Denisa Augustínová: Ľudí nechceme poučovať, ale im pomôcť

Lieta medzi Slovenskom, Kambodžou, Keňou, Nikaraguou a Indiou. Je občiankou sveta, ktorá svoj život zasvätila projektom pre deti a dospelých v rozvojových krajinách. Rozhovor a fotenie absolvo-vala počas týždňa, keď riešila humanitárnu katastrofu a nepoko

Kedy ste sa rozhodli, že budete pomáhať v rozvojových krajinách?
Možno to znie ako detské klišé, ale keď som videla videoklip Michaela Jacksona, s obrázkami afrických detí zomierajúcich od hladu, tak som si hovorila, že keď budem veľká, také deti určite nebudú. A ak také budú, tak im budem pomáhať.

Ako ste začínali?
Ešte počas školy som chcela ísť pracovať pre nejaký slovenský rozvojový projekt v zahraničí, ale žiaden som nenašla. Úprimne ma to naštvalo, hanbila som sa, že moja krajina aktívne nepomáha. Stretla som fotografa Martina Bandžáka, ktorý sa venoval sociálnym témam. Rozhodli sme založiť organizáciu, ktorá bude pomáhať a hovoriť o tom. Začínali sme výstavami Martinových fotiek a vzdelávacími podujatiami, ktoré sme robili v nákupných centrách, vyrušovali sme ľudí zvláštnymi čiernobielymi obrázkami. Náš prvý rozvojový projekt sme realizovali v Kambodži.

Aká bola reakcia vášho najbližšieho okolia?
Podporovali to, ale samozrejme mali obavy o našu bezpečnosť. Očakávali, že nás to prejde (smiech). Môj otec však minulý rok povedal, že už nečaká, že sa vrátim, že ja už normálna nebudem (smiech). Ale moja mama ešte asi stále dúfa, že sa usadíme v Bratislave.

Koľko Slovákov vďaka vám robí dobrú vec ďaleko od domova?
V Kambodži šiesti vrátane Martina a mňa; v Keni dvaja, v Indii máme dočasného zamestnanca a v Nikaragui jedného. Chceli by sme mať väčší tím, momentálne zháňame lekárov do Kambodže, Kene aj do Nikaragui.

Prečo je ťažké presvedčiť slovenských lekárov?
Bolo obdobie, keď sa hlásilo mnoho ľudí, ale teraz mám pocit, že veľmi veľa lekárov odišlo za prácou inam. Máme nadviazanú spoluprácu s Druhou lekárskou klinikou na Kramároch, odborne našu prácu zastrešuje Lekárska fakulta UK, absolventi si to môžu započítať do praxe – je tam pre lekárov veľa výhod. Ide o omnoho viac ako dobrovoľníctvo, je to práca s ohodnotením, môžu sa u nás ďalej vzdelávať, naučia sa viesť projekt. Myslím, že je to zaujímavá príležitosť, lekári sa tu môžu oboznámiť s každodennými diagnózami ako TBC, HIV /AIDS, podvýživa, o ktorých u nás iba čítajú v knihách.

Aká je vaša úloha v projekte?
Ak to mám povedať zjednodušene, lekár lieči, a potom sú tí druhí, ktorí zabezpečujú, aby mal čím liečiť. Každý lekár na vykonávanie svojho povolania potrebuje pacientov, ktorých my máme nespočetne, potrebuje finančné prostriedky, logistiku, ktorá zabezpečí dovoz liekov, nájde zamestnancov, vyplatí mzdy, a veľa ďalších povinností, ktoré musí robiť niekto iný. Ja som zodpovedná za fungovanie projektov, musím vedieť reagovať na všetky nepredvídateľné okolnosti.

Podľa čoho ste si vybrali krajiny, v ktorých pôsobíte?
Miesta, ktoré sme vybrali, boli vtedy najpostihnutejšie. Kambodža mala, keď sme začínali, najvyšší prírastok HIV / AIDS na počet obyvateľov v Ázii a vtedy tam nebol žiaden projekt, ktorý sa staral o nakazené deti, bola tu pomoc iba pre dospelých. Podvýživa detí sa v Kambodži vyšplhala na 46 %, vedieme najväčší nutričný projekt v krajine, ktorého repliku teraz začíname v Keni. Keňa je za minulý rok „jednotka“ v prírastkoch ľudí nakazených HIV / AIDS. Z programu PMTCT, čo je prevencia prenosu vírusu z matky na dieťa, vieme, že 24 % tehotných žien je HIV pozitívnych, čo je obrovské číslo. Iba za prvé mesiace sa na projekte zúčastnilo vyše 200 žien.

