Evanjelická farárka Anna Polcková: Nádej má veľkú moc

Na jej bohoslužbách je vždy plno a stále pribúda tých, ktorí chcú, aby ich vypočula. ANNA POLCKOVÁ poskytla rozhovor piatkovej prílohe smeŽeny.

Ľudia bez rozdielu veku či postavenia u nej nachádzajú pochopenie, aké im poskytne málokto. Je nesmierne ľudská, úprimná, pozitívna, jej názory sú trefné a platné v súčasnosti. Aj preto je na jej bohoslužbách vždy plno a stále pribúda tých, ktorí chcú, aby ich vypočula, poradila im, alebo sa s nimi iba porozprávala. Evanjelická farárka má čas pre všetkých, pre seba jej ho ostáva najmenej. Z každého jej slova či gesta cítiť, že by ani na chvíľu nemenila. Anna Polcková poskytla rozhovor piatkovej prílohe smeŽeny.

Veľa ľudí predpokladá, že farári či farárky žijú inak ako väčšina „bežných smrteľníkov“. Ešte sa stretávate s prekvapenými reakciami, keď zistia, že ste v podstate rovnaká ako oni?
Áno, ľudia ma väčšinou majú zafixovanú v „pracovnom“ oblečení a potom sú veľmi prekvapení, keď ma vidia v civile, hoci v ňom trávim väčšinu času. Mnohí farárov vnímajú ako tých, ktorí sú do istej miery obmedzení na duchovnú sféru mimo reálneho sveta, kde je všetko ideálne a funguje. No podľa mňa k podstate života patrí vnímať ho so všetkým, čo k nemu patrí. Ľudia sú často pripravení na to, že v kostole budú počuť frázy, ktorým síce nebudú rozumieť, no myslia si, že to tak musí byť. Ja si myslím, že nemusí.



Vaše slová sú trefné a súčasné. Aké sú reakcie na vaše kázne?
Som rada, keď sú ľudia vnímaví, keď reagujú – a vyjadria sa, že v kázni, alebo v príhovore našli niečo, že ich to zaujalo, že to bolo „o nich“. To považujem za dobrý signál. Veľkú rezervu v pôsobení cirkví vidím práve v tom, že nehovoria jazykom doby. Často ostali pri archaizmoch, ktoré boli aktuálne storočia dozadu a myslia si, že vyjadrenia a zvestovanie Boha musí ísť v takej podobe aj ďalej. No to je nepoužiteľné. Pri rýchlosti, s akou sa všetko vyvíja, cirkev nebude mať budúcnosť, keď nepochopí, že sa ľuďom musí prihovárať tak, aby jej a Bohu mohli rozumieť. A o tom to je.

Aj o tom, že aj ženy môžu zastávať toto povolanie. Majú to farárky ťažšie?
Myslím si, že muža – farára ľudia chápu prirodzenejšie ako autoritu. Na začiatku sa mi stávalo, že keď som mala pochovávať a rodina bola prevažne katolícka, povedali mi, nech sa nehnevám, ale oni potrebujú muža - farára. Nepriečilo sa mi to, ani mi to neubližovalo, pretože som stále mala a mám veľa práce s ľuďmi, ktorí moju službu prijímajú. Niekedy dokonca vidím ako výhodu, že som žena. Obracajú sa na mňa s vecami, ktoré by sa s mužmi neodvážili riešiť.

Asi sa vám stáva, že vás ľudia na prvom mieste vnímajú ako farárku, až potom ako „normálnu“ ženu.
Áno, vidím to napríklad aj vtedy, keď volám deti, ktoré ma ešte nepoznajú, so sebou na sústredenie. Najprv prevracajú oči a chcú vedieť, čo presne tam budeme robiť. Majú pocit, že môj život pozostáva z toho, že čítam Bibliu a modlím sa. Ja sama voči tomu nemôžem vôbec nič robiť, ale naozaj to tak nie je.

Evanjelické farárky môžu vstúpiť do manželstva. Mohli by ste však mať partnera iného vyznania?
Keby som mala partnera, ktorý nepatrí do našej cirkvi, museli by mi manželstvo schvaľovať biskupi. No ja viem, že by som nemohla žiť s človekom, ktorý by bol inak filozoficky orientovaný ako ja, a tak môj partner musí byť predovšetkým osobnosť, ktorá vyhovuje mne samej.

