Vera Wisterová: Za každou svojou prácou si stojím

Často dostávate otázku, či je toto vaša prirodzená farba vlasov?
(smiech) Dosť často.

A aká je pravda?
Pravda je, že je to medzi mnou a mojou kaderníčkou (smiech).

Z ryšavej ste si vyrobili svoje poznávacie znamenie, značku.
Takto som nad tým neuvažovala, ale skutočne sa mi ju nechce meniť. Neviem, či je to môj imidž, ale táto farba už akosi prirodzene patrí ku mne. Tak, ako je to u blondínok či čiernovlások aj u mňa vyjadruje základné charakteristické rysy.

Naposledy ste v rámci svojich ciest a nakrúcania ďalších dielov televízneho programu Karavan šou precestovali Mexiko. Tam museli na domácich pôsobiť vaše vlasy ako päsť na oko, nie?
Mexiko je už pomerne zvyknuté na turistov, takže tým až takí šokovaní neboli. Ale iné to bolo tam, kam turisti tak často nezavítajú. Napríklad na niektorých miestach na Srí Lanke ku mne s výkrikom a šokom bežali deti, ukazovali na mňa prstom a chceli sa dotknúť mojich vlasov, lebo s takým niečím sa ešte nestretli.

Ale Mexiko a najmä Mexiko City má povesť nebezpečného mesta, a keď tam človek istým spôsobom vytŕča z davu, asi to nemusí vždy robiť dobrotu.
Už predtým, ako sme prišli do Mexiko City, som nespočetnekrát čítala v rôznych sprievodcoch o vysokej kriminalite, ľudia nás zásobovali radami, čoho sa máme vyvarovať. Aj tak nás to však zaskočilo a nikde som nemala takú paranoju ako v tomto meste. Už len príchod doň stál za to, keďže sme sa stratili a ocitli sa v chudobnej štvrti so slumami ako vo filme. Vtedy sme sa naozaj báli. Ale musím si zaklopať, že sa nám tam nič nestalo. Možno aj vďaka tomu, že sme boli „superultraopatrní“. Nechodili sme metrom, dávali si pozor na taxikárov, strážili sme si veci.

Takže reči o nebezpečnom Mexiku sa potvrdili. Mali ste však o krajine nejaké predstavy, ktoré sa ukázali ako mylné?
Určite, Mexiko som predtým vnímala úplne inak ako teraz. Pred pár rokmi som totiž bola na Yucatáne, čo je krásny turistický raj, všetci tam takmer dokonale ovládajú angličtinu. Preto som mala naivnú predstavu, že aj zvyšok krajiny bude taký. A veľmi som sa mýlila. Vôbec som nečakala, že tam bude až taká chudoba, že ľudia vôbec nebudú hovoriť po anglicky a niektorí dokonca ani po španielsky.

To bolo asi v odľahlejších častiach. Akí sú ich obyvatelia?
Tým, že je to miestami veľmi hornatá krajina a donedávna tam nebola vybudovaná infraštruktúra, sú medzi nimi obrovské rozdiely. Hoci ich niekedy rozdeľujú iba hory, často o sebe vôbec nevedia, nekomunikujú spolu, majú iné zvyky a dokonca aj črty tváre. V Mexiku je tridsaťjeden štátov a medzi nimi sú obrovské rozdiely. Preto sa ani nedá hovoriť o typickej mexickej strave, hudbe alebo typickom Mexičanovi.

Takže predstava chlapíka v sombrere, ktorý nalieva tequillu...
...a pozerá sa na obrazy Fridy Kahlo aj u mňa padla (smiech). Do Mexika sa môžete vracať aj celý život a nepreskúmate ho detailne, pretože je to úžasná a rozmanitá krajina. A taktiež tajomná. Pred päťsto rokmi tam žili iba Indiáni a stále to tam cítiť, hoci priamo k nim sme sa nedostali. Jednak je to nebezpečné a ani oni si turistov bližšie k sebe nepúšťajú. V rámci ich náboženstva stále funguje šamanizmus, ešte donedávna aj kanibalizmus. A napríklad z mayských ruín ide akoby posvätná hrôza.

V takých častiach asi museli byť ľudia dosť prekvapení, keď ste na nich vytiahli kameru.
Skutočne reagovali veľmi zle. Priam nenávidia, keď sa z nich stávajú objekty turistického záujmu. Aj v tých väčších centrách pred nami utekali. V dedinách do nás deti hádzali kamene, jeden chlapček na mňa vytiahol aj nabitý prak (smiech). Ale bol to o to väčší adrenalín. Pre nich aj pre nás.