Mohli by ste priblížiť, čo sa skrýva za touto skratkou?
PMTCT je fantastický program, pretože sa vďaka tomu narodí HIV negatívne dieťatko, ale dá sa zachrániť aj zvyšok rodiny. Mama sa dá na liečbu, „prinútime“ otca, aby sa dal otestovať, prípadne sa začnú liečiť aj ostatné deti. Okrem toho učíme o hygiene a zdravej výžive pre dieťa.

Akú kvalitu života majú deti nakazené AIDS, ktoré absolvujú liečbu?
Je veľký predpoklad, že naše deti sa dožijú dospelého veku, pretože liečba stále napreduje. Na svete sú už prvé deti detí, ktoré prešli PMTCT programom a narodili sa im zdraví potomkovia. Existujú tri veľké vedecké výskumy o AIDS, a tie tvrdia, že ak sa nájde liek, tak to bude preventívna vakcína. Pre ľudí, ktorí už sú nakazení, bude „len“ nová generácia liekov.

Prečo je vlastne AIDS celosvetovou zdravotníckou témou číslo jeden?
AIDS nie je iba choroba, je to sociálny problém, ktorý paralyzuje postihnuté krajiny. Zomierajú naň desaťtisíce ľudí, väčšinou v produktívnom veku, ktorí by mali vytvárať hodnoty, starať sa o svoje deti a svojich rodičov. Vedie to ku kolapsu. Nezvláda to sociálny systém, sú preplnené sirotince, ľudia žijú v chudobe.

V Phnom Penhe, hlavnom meste Kambodže, máte dva domovy pre deti, ktorých rodičia zomreli na AIDS.
Najmladšie dieťa má tri mesiace a najstaršie je 14-ročné dievča. Okrem toho, že im dávame výchovu a vzdelanie, staráme sa o ich zdravie, snažíme sa, aby mali ľahký prechod do dospelého života. Určite to nie je tak, že ich v 18 vyhodíme a povieme „robte si čo chcete“. Myslím si, že títo mladí ľudia budú výborne zastávať miesta sociálnych pracovníkov, sestričiek a edukátorov – vedia z vlastnej skúsenosti dôležitosť disciplíny u HIV / AIDS pacientov. Aj preto, že väčšina z nich, žiaľ, videla zomrieť svojich rodičov, už od raného veku si uvedomujú dôležitosť zdravia.

Vládnu v Keni ešte stále predsudky voči ľuďom, ktorí trpia HIV / AIDS?
V Afrike je iná situácia ako v Ázii, lebo choroba je tu už od 80. rokov. Skoro každá rodina niekoho na AIDS stratila, takže vedia, že to nie je mýtus. Naše projekty sú úspešné aj preto, lebo nerobíme s ľuďmi jednorazovo. Získavame si ich dôveru a budujeme si s nimi vzťah napríklad aj vďaka našej domácej zdravotnej starostlivosti. Ľudia potom chápu, že ich nechceme poučovať, ale pomôcť im.

A projekt v Južnej Amerike?
Nikaragua je najchudobnejšou krajinou v regióne, máme tam mobilnú kliniku a nutričný program pre ľudí, ktorých v rámci kolektívneho presídľovania v 80. rokoch presunuli na miesta, kde nie je voda, nedá sa tam nič pestovať, z čoho vyplýva chudoba a nezamestnanosť. Žijú v takzvaných comarcas, čo sú osady odrezané od civilizácie, bez elektriny, kanalizácie a pitnej vody, kde deti nechodia do školy, nie je tam žiadna lekárska starostlivosť, ženy zomierajú pri pôrodoch. Vďaka našej mobilnej klinike chodia lekár a sestričky do týchto odľahlých oblastí, ošetrujú hlavne detských pacientov a tehotné ženy. Druhá časť projektu bude stavba suchých záchodov a studní. V tej časti Nikaraguy, kde pracujeme, je 23 % detí podvyživených.