Prirodzeným naplnením každej ženy je rodina, deti. Je to tak aj u vás?
Áno, určite je to mojím súkromným snom. Mám pocit, že veci plynú presne tak, ako majú a mne sa prieči čokoľvek robiť účelovo. Čakám na ten správny čas a myslím si, že príde.

Zdalo by sa, že ten, kto vykonáva vaše povolanie, nevyhnutne musí pochádzať zo silne veriacej rodiny.
V našej rodine bolo kresťanské zázemie, ale do veľkej miery tradičné a formálne. Mala som kontakt s cirkvou, aj keď skôr v zmysle, že sa patrilo ísť do kostola. Keď som bola konfirmovaná (v evanjelickej cirkvi ide o osobné vyznanie viery a potvrdenie krstnej zmluvy), bol to veľký zlom najmä pre moju mamu. Začala inak prežívať vieru a chcela, aby som išla na gymnázium a potom na teológiu. Ja som to vtedy tak vôbec necítila. Keď som mala jedenásť rokov, narodila sa mi mladšia sestra a mojím snom bolo stať sa zdravotnou sestrou. Preto som sa rozhodla pre zdravotnícku školu. Moji rodičia, a hlavne stará mama mi však boli vzorom, podporou v mnohých dôležitých rozhodnutiach. O viere veľa nehovorili, ale ňou žili.

Po zdravotníckej škole ste však vyštudovali teológiu. Kedy prišiel zlom?
Asi v sedemnástich rokoch, kedy som sa na praxi počas školy stretla s umieraním a utrpením. Vnímanie Boha, ale aj vlastnú identitu som začala chápať celkom novým spôsobom. Bolo pre mňa dôležité klásť si otázky a pátrať po odpovediach. To ma priviedlo k štúdiu teológie. No svoju cestu viery zďaleka nepovažujem za ukončenú. Sú obdobia, v ktorých cítim pokoj – ale prichádzajú aj krízy, ktoré mnou zalomcujú vždy znova.

A čo robíte v takých momentoch?
Myslím, že takéto „napätie“ je potrebné, že z neho pramení nutnosť tvorivosti, pohyb, skutočný život. Boli situácie, kedy som sa cítila vystavená napospas nepochopeniu, výsmechu, strachu a stále sa vo mne vynáralo: „Prečo?“. Cítila som sa úplne sama, na dne, kdesi veľmi hlboko. Boli to obdobia, ktorými som vždy naozaj originálne zažívala „stretnutia s Bohom“, aj keď nerada používam tieto slová, pretože pre ľudí bývajú nezrozumiteľné. Vedela som, že práve v mojich ťažkostiach, bezmocnosti, zraňujúcej bolesti je so mnou a pomôže mi zniesť všetko, čo bude potrebné.

Dlhé roky ste sa venovali najmä ťažko chorým a starým ľuďom. Paradoxné je, že práve ľudia, ktorí sa nachádzajú vo veľmi ťažkých situáciách, sa často vedia oveľa viac tešiť zo života, ako tí, ktorí sú zdraví, nič im nechýba.
Presne tak. Každý má občas v živote pocit, že má toľko starostí a problémov, že si myslí, že ich ďalej neunesie. No to je len povrchný dojem, ktorý bráni človeku pozrieť sa, ako žijú, tvoria, bojujú iní. Tak často sa uspokojíme iba s tým, čo je so mnou, čo je tu a teraz a ďalej nevidíme. Tí, ktorí „vládzu, vedia, majú“, sa o tých druhých zaujímajú len zriedka. Škoda, lebo tam by sa mohli dozvedieť, odkiaľ aj taký nevyliečiteľne chorý, postihnutý človek berie svoje zdroje.

