Andrea Serečinová: Za živú hudbu sa len ťažko hľadá náhrada

Je šéfredaktorkou ojedinelého mesačníka, ktorý sa venuje vážnej hudbe. Aj keď pôvodne mala ambície stať sa huslistkou, dnes je spokojná s prácou, ktorú vykonáva. Hovorí, že hudbe neunikla, je s ňou stále spätá a chce, aby to tak ostalo.

Vo februári oslávi časopis Hudobný život na naše podmienky pomerne nezvyčajné narodeniny –40 rokov. Je čo oslavovať?
Určite áno. Je to predsa jediný časopis svojho druhu na Slovensku, ktorý sa tak dlho a systematicky zaoberá hudobnou publicistikou v oblasti klasickej hudby a v posledných rokoch aj džezu. Kedysi vychádzal ako dvojtýždenník, od konca 90. rokov sa pretransformoval na mesačník. Dovolím si tvrdiť, že vďaka svojej tradícii a významu má v slovenskom hudobnom živote podobnú pozíciu ako Slovenská filharmónia či Opera SND, tiež je „kamennou“ inštitúciou v dobrom zmysle slova. Plní istú verejnú službu, ktorá sa rokmi vykryštalizovala a odráža očakávania čitateľov i odbornej verejnosti. Hudobný život, to je jednoducho už značka.

Napriek tomu táto značka v posledných rokoch mierne upadá. Okruh čitateľov sa zužuje. Čím je to spôsobené?
V posledných rokoch časopis akoby rezignoval na boj o čitateľa, čo určite neprospelo jeho imidžu. Mnohí na nás zabudli. To sa snažíme od začiatku minulého roka napraviť. Aj keď je to komplexnejší problém – všetci vieme, že priority čitateľov sa zmenili, dnes je na trhu úplne iná ponuka čo do kvantity i štruktúry ako pred 15 – 20 rokmi. Napriek problémom si myslím, že sa v porovnaní s ostatnými časopismi z oblasti kultúry stále pohybujeme v obstojných hodnotách, i keď z môjho pohľadu to nie sú uspokojujúce čísla. Nesúhlasím s postojom, že sa časopis, vychádzajúci so štátnou podporou (venujúci sa menšinovým žánrom), nemusí snažiť zvyšovať čitateľnosť. V našom prípade, samozrejme, nejde primárne o komerčný cieľ, ale o oslovenie relevantnej čitateľskej vzorky, o pocit, že to, čo robíme – a to za štátne peniaze – má zmysel.

Ste známa neobyčajnou pracovnou vytrvalosťou, redakciu tvoria iba dvaja ľudia. Nie je to trošku málo, ako sa to dá zvládnuť?
Len s vypätím všetkých síl. Sme naozaj personálne poddimenzovaní. Hudobný život má však 40 rokov a vlastné autorské zázemie, bez ktorého by nemohol existovať. Aj tu vidieť jeho význam – desaťročia provokuje hudobných publicistov a formuje ich štýl písania. No i tu narážame v posledných rokoch na útlm a limity, pokiaľ ide o potenciál nových autorov. Bude trvať asi dlhšie, kým sa narodí relevantná autorská scéna nových hudobných kritikov, publicistov. „Zabrať“ musí najmä odborné hudobné školstvo.

Ako ste sa dostali na šéfredaktorskú stoličku?
Konkurzom. S Hudobným životom som však profesionálne spojená už od roku 1999, keď sa pretransformoval na časopis. Odvtedy som v ňom nepretržite pracovala ako redaktorka s prestávkou na materskej dovolenke. Práve pred mojím návratom z materskej vypísal vydavateľ konkurz na post šéfredaktora, a tak sa stalo, že som sa vrátila na inú pozíciu.

Ukončené máte konzervatórium odbor husle, následne ste absolvovali hudobnú vedu. Nechceli ste sa venovať aktívnej hre?
Určite áno, veď hádam každý, kto študuje na konzervatóriu, túži sa v prvom rade venovať nástroju. Mne to však nevyšlo. Včas som si uvedomila, že nebudem nikdy viac než priemerná huslistka.

