čo sa tu deje. Musím povedať, že mi naskočia zimomriavky, keď ma niekto predstaví ako slovenskú alebo holandskú kurátorku. Zhodou okolností som sa narodila na Slovensku, zhodou okolností žijem v Holandsku, ale nemyslím si, že reprezentujem jednu alebo druhú krajinu.

Kam sa chodíte inšpirovať?
Je niekoľko múzeí, ktoré sú z môjho pohľadu veľmi zaujímavé. Pre mňa sú však najinšpirujúcejšie stretnutia s umelcami v ateliéroch. Je to zážitok, ktorý by som nechcela meniť za nič na svete. Každá výstava je už kurátorskou selekciou, ale v ateliéri máte možnosť vidieť diela bez toho, aby prešli takýmto filtrom alebo interpretáciou. Je to stretnutie so „surovým materiálom“, vzrušujúce.

Súčasťou vašej práce bolo aj zostavenie holandského pavilónu na Benátske bienále. Mohli by ste priblížiť, ako vzniká?
Benátske bienále je najdôležitejšia prehliadka súčasného umenia, každé dva roky sa celý svet kvôli nej na týždeň presťahuje do Benátok (smiech). Každý štát má iný spôsob, ako vymenovať kurátora pavilónu; na Slovensku je to súťaž, v Holandsku ho vyberá Mondrianova nadácia, ktorá sleduje umeleckú scénu a vymenovanie kurátora je uznaním jeho či jej práce. Je to veľká česť a zároveň aj veľká zodpovednosť. V Holandsku sa stalo po prvý raz, že kurátorkou sa stala cudzinka. Je vlastne šokujúce, že doteraz nebola kurátorkou pavilónu žena. To všetko sa stretlo s veľkou verejnou diskusiou, či táto úloha prislúcha niekomu, kto vedie malú a mladú inštitúciu a kto v Holandsku ešte nežije dlho.

Znie to, ako keby Holanďania boli konfrontovaní so svojou definíciou „holandskosti“.
Presne tak. Spôsobilo to taký rozruch, že diskusia nebola iba medzi umelcami a kurátormi, ale dostala sa na stránky novín. Bolo to veľmi komplikované obdobie, no zároveň dôležité pre scénu samotnú: istým spôsobom katalyzátor diskusie o tom, čo Holandsko je, ako je to vlastne s jeho povestnou toleranciou a aj o tom, aké je neodvážne. Jediné, čo som vtedy mohla urobiť, bolo zatvoriť sa doma a povedať si, že toto musím urobiť veľmi dobre.

A aké boli nakoniec ohlasy na pavilón?
Vynikajúce. Doma v Holandsku, ako aj v medzinárodných publikáciách bol holandský pavilón označovaný za jeden z najlepších. Umelec Aernout Mik tu realizoval videoinštaláciu pozostávajúcu z troch samostatných diel a architektonickej intervencie, zaoberajúcu sa témou imigrácie, ktorá je kľúčovou témou posledných rokov v tejto krajine.

Máte pred sebou podobne veľkú výzvu? Čo pripravujete do blízkej budúcnosti?
Veľkou výzvou je medzinárodný projekt, ktorý BAK inicioval pod názvom Former West, čo by sa dalo preložiť ako „bývalý Západ“. Budúci rok to bude 20 rokov od pádu železnej opony. Pre Západ – nielen pre východnú Európu – to bol výnimočne dôležitý moment v novodobej histórii. Zatiaľ čo sme od roku 1989 „zo Západu“ objavovali a intenzívne analyzovali umelecké kontexty bývalého socialistického bloku, posledné dve dekády umenie na Západe samotnom uniklo teoretickej úvahe. Spolu s Kathrin Rhomberg a Charlesom Esche, ktorý je riaditeľom Van Abbe múzea v Eindhovene, sme iniciovali medzinárodný výskumný projekt, ktorého výsledkom bude veľká medzinárodná putovná výstava, katalóg a analytická publikácia o pohyboch v umení, teórii, filozofii a politike tohto obdobia. Najväčšou výzvou však je skombinovať pracovné ambície s potrebami rodiny; nepoznám nič lepšie a vzrušujúcejšie, ako byť s mojimi deťmi.