Ľudia chodia za vami, aby vám porozprávali o ťažkých životných situáciách, chcú poradiť, nie je to veľmi vyčerpávajúce?
To áno. Často sa nachádzam v situácii, keď sa cítim bezmocná, neviem, čo ďalej poradiť, povedať a potrebujem sa zbaviť napätí, kríz. Vtedy pomôže, keď si toto trápenie nenechám iba pre seba, ale s niekým ho prekonzultujem. Energiu si dobíjam pohybom, to mi veľmi pomáha. Zistila som, že v mojom prípade sú veľmi účinné trampolíny (smiech). Chodím aj na korčule a keď mám priestor, rada si zatancujem. Taktiež veľmi rada čítam, chodím do opery, hudba mi dokáže dať nesmierne upokojenie, pohodu. V tom všetkom zároveň nachádzam aj inšpiráciu pre moje kázne.

Ako si spomínate na svoju prvú kázeň? Nebol to pre vás stres?
Samozrejme a veľký. Mávala som nočné mory, že prídem pred ľudí a nemám im čo povedať (smiech), ale od toho som sa už oslobodila, pretože viem, že literatúra, divadlo, abstraktné umenie alebo zaujímavý rozhovor, či životný príbeh mi privodí spomienku, od ktorej začínam odvíjať paralely a aktualizácie biblických textov. Ale trému mám ešte aj dnes. Stále premýšľam, ako zvesť o Božom záujme podať ľuďom tak, aby jej rozumeli, aby bola aktuálna. Zároveň ma práve toto napĺňa, vzrušuje a robí moje povolanie adrenalínovým. Trochu ma však mrzí, že nemám dosť času venovať sa viac štúdiu, pretože by som sa rada zahĺbila aj do iných oblastí v teológii.

Sama som mala možnosť presvedčiť sa, aký máte nabitý deň.
Každú hodinu mám skoro presne naplánovanú, čo si myslím, že niekedy hraničí s „nenormálnosťou“ (smiech). Veľmi ťažko sa mi hľadá voľný deň, no necítim sa byť vyhorená, pretože sa realizujem v tom, čo milujem a neviem si predstaviť, že by to bolo inak, iba že by toho bolo menej. Stále si neviem dosť zreteľne určiť hranice a stáť si za nimi, pretože sa vždy objaví nečakaná situácia, kedy ma ľudia potrebujú a ja im chcem byť k dispozícii.

Váš bežný deň teda začína...
...veľmi skoro ráno a veľmi dôležitý je pre mňa čas, keď som sama a nikto ma neruší. Vtedy sa duchovne nabíjam. Keby som nenabrala túto energiu, nemohla by som ju ďalej dávať. Okrem toho trávim veľa času pri počítači, prípravách na kázne a písomnej korešpondencii. Počas dňa sa stretávam s ľuďmi, vyučujem náboženstvo, konfirmandov, pripravujem ľudí k sobášom, ku krstom, robím pohreby. Potom sa venujem tým, ktorí potrebujú individuálne rozhovory, veľmi veľa sa rozprávam s mladými.

Práve medzi mladými ľuďmi ste mimoriadne obľúbená. Pritom táto veková kategória náboženstvo akoby niekedy programovo odmietala. Čím ste si ich získali?
Som typ človeka, ktorý najväčšie výzvy cíti tam, kde je veľmi malá pravdepodobnosť, že sa mu podarí uspieť. K mladým ľuďom som sa dostala, keď som na Evanjelickom gymnáziu učila náboženstvo. Veľa z nich mi veľmi jasne na začiatku povedalo, že na gymnáziu nie sú pre náboženstvo, ale angličtinu. Ale ja som si povedala, že z toho „vytlčieme“, čo sa bude dať. A keď žiaci videli, že som úplne normálny, otvorený človek, vzdali sa predsudkov, ktoré prechovávali voči mne ako predstaviteľke cirkvi. Bolo im sympatické, keď som sa s nimi smiala alebo používala slang.