Koľko sebareflexie...
Je to normálne. Myslím, že je dôležité, aby si človek našiel oblasť, v ktorej dokáže odviesť prácu, za ktorú sa môže postaviť. Ja som sa nechcela vo svojej profesii trápiť. Hoci, bola to bolestná sebareflexia – ten, kto zažil intenzívny kontakt so živou hudbou, s hudobným nástrojom, vie, aký je to nesmierne uspokojujúci pocit, za ktorý sa len ťažko hľadá náhrada. Dnes som však rada, že som sa vybrala trochu iným smerom.

Zvyknete ešte hrať?
Rada by som. Mám však malé dieťa, rodinu, na nástroj naozaj nie je momentálne čas. Husle však chytím do rúk prinajmenšom raz do roka. S rodinou džezového klaviristu Pavla Bodnára sa stretávame pravidelne posledný deň v roku a bez hanby hráme všetci čokoľvek a na čomkoľvek. Tieto silvestrovské „jamy sessions“ sú síce v prvom rade zábavným programom pre naše deti, no zároveň sú takými mojimi husľovými hviezdnymi hodinami. Okrem fenomenálneho Stana Palúcha totiž nie je na Slovensku veľa huslistov, ktorí by hrávali s týmto držiteľom džezového Aurela. (smiech)

Z polohy interpreta ste prešli do polohy kritika. Ako dnes vnímate hudbu?
V porovnaní s bežným poslucháčom sedí kritik na koncerte ako človek, ktorý je v práci. Hudbu počúva analytickejšie, je zároveň „hľadačom“ chýb, pretože sa zameriava na úroveň interpretácie. Je teda v istom druhu pracovného vypätia. Ale hudobný prejav analyzujú aj samotní interpreti, minimálne v študijnej fáze. Takže pohľad kritika a interpreta nie je – alebo by nemal byť – až taký rozdielny.

Váš manžel sa tak ako vy venuje hudobnej publicistike. Rozoberáte doma niektoré hudobné problémy? Dokáže prísť ku konfrontácii pri hodnotení diela?
Pôsobí v hudobnom priemysle, prevádzkuje internetový obchod s cédečkami a venuje sa aj hudobnej publicistike. Áno, občas to zaiskrí, pretože manžel je džezmen a ja som „klasik“. Je to prospešné, pretože sme si vzájomne oknom do svojich svetov hudby.

Máte štvorročného syna. Bude z neho muzikant?
Od útleho detstva vyludzuje tóny na všetkom, čo sa dá. Má už za sebou rôzne epizódy. Asi najzábavnejšia bola tá „dirigentská“, keď s obľubou dirigoval nahrávky, stojac na stoličke pred vypnutým televízorom, v ktorom sa odrážal jeho zjav „vládcu“ orchestra. Dnes sa snaží dirigovať najmä nás (smiech). Teší nás, že je muzikálny, ale určite nie preto, že by sme ho cielene viedli ku kariére hudobníka. Len sme presvedčení, že je zdravé, ak je dieťa v kontakte s hudbou a rytmom.

Prečo je podľa vás vážna hudba stále viac zvlášť u mladých ľudí potláčaná do úzadia?
Neviem, či je to problém alebo chyba. Je to jednoducho fakt. Dôležitá je tradícia. Napríklad v Anglicku je veľa hudobníkov-laikov, ktorí sa venujú hre v amatérskych alebo poloprofesionálnych telesách, doma hrajú komornú hudbu. Tento prístup sa storočia prenášal z generácie na generáciu. U nás takáto domáca tradícia chýba. Fungovala istý čas, do polovice minulého storočia, aj to iba medzi úzkou vrstvou obyvateľstva, vo väčších mestách. Možno je trochu chyba aj v nás, „insideroch“ – lebo my vytvárame imidž klasickej hudby, a ten dnes, zdá sa, mladých veľmi neoslovuje. Druhým významným faktorom, ktorý ovplyvňuje vnímanie klasickej hudby mladými ľuďmi, je školstvo, tretím sú médiá. Nechcem moralizovať, lebo sama mám rada popmusic, ale je fakt, že ak je dieťa či mladý človek sústavne atakovaný len istým typom invazívnej „prvosignálnej“ hudby, potom ho ťažšie osloví koncert klasickej hudby. Komerčným médiám ťažko vyčítať ich náplň, čo však dnes v tomto smere podniká verejnoprávna televízia, ktorá pri svojom vzniku pred niekoľkými desaťročiami ako jeden zo svojich pilierov definovala práve vysielanie klasickej hudby?