Adrenalínu ste si zažili viac možno aj preto, že kým dovtedy ste cestovali vždy s niekým, teraz ste išli iba vy a Ivan (pozn. redakcie Ivan Tásler – hudobník, priateľ moderátorky).
Táto cesta bola v mnohom iná. Už len preto, že som mala na starosti tentoraz aj kameru, cítila som oveľa väčšiu zodpovednosť. Ale po tej ľudskej stránke to bol veľmi fajn výlet. Tým, že máme k sebe blízko a v tomto projekte aj spolupracujeme, sme zohraní, a tak aj atmosféra bola uvoľnenejšia, ako keby sme išli s niekým, koho tak dobre nepoznáme. Ani ponorkovú chorobu sme nezažili.

Takéto zahraničné cesty asi „neprežijú“ všetky partnerstvá, sú zaťažkávajúcou skúškou.
S tým úplne súhlasím.

Boli situácie, keď vás Ivan prekvapil svojou reakciou?
Prvýkrát sme boli na spoločnej ceste v Austrálii a tam bolo veľa nervozity, nielen preto, že to bola naša prvá cesta, ale aj preto, že tam bol veľmi ťažký terén, zlé klimatické podmienky. Často sme museli riešiť problémy, boli sme pod tlakom, a tak z nás vychádzali vety, ktoré by za iných okolností nevyšli. Tam sme sa navzájom „oťukali“.

Takže teraz v Mexiku nič prekvapujúce?
Niečo predsa len. Keďže sme doteraz boli prevažne v krajinách, kde sa hovorí po anglicky, a ja s touto rečou nemám problém, Ivan ma vždy vysielal, aby som komunikovala ja. No tým, že v Mexiku ľudia nevedia po anglicky a španielčina nie je až taký ťažký jazyk, sám sa tam púšťal do španielskych konverzácií. Bola som prekvapená, ako sa odviazal, bol oveľa spoločenskejší, keďže inak je väčší introvert.

Vy s jazykmi skutočne nemáte problém, viete po anglicky, nemecky, španielsky, rusky...
No to som rada, že sa šíri táto fáma a ja ju budem rada podporovať (smiech).

Tak ktoré ovládate dobre?
Ťažko povedať. Napríklad teraz v Mexiku som sa po španielsky dohovorila, ale Dona Quijota v origináli by som si asi nemohla prečítať. A určite nepoviem nič nové, ale ak navštívite alebo dlhšie žijete v akejkoľvek krajine, je ovládanie tamojšieho jazyka veľkou výhodou. Napríklad hebrejčinu som sa naučila z „nutnosti“, keďže som bola na študijnom pobyte v Izraeli.

Anglický jazyk ste zasa vyštudovali na pedagogickej fakulte, ale úprimne, ako profesorku za katedrou si vás neviem dosť dobre predstaviť.
Ani ja sama seba (smiech). Chcela som sa venovať tlmočníctvu a škola ma zaujala najmä štúdiom literatúry, ktoré je tam na veľmi vysokej úrovni. Nikdy som reálne neuvažovala nad tým učiť, a hoci je to krásne povolanie, ktoré prináša satisfakciu, je v tom aj veľká dávka zodpovednosti ako vplývať na deti. Navyše, teraz od učiteľov počúvam, že deti v súčasnosti nemajú voči nim takmer nijaký rešpekt. Taktiež sú medzi nimi veľké ekonomické rozdiely. Keď som bola na základnej škole ja, bolo to oveľa vyrovnanejšie. Naši rodičia neboli podnikatelia a všetci sme mali v podstate rovnaké oblečenie z obchodného domu Pionier. Dnes sa predháňajú, kto má značkovejšie tenisky alebo drahší mobil.

Aj práca v médiách je pre mnohých mladých ľudí pomerne vytúženou métou. Aj vy ste to vtedy tak vnímali?
Vôbec nie. Keď som bola mladšia, nikto nesníval o tom byť moderátorkou, ani ja nie. Teraz je to veľmi vychytené a úprimne, ani neviem prečo. Dievčatá akoby prestali snívať o tom, že chcú byť herečkami alebo speváčkami, túžia sa stať moderátorkami. Ktovie, prečo to tak je?

Možno preto, že sú často väčšími hviezdami ako spomínané herečky či speváčky.
A myslíte, že práve toto mladé dievčatá chcú?

