Môj život je prepojený s filharmóniou

Jej povolanie je výnimočné už len tým, že krajina má väčšinou iba jeden národný filharmonický orchester. Ľudia, ktorí takýto post zastávajú, musia mať pochopiteľne blízko k umeniu a mať radi klasickú hudbu. Tatiana Schoeferová nie je výnimkou. „Vždy som bola umelecky založená, prijali ma na VŠMU, ale keďže moja rodina bola považovaná za kontrarevolucionársku, tak ma na ústrednom výbore strany zo zoznamu prijatých vyškrtli,“ hovorí o osude svojej rodiny. „Muzikológ Ladislav Mokrý moju situáciu poznal a vo filharmónii mi ponúkol azyl. Má to pre mňa veľkú hodnotu, lebo to určite urobiť nemusel.“

Od roku 1976 pracovala Tatiana Schoeferová najskôr v koncertnej prevádzke, neskôr ako manažérka Slovenského komorného orchestra pod vedením legendárneho Bohdana Warchala. Na tieto časy si spomína ako na najlepšiu, ale aj najtvrdšiu školu. „Keď som pred 32 rokmi prišla do Slovenskej filharmónie, tak som tam stretla ľudí, ktorí boli jej zakladateľmi. Sú to úžasné spomienky, keď sa pozerám na ich fotky na stenách, tak sa viem rozpamätať na ich hlas, na ich výroky. Chýbajú mi.“

Jedna veľká rodina

Manažérka orchestra nemá pravidelný, typický priebeh dňa. Jej povinnosti a vyťaženosť sa odvíjajú od toho, či je práve sezóna, alebo či sa hudobníci chystajú na zájazd, ktorý s nimi absolvuje. „Mojou úlohou je, aby orchester nielen na zájazd odletel, ale sa odtiaľ aj v zdraví vrátil,“ hovorí so smiechom. „A, samozrejme, aby fungovalo všetko medzitým. Až keď ukončím cestu vyúčtovaním a odložím spis ad acta, tak naň môžem zabudnúť.“

Jej náplňou práce je zúčastniť sa na každom koncerte, takže s hudobníkmi je skoro stále. To, že pozná všetkých členov orchestra po mene, je pre ňu preto úplne samozrejmé. „Keď napríklad pripravujeme cestu do Japonska, tak sú potrebné podklady na pracovné povolenia. Takže nielen ovládam všetky mená, u mnohých viem naspamäť aj adresy alebo dátumy narodenia (smiech). Nedá sa viesť svoj vlastný život bez filharmónie, naše životy sú prepojené.“

Rovnocennosť

Tatiana Schoeferová vyvracia predsudky, že niektorí muzikanti sú zhýčkaní a majú čudné móresy. „Požiadavky, ktoré majú hudobníci, nenazývam móresmi,“ tvrdí. „Sú to požiadavky oprávnené a my sa musíme snažiť ich spĺňať – či už ide o prepravu hudobných nástrojov, alebo hotelový štandard. Máme zabehaný systém a vždy sa snažíme pre teleso získať najlepšie možné podmienky.“ Atmosféra, pri ktorej si manažérka orchestra a filharmonici vychádzajú v ústrety, je daná určite aj tým, že medzi nimi nie je hierarchický vzťah, ale fungujú ako partneri. „Máme rovnocenné pracovné vzťahy, ľudia sa prídu aj posťažovať, zdôveriť sa, hľadať riešenia, mnohí z nás sú priatelia. Vyplýva to z toho, že sa poznáme desaťročia,“ dodáva s úsmevom.

O triumfoch a budúcnosti

Na otázku o úspechoch, ktoré Slovenská filharmónia dosiahla v poslednom období, odpovedá Tatiana Schoeferová veľmi originálne. „Pravdupovediac, odvykla som si pozerať sa na medzníky. V inštitúcii, ktorá onedlho oslávi 60. výročie, je dôležitý každý jeden koncert – nehrá pre mňa úlohu, či je v Tokiu, alebo v Bratislave.“ Napriek tomu, že je manažérka orchestra s inštitúciou filharmónie spätá už 32 rokov, vie si predstaviť, že by zmenila povolanie.

„Som naučená nebazírovať na statkoch a uznaniach. Myslím si, že moje manažérske schopnosti by sa dali uplatniť aj vo svete biznisu. Potvrdilo sa mi to aj počas štúdia na City University, keď som porovnávala ekonomickú teóriu a moje manažérske postupy.“ A čo bolo kľúčom k úspechu, že je svojmu zamestnávateľovi dodnes verná? „Sme pomerne malý kolektív a pracujeme veľmi samostatne, čo si na filharmónii vážim, a možno aj preto som tu tak dlho vydržala.“

Naj Tatiany Schoeferovej Moja prvá spomienka z detstva je... určite sa viaže na nejaké zvieratá; myšky, žabky, psíkov mačičky...

Vždy som chcela byť... krotiteľkou levov, tigrov a rysov ostrovidov (vlastný citát z detských liet).

Svoj život si neviem predstaviť bez... rodiny, hlavne bez svojej dcéry.

Môj idol v detstve bol/-a... v neskoršom detstve a mladosti Perry Mason, ktorý svoje prípady vyriešil so závideniahodnou inteligenciou, čo ma fascinovalo. Kedysi sme „hltali“ knihy ako na bežiacom páse od momentu, keď sme sa naučili čítať.

Najviac ma poteší, keď... cítim obriu silu riešiť obrie problémy.

Môj najväčší hriech mladosti je... určite ich bolo viac, ale v každom prípade si ich v dospelosti „odpracúvam“.

Raz by som chcela vyskúšať/zažiť... jeden deň nepociťovať zodpovednosť za všetko možné aj nemožné.

Zaspáva s dobrým pocitom, keď... sa deň skončí bez vzťahových turbulencií.

Film / kniha / CD, ktoré ma nikdy neomrzí, je... filmy zvieracie hocikoľkokrát / knihy zmysluplné / či na CD, či naživo Štyri ročné obdobia A. Vivaldiho.

Najviac som sa naučila z... Nového zákona.

Autor: Saša Petrášová, smeŽeny 10/2008