Istý čas ste pracovali ako dramaturgička hudobných programov v Slovenskej televízii. Máte pocit, že dnes nie je dostatočne zastúpená klasická hudba v tejto verejnoprávnej inštitúcii?
Súčasný stav je karikatúrou žiadanej podoby výroby a vysielania v oblasti klasickej hudby. Jej úpadok sa spustil ako lavína v druhej polovici 90. rokov. Dovtedy vyrábala STV pravidelné dokumenty o hudobníkoch, skladateľoch, magazíny, záznamy operných predstavení, koncertov, ale aj pôvodné televízne inscenácie oper a baletov. Pracovalo sa s archívom, ktorý bol nezameniteľným svedectvom niekoľkých desaťročí hudobného života. Dnes sa neustále zdôrazňuje nedostatok pôvodnej dramatickej a dokumentárnej tvorby v STV. Hudobníci však nepochopiteľne mlčia. Naozaj nám neprekáža, že nejestvuje odtlačok prelomu tisícročia cez optiku klasickej hudby? Že budúce generácie nebudú mať možnosť zhliadnuť napríklad toľko ospevovanú generáciu operných sólistov inde, než je pár pseudoreprezentatívnych „galakoncertov“? V roku 2004 zmizla z verejnoprávnej obrazovky aj fundovaná spravodajská reflexia hudobného života. Je paradoxné, že sa STV vzdala ambícií na pôde, kde mohla najpresvedčivejšie obhajovať svoje právo na existenciu – veď klasická hudba je azda jedinou oblasťou, o ktorú asi nikdy nebudú mať záujem komerčné televízie.

Ide o celosvetový trend alebo je to špecifikum Slovenska?
Iste, celosvetovým trendom je znižovanie výroby i presúvanie klasickej hudby na neskoršie večerné termíny. To však nemôže byť argument na taký prepad, aký sledujeme u nás. Do kvantitatívnych i kvalitatívnych kontextov dostane diváka už len občasné prepínanie na kanály Českej televízie. O medzinárodných trendoch v tejto oblasti najlepšie hovorí najväčší festival hudobných programov na svete, tiež „za rohom“, v Česku – festival Zlatá Praha.

Veľa sa hovorí aj o základných umeleckých školách...
Majú naozaj veľmi dobrý základný systém fungovania, výborné výsledky a mali by sa určite udržať. Absurdné sú debaty o ich zmysluplnosti najmä vtedy, keď zisťujeme, ako sa iné európske krajiny snažia podobné systémy budovať. Nevýhodou našich „zušiek“ však je, že prístupom, osnovami, spôsobom výučby akoby zo všetkých detí vychovávali budúcich profesionálnych hudobníkov. Krok za krokom ku skúškam na konzervatórium. To niektoré deti i rodičov znechutí. Mnohí úspešní absolventi ZUŠ zvládnu svoj nástroj na slušnej úrovni, no po absolvovaní školy sa už k nemu nevrátia. Nevedia, čo s ním v prostredí mimo školy, ktorá v nich nerozvinula schopnosť obyčajného muzicírovania, viedla ich k profesionalizmu, o ktorý nakoniec neprejavili záujem. Tu je podľa mňa buď cesta istej reformy ZUŠ, alebo nezaplnený priestor na alternatívne hudobné školstvo, ktoré by poskytlo deťom voľnočasové aktivity. Pre tých, ktorí sa chcú hudbe venovať len tak, pre radosť. To je totiž to najdôležitejšie.

Andrea Serečinová (35)
študovala husle na konzervatóriách v Žiline a v Bratislave a hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Venuje sa hudobnej publicistike a prezentácii klasickej hudby v médiách. Pracovala ako redaktorka v Slovenskej filharmónii, dramaturgička hudobných programov v Slovenskej televízii, redaktorka a reportérka kultúrneho spravodajstva STV, redaktorka odborného štvrťročníka Slovenská hudba. Od roku 1999 pracuje v časopise Hudobný život, od roku 2006 je jeho šéfredaktorkou. Okrem Hudobného života publikovala v týždenníku Týždeň, v denníku SME a v časopise Hudba. V STV sa dramaturgicky, autorsky a ako moderátorka podieľala na vzniku viacerých hudobných programov. S manželom Augustínom Rebrom má syna Filipa.