Viem, že v Indii ste sa začali angažovať po cunami.
Áno, v roku 2005, tesne po katastrofe. Mali sme tam veľký post-humanitárny projekt v oblasti Cuddalore (v štáte Tamil Nadu) pre vdovy, ako aj siroty po rybároch, ktorí tam zahynuli. Bol to program psychosociálnej podpory detí, o ktoré tesne po cunami nebolo dostatočne postarané. Bolo to podmienené aj tým, že v Indii veria na reinkarnáciu a karmu. Dospelí boli presvedčení, že rodičia to mali predurčené a deťom ich smrť len tak oznámili. Deti, ktoré prešli touto traumou, sa na programe najskôr nechceli zúčastňovať, ale psychológovia za nimi chodili aj do najodľahlejších osád. Bolo to veľmi ťažké, ľudia tu stratili všetko, peniaze mali uložené doma, takže im ich zmietla vlna, mnohí žili v stiesnených podmienkach. Takisto sme zabezpečili kurzy šitia a mikropôžičky, ale i výstavbu komunitných centier a zriadenie knižníc.

Stretli ste sa v oblasti postihnutou cunami aj s pomocou, ktorá bola kontraproduktívna?
Pomoc po humanitárnej katastrofe sa môže niekedy preklenúť aj do problémov. Hlavne keď je nekoordinovaná a keď ju robia ľudia, ktorí síce majú dobré úmysly, ale nie sú profesionáli. Boli tam ľudia, ktorí rozdávali peniaze v hotovosti. V tomto zmätku sme sa my snažili inšpirovať ľudí, aby začali chodiť na rekvalifikačné kurzy, aby pracovali. Aj deti boli nároční klienti, lebo sa hanbili o svojich pocitoch hovoriť; doma im povedali, že nemajú žiaden problém a nech nerobia hanbu. Museli sme obchádzať rodiny a vysvetľovať, prečo je dôležité, aby deti prišli. Deťom sa program, samozrejme, páčil, lebo si tu mohli kresliť a robiť domáce úlohy. Vďaka pravidelnej psychoterapii sa nám podarilo ich vyliečiť napríklad z nočnej inkontinencie alebo zo zlých snov, ktoré boli následkom traumy z cunami.

Je prístup Magny odlišný od iných organizácií?
Zdôrazňujeme, že nestačí vymaľovať nemocnicu a dať drahý prístroj, ale je potrebné pracovať s ľuďmi dlhodobo a vysvetliť im ako ho efektívne používať. Sme presvedčení, že vo veciach netreba hľadať problém, pretože na všetko existuje odpoveď. Keď je niekto chorý, potrebuje lieky, keď je niekto hladný, potrebuje jesť. My hľadáme najkratšiu cestu, ako nájsť riešenie.

Každý deň sa stretávate s ľuďmi alebo sa dozvedáte o osudoch ľudí, ktorí trpia. Môžete im prejaviť súcit, alebo je to skôr empatia?
Veľa ľudí sa nás na to pýta. Určite by sme to nerobili dobre, keby sme od rána do večera plakali. Ale samozrejme, musíme niečo cítiť, aby sme vôbec mohli pracovať v tejto oblasti. Empatia je určite dôležitý pocit, ale musíme mať aj zdravú mieru odstupu. Aj keď je to ťažké, je to o profesionalite. Denne sa stretávame s ľuďmi, ktorí sú chorí alebo ktorých postihlo nešťastie. Cez deň na to nemyslím, ale niekedy večer na mňa tie príbehy doľahnú. Určite však nemôže človek iba súcitiť, lebo táto práca je veľmi tvrdá a človek musí byť odolný. Keby som sa rozplakala, tak by som veľmi zneistila ľudí, ktorým chcem pomáhať. Nikto by sa mi nezdôveril, lebo by mal pocit, že ma tým zraňuje.

Oslovila vaša práca ľudí na Slovensku? Koľko ľudí si cez Magnu adoptovalo dieťa na diaľku?
Myslím, že Slovensko sa veľmi posunulo dopredu vo vnímaní rozvojovej a humanitárnej pomoci. Zo začiatku to bolo ťažké, pretože väčšina mala názor, že načo pomáhať ľuďom tak ďaleko. S touto otázkou sa stretávame čoraz menej. Dnes už je veľa tých, ktorí prestali deti deliť na slovenské a „iné“, a prestali si myslieť, že to naše je „lepšie“. Máme zaregistrovaných viac ako tisíc ľudí, ktorí podporujú konkrétne dieťa.

Vnímajú vás ľudia ako profesionálov?
Tým, že nemajú našu skúsenosť, pozerajú sa na našu prácu skôr ako na dobrovoľníctvo, angažovanosť alebo životnú etapu, počas ktorej pomáhame, ale potom sa vrátime žiť „normálny“ život. Niektorí ľudia si myslia, že je to určite veľmi nebezpečné, všetci sú tam chorí a my tam trpíme. Bola by som veľmi rada, keby sa ľudia na Slovensku prestali pýtať, „prečo mám pomáhať?“ a začali sa pýtať, „ako mám pomôcť?“. Sme bohatá krajina, len ľudia si to neuvedomujú.