Tínedžeri majú množstvo otázok.
Keď som im vysvetľovala prikázania a prišli sme k šiestemu: „Nescudzoložíš“, tak z toho mali zážitok (úsmev). Pýtali sa ma: „Pani farárka, vám nie je trápne o tom hovoriť?“ Tak som sa spýtala: „A vám nie je trápne o tom počúvať?“ (smiech). Vyberám si texty, ktoré im sú blízke. V Biblii existuje iba jediný príbeh, ktorý predstavuje Ježiša ako dvanásťročného a na tom si „zgustnem“ ja aj oni. Vidia, že aj on bol pubertiak a mal podobné zmýšľanie. Zisťujem, koľko veľa toho nevedia, ako radi by sa o týchto veciach rozprávali – tak ako Ježiš v chráme – s inými dospelými. Potrebujú ich vplyv. Mnohým tínedžerom však chýba aj viac času rodičov, aby im mohli povedať o svojich očakávaniach, obavách, predstavách, rozprávať, čo bolo v škole, „kto je do koho“, čo letí. Páči sa mi, že sa snažia nemať dve tváre, byť úprimní. Nechcú preberať spôsoby života, myslenia ani viery bez rozmýšľania, bez toho, aby si veľmi kriticky neoverili, o čo sa v živote oplatí stáť. A to ma s nimi spája.

Takže sú voči vám kritickí.
Áno, samozrejme. Voči mne, voči cirkvi, ale aj voči sebe. Myslím, že kritika je nevyhnutná. Netreba sa jej báť. Je však dôležité, aby bola konštruktívna. Stále máme v spoločnosti, ale aj v cirkvi a aj ako jednotlivci problém s ľahostajnosťou. Chceme mať „svätý pokoj“. Obávame sa konfrontácií, nepríjemných, nezodpovedateľných otázok. Zakrývame si oči pred realitou - zase v strachu, že dianie nemôžeme ovplyvniť. Myslím, že to nie je pravda. Veľa môžeme ovplyvniť, hneď ako sa vzdáme alibizmu a sebaľútosti.

Blíži sa Veľká noc, aké na ňu máte spomienky z detstva?
Patrila som k tým dievčatám, ktoré sa pred šibačmi skrývali a tieto zvyky šibania a oblievania som nikdy nemala rada. Nenašla som v tom nič pozitívne, pekné, chápala som to ako prejav násilia na mne páchaný a zdalo sa mi nespravodlivé, že ja trpím a moji rodičia za to niekomu dávajú peniaze (smiech).

Teraz Veľkú noc určite vnímate inak.
Samozrejme. Tak intenzívne, ako prežívam bezmocnosť, beznádej, prežívam aj nadšenie, radosť. Príchod jari, vznik nového života, a teda vzkriesenie Ježiša Krista, ako základ duchovnej veľkonočnej zvesti, pre mňa znamená veľmi veľa. Myslím si, že umieranie a vzkriesenie Krista, o ktoré cez tieto sviatky ide, majú pre každého obrovskú výpovednú hodnotu. Len záleží na tom, či ich chce vnímať alebo nie. V hĺbke utrpenia môže človek nájsť bohatstvo, poznanie a vo vzkriesení zasa radosť, nádej. Aj vtedy, keď sa mi zdá všetko pochované v troskách, ak som neuspel, zlyhal, viem, že to nie je, nemusí byť všetko. Zajtra môže byť nový deň. Zajtra sa vo mne môže začať rozvíjať nový človek. Nádej má moc človeka aktivizovať.

Mnohí ľudia akoby si v súčasnosti spájali Veľkú noc s veľkými nákupmi v hypermarketoch, ktoré už týždne vopred hlásia jej príchod.
Myslím si, že tak ako v období Vianoc, aj počas Veľkej noci je to akási davová psychóza. Hojnosť, rodinná idyla sa viaže na to, či budeme mať čo jesť a piť. A potom prichádza vlna článkov o tom, ako schudnúť, čo sme medzi sviatkami pribrali. To sa mi zdá už úplne absurdné (smiech). Podľa mňa sú sviatky dôležité už len z toho pohľadu, že ľudia potrebujú popri každodennom stereotype výnimočné udalosti. Záleží len na tom, aby sme sa nenechali zotročiť konzumom a nákupmi.

Dá sa to dnes vôbec?
Ľudia sú hladní po zmysle, istote, dôstojnosti a spolupatričnosti. Je pre mňa dôležité vedieť, že mnohým, ani tým úspešným, konzum nestačí. Hľadajú cestu k Bohu a mnohí aj k cirkvi. Prijímam ich. Počúvam ich príbehy, ich sklamania túžby a viem, že potrebujú mať pre svoju vieru „domov“ - miesto, kde si ju budú chodiť živiť. Bola by som vďačná a šťastná, keby som bola jednou z tých, ktorá im tie zdroje bude vedieť ukázať a hľadať spolu s nimi. To je dobrodružstvo. Naša evanjelická cirkev má slávnu minulosť. No na tom, aby mala aj budúcnosť, aby vedela dnešnému človeku ponúknuť pomoc, perspektívu, nám treba ešte naozaj veľa pracovať.