Najčítanejšie na SME Žena


Inzercia - Tlačové správy


  1. 3 pravidlá pre lepší dôchodok
  2. Slovenské deti dostávajú mesačne 22€
  3. Čerešne - miesto, kde môžete žiť podľa seba
  4. 4 rady pre deti a dospelých, ako sa starať o pokožku
  5. Výstava Podoby lásky zobrazí skutočné osudy konkrétnych žien
  6. Tohtoročné trhy pred Auparkom bude otvárať Vidiek
  7. Ochráňte pred zlodejmi celé vozidlo vďaka VAM Akustik
  8. Vyrábajú v malom, no presadili sa. Sessler a Farmárske lupienky
  9. Všetky okresy svojimi pobočkami pokrývajú len tri banky
  10. V tomto roku si už konečne užijem Vianoce bez vrások
  1. 4 rady pre deti a dospelých, ako sa starať o pokožku
  2. Výstava Podoby lásky zobrazí skutočné osudy konkrétnych žien
  3. Tohtoročné trhy pred Auparkom bude otvárať Vidiek
  4. Všetky okresy svojimi pobočkami pokrývajú len tri banky
  5. Ochráňte pred zlodejmi celé vozidlo vďaka VAM Akustik
  6. Čerešne - miesto, kde môžete žiť podľa seba
  7. Nová michalovská nemocnica otvorí brány: toto musíte vidieť!
  8. Vyrábajú v malom, no presadili sa. Sessler a Farmárske lupienky
  9. Mladí vodiči preferujú čoraz silnejšie autá
  10. Ako sa zbaviť chladnej podlahy
  1. Vyrábajú v malom, no presadili sa. Sessler a Farmárske lupienky 14 834
  2. 3 pravidlá pre lepší dôchodok 9 425
  3. Slovenské deti dostávajú mesačne 22€ 4 574
  4. Stavba domu na kľúč – úspora času aj financií 3 715
  5. Ako sa zbaviť chladnej podlahy 2 994
  6. Moskva alebo Petrohrad? 1 994
  7. Online analýza spotreby elektriny vám pomôže ušetriť 1 798
  8. VW Tiguan Allspace: prvé sedemmiestne SUV od Volkswagnu 1 793
  9. V tomto roku si už konečne užijem Vianoce bez vrások 1 550
  10. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich 1 519

Hlavné správy zo Sme.sk

KOMENTÁRE

Slovensko ničí lowcostová mentalita. Kedy s tým niečo urobíme?

Atmosféra nedôstojných príjmov a života nás ničí, z nej pramenia spoločenské nedorozumenia.

KOMENTÁRE

Čo je to sloboda

Sloboda prináša ťarchu vlastnej aktivity.

EKONOMIKA

Futej predáva strojárne v Detve, keď SNS chystá výrobu transportérov

Oslovili záujemcov z Česka a Slovenska.

Neprehliadnite tiež

Aby ženy neumierali pri nelegálnych potratoch, predávala im zakázanú antikoncepciu

Za dnes bežnú vec musela Margaret Sangerová radikálne bojovať.

Hmyz všade vo vašej domácnosti. Poznáte prekvapujúci trend tejto zimy?

Prím v dekore hrajú lienky, pavúky, muchy či včely.

Stĺpček Osmelené

Choroba, ktorá ma drží v hrsti: Možno porodím choré dieťa a možno zomriem skôr

Nehovorte mi, že to poznáte, lebo aj vaša babka mala cukrovku.

Playboy sa púšťa do neprebádaných vôd, nafotil kampaň s plus size modelkou

Fotky patria k decentnejším kampaniam modelky Molly Constable.

Vraždili a znásilňovali, no ženy ich milujú a obdivujú. Prečo?

Za ich správaním nie je len sexuálna porucha, psychológia má viaceré vysvetlenia.