Ako vidíte Slovensko, keď sa vraciate z Ázie alebo z Afriky?
Tie rozdiely sú pre mňa priepastné, možno je to aj choroba z povolania. U nás ľudia nerozmýšľajú o tom, či budú mať večer čo jesť. Samozrejme, žijú tu aj ľudia sociálne slabí, ale napriek tomu si musíme uvedomiť, že na Slovensku nikto nezomiera od hladu na ulici. Hladomor je nielen v Afrike, ale už aj v Ázii, len inak vyzerá. Tam nie je spôsobený suchom alebo vojnovým konfliktom, ako je to v Afrike, ale je to chronická podvýživa, keď ľudia nemajú dlhé mesiace čo jesť. Nerozumiem, ako niekto môže povedať, že ho to nezaujíma.

Denisa Augustínová (30)

sa narodila v Bratislave, kde vyštudovala sociálnu prácu na PF UK. Od roku 2003 je riaditeľkou prerozvojové a humanitárne projekty v občianskom združení Magna – Deti v núdzi založenom v roku 2001 s priateľom Martinom Bandžákom, ktorý je výkonný riaditeľ. Magna má humanitárne a rozvojové projekty, zabezpečuje lekársku a sociálnu pomoc dospelým a deťom. Pôsobí u nás, v ČR a Rakúsku. Medzi donormi a partnermi sú MZV SR, Sunflower Children alebo Bill Clinton Foundation.

Najčítanejšie na SME Žena


Inzercia - Tlačové správy


  1. Moskva alebo Petrohrad?
  2. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni
  3. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli
  4. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte
  5. Nový Jaguar XF Sportbrake
  6. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich
  7. Špeciálna príloha: Pre budúcich vysokoškolákov
  8. Výhodné a lacné neznamená to isté, ani pri PZP
  9. Keď ide o zdravie a majetok, rozhodujú sekundy
  10. Diabetici môžu získať 25-tisíc eur cez nový grantový program
  1. Moskva alebo Petrohrad?
  2. Aké auto si vybrať - nové, zánovné alebo jazdené?
  3. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni
  4. Nový článokHB Reavis predstavuje projekt Stanica Nivy na veľtrhu
  5. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli
  6. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte
  7. Nový Jaguar XF Sportbrake
  8. Tradičné bratislavské dvory sú späť. V Jarabinkách sú až dva
  9. Jeden nákup a všetko vybavené, alebo one stop shopping
  10. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich
  1. Moskva alebo Petrohrad? 10 825
  2. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich 4 344
  3. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte 2 199
  4. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni 2 141
  5. Diabetici môžu získať 25-tisíc eur cez nový grantový program 1 817
  6. Nový Jaguar XF Sportbrake 1 590
  7. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli 1 501
  8. Špeciálna príloha: Pre budúcich vysokoškolákov 1 196
  9. Výhodné a lacné neznamená to isté, ani pri PZP 853
  10. Tradičné bratislavské dvory sú späť. V Jarabinkách sú až dva 795

Hlavné správy zo Sme.sk

SPIŠ KORZÁR

Deň, ktorý navždy zmenil Vysoké Tatry. Takto to vyzeralo pred trinástimi rokmi

Víchrica zničila 19. novembra 2004 až 12-tisíc hektárov lesa.

TECH

Vo vesmíre znie strašidelné pískanie. Vedci zistili, odkiaľ pochádza

Väčšina častíc je zachytená v pásoch.

ŠPORT

Kaddáfí zachránil nemecký klub. Niečo za to však chcel

Nemecký hokejový tím zachránil diktátor.

Neprehliadnite tiež

Frida Kahlo: K nešťastiu v živote mala svojský prístup, dávala ho na plátno

Mexická maliarka je dodnes legendou, dokázala konkurovať mužom a vysporiadať sa s osudovými ranami vďaka maľovaniu.

Líčenie na rande: Ako na dokonalý mejkap v troch krokoch

Niekedy je nadmerná snaha skôr na škodu, poradíme vám, ako sa nalíčiť v správnej miere.

Kokteil pre imunitu: Sedem spôsobov ako ju podporiť

Aké vitamíny a doplnky by ste mali vyskúšať, poradí farmaceutka.

Vybrali sme desať receptov na vegánske zákusky

Aj vy máte problém zohnať maslo a vajcia? Inšpirujte sa našimi tipmi na koláče a zákusky, v ktorých ich nebudete potrebovať.