Mária Hlavajová (37)

je kurátorka, teoretička umenia a od roku 2000 umelecká riaditeľka holandského centra pre súčasné umenie BAK: basis voor actuele kunst. Vyštudovala kulturológiu na Univerzite Komenského a kariéru začala ako riaditeľka Sorosovho centra súčasného umenia v Bratislave. Prednáša na Univerzite v Utrechte, je autorkou textov a publikácií o súčasnom umení a zakladajúcou riaditeľkou projektu Tranzit. Bola predsedníčkou poroty druhého ročníka celoslovenskej súťaže pre mladých výtvarných umelcov Cena Nadácie VÚB za maliarske dielo Maľba 2007. So svojím mužom Petrom Barenom a synmi Samom (6) a Lukom (2) žije v Amsterdame.

Najčítanejšie na SME Žena


Inzercia - Tlačové správy


  1. Zľava 3000 € na 3-izbové byty v Jarabinkách
  2. Projekt Seberíniho: 60% vypredané ešte pred začiatkom kampane
  3. Hyundai Tucson Shadow určite nezostane v tieni.
  4. 6 dôvodov, prečo začať posielať peniaze cez VIAMO (a ako na to)
  5. Stačí len mechanické, alebo elektronické zabezpečenie vozidla?
  6. Aký vplyv by mal konflikt v Kórei na vaše investície?
  7. Atraktívnejšie učenie vďaka digitálnym technológiám
  8. JUDr. Barbora Sabó: Dobrý maklér šetrí čas, peniaze i nervy!
  9. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku
  10. Intímna hygiena – celoročná záležitosť
  1. Poslanec Borguľa žiada vládu o podporu pre Bratislavu
  2. Otvorenie akademického roka 2017/2018 na EU v Bratislave
  3. Projekt Seberíniho: 60% vypredané ešte pred začiatkom kampane
  4. FSEV UK v Bratislave: Prax je súčasťou študijných programov
  5. 6 dôvodov, prečo začať posielať peniaze cez VIAMO (a ako na to)
  6. Hyundai Tucson Shadow určite nezostane v tieni.
  7. Stačí len mechanické, alebo elektronické zabezpečenie vozidla?
  8. Exkurzia odborárov a absolventov SvF STU v Bratislave 2017
  9. Zvolen: Zvolenčania myslia na zabezpečenie svojich domovov
  10. Detské zúbky sú veda
  1. 6 dôvodov, prečo začať posielať peniaze cez VIAMO (a ako na to) 6 003
  2. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku 5 242
  3. Rastie nám pokrivená generácia? 2 995
  4. Intímna hygiena – celoročná záležitosť 2 509
  5. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj? 1 499
  6. JUDr. Barbora Sabó: Dobrý maklér šetrí čas, peniaze i nervy! 1 383
  7. Zľava 3000 € na 3-izbové byty v Jarabinkách 1 382
  8. Aký vplyv by mal konflikt v Kórei na vaše investície? 1 155
  9. Kedy sa refinancovanie oplatí? 950
  10. Hyundai Tucson Shadow určite nezostane v tieni. 899

Hlavné správy zo Sme.sk

PLUS

Muž žijúci so ženským srdcom. Najťažšia bola rekonvalescencia

Transplantácia orgánov sa ukazuje ako otázka niekoľkých rokov. Vhodné srdce pre Jana Škrlanta sa však našlo už po šiestich týždňoch.

ŠPORT

Legenda Merckx o Saganovi: Súperi mu len nahrávajú

Merckx nevidel na MS poriadne preteky.

BRATISLAVA

Rušiť gymnáziá, prihlasovať ľudí? Kandidáti povedali, čo chcú s Bratislavou

V SME Naživo diskutovali Ftáčnik, Frešo, Droba a Kusý.

KOMENTÁRE

Macron otvoril témy, riešenia sa budú tvoriť

O žiadne veľké integračné manévre nejde.

Neprehliadnite tiež

Detská imunita na jeseň: Ako ju podporíte a čo na ňu vplýva?

Úlohu zohráva zdravý režim, psychická pohoda, ale aj očkovanie a výživové doplnky.

Vedkyňa, ktorá skúma ľudskú sexualitu: Žiarlivosť je obranný mechanizmus, načúvajme jej

Kateřina Klapilová tvrdí, že v laboratóriu je oveľa ťažšie vzrušiť ženy než mužov.

Ako vám pri pôrode môže pomôcť dula a kedy sa pre ňu rozhodnúť?

Prítomnosť duly pri pôrode dokázateľne znižuje percento cisárskych rezov.