Vy ste to tak nechceli?
Mám pocit, že nie, ja som sa k médiám dostala náhodou. Do študentského rádia potrebovali niekoho, kto im bude zadarmo nahrávať ankety a, samozrejme, o to nikto nemal záujem, keďže to nie je veľmi vďačná úloha. Ja som sa na to dala. Potom ma oslovil spolužiak z vysokej školy, ktorý pracoval vo VTV, aby som na zahraničnom spravodajstve prekladala správy. Postupom času som začala robiť vlastné reportáže, bola som tam na zahraničnopolitickom oddelení.

A keď ste sa prvýkrát počuli v rádiu, ako ste reagovali? Niektorí sa ani nespoznajú alebo sa hanbia.
Prvú anketu som nahrávala asi v šestnástich, a keď som po jej odvysielaní vyšla pred budovu, myslela som si, že som veľmi slávna, a keď niekde prehovorím, všetci odpadnú. Že iba Madonna a ja sme tie ozajstné hviezdy (smiech). A bola som prekvapená, že aj keď som sa potom snažila rozprávať rádiovým hlasom, nikto ma nespoznával (smiech).

Ale neskôr vás spoznalo Slovensko, keď ste sa ako moderátorka objavovali vo veľkých televíznych šou, ktoré majú prívlastok reality. Prečo ste vhodná práve do týchto typov programov?
To sa asi treba spýtať skôr režisérov a dramaturgov. No ja mám pocit, že táto práca mi vyhovuje. Pre mňa, ale určite pre každého moderátora, je veľké plus, keď sú to programy, od ktorých sa očakáva väčšia sledovanosť a ohlas divákov. Snažím sa ich urobiť najlepšie, ako viem a nerozmýšľam nad nejakými ich ideologickými hľadiskami.

Tie mnohým nesedeli v reality šou Mojsejovci, ktorú ste moderovali. S akými reakciami ste sa stretávali vo svojom okolí?
Mám šťastie na kamarátov, ktorí nesúdia, takže to nikto neriešil a hlavne ja si za každou prácou stojím. Podľa mňa to bol výborný program svojho druhu a Mojsejovci do dnešného dňa symbolizujú istý fenomén na Slovensku. Čiže s tým vôbec nemám problém. Tiež to bolo pre mňa plusom, pretože som dovtedy robila menej sledované projekty. A z ľudskej stránky to bola veľká škola. Tým, že reakcie mojich známych neboli nijaké, respektíve neboli negatívne, reakcie okolia som vnímala o to silnejšie. Dovtedy som nikdy nezažila také vyhrotené emócie, že by niekto to, čo robím, tak strašne kritizoval alebo naopak, staval na piedestál. A keďže som dosť citlivý človek, všetko negatívne okolo mňa sa ma veľmi dotýkalo.

A internetové fóra sú zvlášť kruté.
Nepoznám nikoho z moderátorskej obce, koho by sa nedotkli. Človeku sa totiž dostanú pod kožu a ešte dlho ho prenasledujú pichľavé, anonymné poznámky.

Okrem moderovania máte blízko aj k réžii, režírovali ste klipy, relácie a cestovné dokumenty.
Ale určite sa neradím medzi režisérov. Iba im trochu fušujem do roboty a z diaľky a s úctou sledujem tých, ktorí sa v tom vyznajú. Možno tajne túžim, že raz, o dvadsať rokov, sa tam dostanem aj ja.

Takže si viete predstaviť sedieť na režisérskej stoličke a mať pod palcom celovečerný hraný film?
Joj, to by som veľmi chcela.

A o čom by bol?
Taký môj tajný sen je zachytiť moju generáciu. Generáciu X v Československu, zlom, ktorý nielen pre ňu nastal koncom 80. rokov. Kam sa posunul ich hodnotový rebríček, ako sa zmenilo celé myslenie detí, ktoré boli pätnásť rokov vychovávané v období, keď visel na stenách obraz Gustáva Husáka. Muselo sa zmeniť kolektívne uvažovanie a človek sa zrazu stal individualitou. Taktiež do rúk dostali slobodu, mám na mysli tú politickú a cestovateľskú.

Dá sa však povedať, že ste rada, že žijete v období, v ktorom žijete?
Najradšej! Najviac mi vyhovujú všetky tie technické „vychytávky“, teší ma, že som zažila, ako k nám prišiel internet, baví ma čítať, čo všetko je na trhu, aké sú možnosti a neviem si ani predstaviť, čo všetko bude o nejakých päť až desať rokov. Som rada, že som pri tom.

Autor: smeŽeny 10/2008