Mám život, aký som chcela mať

Keď začne Marta Potančoková vymenovávať svoje projekty, má človek pocit, že jej deň má 48 hodín. Už neskutočných deväť rokov hrá v muzikáli Mníšky, ktorý teraz ide po dlhom čase na turné po Slovensku. V divadle Aréna hrá v Dusíkovej operete Pod cudzou vlajkou, čo je jej prvé stretnutie s týmto žánrom. Budúci rok plánuje v spolupráci s big bandom Pavla Zajačka plesový program s klasickým repertoárom. Tieto predstavenia sú však v podstate vedľajšími aktivitami.

„Mojím najaktuálnejším angažmán je účinkovanie v predstavení West Side Story, ktoré sa pripravuje na Novej scéne. Je to muzikál, na ktorý som čakala desať rokov,“ hovorí s úsmevom 31-ročná Marta. „Na Slovensku sa robia hlavne české muzikály, ale konečne prišiel svetový titul, o ktorom sme sa učili v škole. Veľmi sa teším, pretože West Side Story je to, čo si predstavujem pod pojmom muzikál. Od marca budeme skúšať a koncom mája by sme mali mať premiéru.“

Muzikálové herectvo Marta študovala v Brne na Janáčkovej akadémii. Na prijímačky prišla v podstate bez prípravy a zapísala sa tým, že má naturálny hlas, na ktorom musela v priebehu štúdia veľa pracovať. „Najdôležitejšie bolo naučiť sa dôverovať svojmu hlasu – musím ho vďaka technike vedieť zvládnuť napríklad aj v chorobe, alebo zaspievať niečo, čo mi ,nesadlo‘. Nikdy som svoje rozhodnutie robiť muzikál neoľutovala, som vďačná, lebo mám taký život, aký som chcela mať.“

Nová kapitola – world music

Marta však nezostala iba pri muzikáli. Dnes je už štvrtý rok speváčkou kapely Preßburger Klezmer Band. V repertoári majú ľudovú hudbu Židov zo strednej a z východnej Európy, ktorá je ovplyvnená rómskym a balkánskym folklórom. Mala Marta aj pred pôsobením v PKB vzťah k etnohudbe? „Spomínam si, že keď som sa raz pozerala na záznam ich koncertu v televízii, tak som si povedala: Toto je hudba, ktorá by ma asi bavila. A zdá sa, že osud to tak zariadil, že som sa ocitla v ich skúšobni a oni si ma vybrali,“ odpovedá so smiechom.

Hlavne zo začiatku speváčku muzikanti usmerňovali, aby nespievala tak muzikálovo, keďže klezmer je civilnejší, treba spievať takpovediac obyčajnejšie. Novinkou pre Martu bola aj skutočnosť, že texty piesní sú v jidiš, jazyku podobnému nemčine. „Keď som začala spievať s klezmermi, tak najväčším problémom bolo, že som spievala v jazyku, ktorému nerozumiem.

Bola som zvyknutá podávať slovenský text. Teraz si text prekladám, ale slovo mi nevyvolá rovnaký pocit, ako keď ho vyslovím po slovensky.“ Skupina so svojím unikátnym repertoárom precestovala celú Európu a získala si verných fanúšikov. „Stalo sa mi po koncerte, že za mnou prišla pani, aby sa mi poďakovala, pretože pesničky z nášho CD jej pomohli prekonať životnú krízu. Veľmi ma to dojalo, pretože vtedy si človek uvedomí, že hudba, ktorej venujem svoj život, má veľký význam.“

Odovzdávanie skúseností

Tretím, nemenej dôležitým pilierom Martinej práce, je výučba na súkromnom konzervatóriu Alkana v Bratislave. Učí tu muzikálovú tvorbu, a keďže má vyštudovanú strednú pedagogickú a vždy chcela učiť, je to vlastne splnenie sna. „Veľmi ma to baví, učím desiatich prvákov a druhákov. Dovoľuje to individuálny prístup, čo je veľmi zaujímavé. Rozprávam im veľa z mojich zážitkov, púšťame si záznamy z broadwayských muzikálov a študujeme teóriu. A potom, samozrejme, skúšame spájať spev, herectvo a tanec.“

Martin príbeh je pre študentov povzbudením, keďže to, že má hlas, zistila až na strednej škole. U Potančokovcov doma sa veľa nespievalo, nie sú hudobne založená rodina. Talent u mladej speváčky objavil jej učiteľ gitary. A čo muzikálová učiteľka radí svojim zverencom? „Určite by som každému muzikálovému hercovi odporúčala pôsobenie inde v Európe. Na Slovensku chýbajú muzikály so živým orchestrom, čo je úplne iný zážitok aj pre speváka, aj pre diváka. Nemáme ani muzikálové divadlo, aké je napríklad v Brne.“

V slobodnom povolaní

Marta je na voľnej nohe, čo znamená, že sa musí zúčastňovať na všetkých konkurzoch a hľadať si prácu. „Väčšinou robím naraz dva-tri muzikály, a popritom koncerty a iné akcie. Dá sa to, ale je to náročné v tom, že vždy nanovo musím dokazovať, že na to mám.“ Svoje pracovné nasadenie musí zladiť aj so školskými povinnosťami a prázdninami svojho 6-ročného syna Adama.

A ako prváčik vidí svoju mamu?

„Adam so mnou moje vystúpenia prežíva. Troch mušketierov videl veľakrát a na mušketiera sa potom aj hral. Často si pospevuje pesničku, ktorú som práve doma cvičila. Bol už so mnou aj na letnom festivale, takže vie, ako to chodí, ako vyzerá moja práca.“

Naj Marty Potančokovej Moja prvá spomienka z detstva je... ako plačem v jasliach na lavičke pri dverách a čakám na mamu.

Vždy som chcela byť... baletka, zoologička, predavačka v kvetinárstve, maliarka...

Svoj život si neviem predstaviť bez... syna a hudby.

Môj idol v detstve bol/a... hlavné hrdinky filmu Flashdance a Gorily v hmle (smiech).

Najviac ma poteší... a rozosmeje môj syn.

Raz by som chcela vyskúšať/zažiť... mám toľko snov, že neviem, čím začať.

Zaspávam s dobrým pocitom, keď... snažím sa zaspávať s dobrým pocitom každý večer.

Film/kniha/cd, ktorá má nikdy neomrzí... je toho veľa, z filmových muzikálov asi Kabaret a Hair.

Najviac som sa naučila od... svojich učiteľov, mala som na nich šťastie.

Autor: Saša Petrášová, smeŽeny, 8/2008