Anna Polcková

sa narodila 3. apríla 1970 v Revúcej, vyštudovala strednú zdravotnícku školu v Poprade. Teológiu študovala v Bratislave a v Erlangene v Nemecku. Pôsobí ako evanjelická farárka v Cirkevnom zbore Evanjelickej cirkvi a. v. v Bratislave, je v ňom prvou zvolenou farárkou a momentálne pôsobí ako evanjelická farárka v Cirkevnom zbore Evanjelickej cirkvi. Žije v Bratislave.




Najčítanejšie na SME Žena


Inzercia - Tlačové správy


  1. Kedy sa refinancovanie oplatí?
  2. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky
  3. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať
  4. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci
  5. Trenčania to chcú mať všade blízko. Kde kupujú byty?
  6. ENGIE Services odovzdala do prevádzky novú kotolňu v Košiciach
  7. Poistenci VšZP už nebudú platiť 17 centov v lekárňach za recepty
  8. Exotické destinácie s priamym letom z Viedne
  9. Potraviny typické pre váš región nájdete už aj v Kauflande
  10. Zabudnite na nové a neekologické PC. Je tu Refurbished!
  1. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky
  2. Slávnostná imatrikulácia SvF STU v Bratislave
  3. Unverzita vyTVORená nápadmi študentov!
  4. Slovenské mestá môžu využiť eurofondy na zelené strechy
  5. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať
  6. Program obnovy chodníkov v Starom Meste schválený
  7. Stavebná fakulta STU získala certifikát EUR-ACE
  8. Stavebná fakulta STU získala certifikát EUR-ACE
  9. Príďte na Deň otvorených dverí v Novom Ružinove
  10. Študenti sa rozhodli zmeniť svoju školu
  1. Poistenci VšZP už nebudú platiť 17 centov v lekárňach za recepty 9 598
  2. Lokalita pod Kolibou výrazne mení svoju tvár 3 102
  3. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať 3 096
  4. Exotické destinácie s priamym letom z Viedne 2 915
  5. Trenčania to chcú mať všade blízko. Kde kupujú byty? 2 906
  6. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci 1 509
  7. Kedy sa refinancovanie oplatí? 1 495
  8. Zabudnite na nové a neekologické PC. Je tu Refurbished! 1 476
  9. Potraviny typické pre váš región nájdete už aj v Kauflande 1 469
  10. ENGIE Services odovzdala do prevádzky novú kotolňu v Košiciach 987

Hlavné správy zo Sme.sk

SVET

O nezávislosti Katalánska nerozhodne referendum, ale ochota použiť násilie

Katalánsky boj za nezávislosť nebol nikdy násilný.

EKONOMIKA

Érsek sa rozhodol, bratislavské letisko chce dať do prenájmu

Minister predložil návrh na 30-ročnú koncesiu letiska.

SVET

Čoraz viac utečencov mieri na sever Európy cez Slovensko

V Rakúsku vojaci pomáhali pri klasickej policajnej činnosti.

Neprehliadnite tiež

Milujú ju davy aj polovica Hollywoodu. Čím je Ellen DeGeneres výnimočná?

Za svoju otvorenosť spred dvadsiatich rokov ju ocenil aj prezident. Prelomila totiž lesbické tabu.

Dlhodobé vzťahy ničia záujem o sex. U žien skôr než u mužov

Správanie v intímnej oblasti ovplyvňuje aj viera v stereotypné predstavy.

Tohtoročné Emmy Awards ovládli ženy. Takto to počas večera vyzeralo

V Los Angeles sa v nedeľu v noci odovzdávali takzvané televízne Oscary.

Módna návrhárka Michaela Ľuptáková: Krása nemá konfekčnú veľkosť

Navrhuje kolekcie aj pre bacuľky a jej šaty s hrdosťou nosia aj celebrity.