Legendárny slovenský vrch

Čaru Sitna podľahne vnímavý návštevník viac ako niektorým iným vrchom na Slovensku. Sitno je opradené povesťami, ktorým človek rád uverí a ktoré mnohí považujú za súčasť histórie nevyhnutnej na pochopenie dejín Slovenska. Sitno je s 1009 metrami najvyšším kopcom Štiavnických vrchov. Rozkladá sa v centrálnej časti masívu a výškou výrazne prevyšuje ostatnú krajinu. Neodmysliteľnou súčasťou okolia Sitna je na západe Počúvadlianske jazero.

Na severozápade pod masívom je známa Tatárska lúka a nad ňou Petrov vrch. Sitno predostiera veľkolepú prírodnú – presnejšie geologickú – minulosť, ktorej dôsledky možno v bizarných tvaroch sopečnej krajiny obdivovať aj dnes. Na geologickej stavbe Štiavnických vrchov sa podieľajú viaceré generácie treťohorných vulkánov. Štiavnický stratovulkán patrí vďaka rozlohe vyše 2000 km² medzi najväčšie sopky v Európe. Jeho stred sa rozprestieral v oblasti dnešnej Banskej Štiavnice; tvoril ho obrovský kráter s rozmermi 18 x 22 kilometrov.

Osídlené oddávna
Na Sitno vedú viaceré značkované trasy: najkratší je výstup od Počúvadlianskeho jazera po zelenej značkovanej trase cez Tatársku lúku (¾ hodiny); červená značka vychádza z Banskej Štiavnice a prechádza popri štiavnických jazerách, neskôr treba prejsť na modrú (3 ¼ hodiny); žlto značkovaný okruh okolo vrcholu Sitna trvá 1 ½ hodiny. Na Sitno sa možno dostať aj od východu zo Svätého Antona cez Iliju za 2 ¼ hodiny. Z vrchu je kruhový výhľad. Prvú rozhľadňu tu vybudovali v roku 1727. Pri výhľade na sever v niekoľkokilometrovej vzdialenosti vidieť Banskú Štiavnicu a okolité kopce. V pozadí sa vo vzdialenosti 50 až 80 kilometrov črtajú vrchy Malej Fatry; na severovýchod štíty Veľkej Fatry a viac na východ najvyššie vrchy Slovenského rudohoria. Južným smerom sa za dobrej viditeľnosti objaví Ostrihom, Pilišské vrchy a Budapešť.

História a príroda
Pre vhodné prírodné podmienky vzniklo na Sitne jedno z najväčších hradísk lužickej kultúry na rozhraní bronzovej doby a staršej doby železnej. Lužické sídliská boli na úpätí Sitna, na Lehotskej lúčke a Tatárskej lúke. Kedysi na Sitne stávalo praveké hradisko, neskôr stredoveké osídlenie a zaniknutý, pomerne rozsiahly hrad z 13. storočia. Sitno je národnou prírodnou rezerváciou – chránené sú podvrcholové svahy až po temeno vrchu.

Lokalita je botanicky a lesnícky významná, vyskytuje sa tu viac ako 300 druhov ruží opísaných Andrejom Kmeťom (1841-1908). Nájdeme tu teplomilné, ako aj horské druhy rastlín: ľalia zlatohlavá, skalnica horská karpatská, kurička chlpatá kríčkovitá alebo cesnak žltý. Sitno je zaujímavé aj svojou pestrou faunou. Patrí k nej takzvaný sitniansky srnec, ktorý je typický úhľadnými, tmavými a vysoko nasadenými parožkami s perleťovým efektom. Množia sa tu krkavce čierne, ktoré často obsadzujú hniezdne teritórium dravých vtákov.

Pôvod mena Sitno
Názov vrchu pravdepodobne pochádza od rastlín z čeľade tráv. Výrazom sítie alebo sitina sa označuje istý druh trávy, ktorá rastie na močaristých miestach. Také v minulosti mohli byť napríklad aj na Tatárskej lúke. S močariskami sa spája nebezpečenstvo prechodu cez ne. Močarina je totiž diabolské územie – akoby brána do zradného podsvetia či priamo do pekla. Preto sa výraz sitno v historickej slovenčine zaužíval ako synonymum slova peklo.

Zaujímavosti na trase a v okolí
Zbojnícke bralá vysoké 50 metrov, ktoré majú tvar bašty, veže alebo ihly. Vznikli rozpadnutím lávového prúdu pozdĺž gravitačných puklín a vplyvom vonkajších procesov
Sitno je kolíska európskej turistiky v stredných polohách; prvý turistický spolok tu vznikol už v roku 1860
Sitno je jediný vrch na Slovensku, na ktorý sa vystupuje a z ktorého sa zostupuje po schodoch (300 schodov)
Rozhľadňa na Sitne z roku 1727 v roku 1852 po zásahu blesku vyhorela; dnes je v nej umiestnené informačné stredisko
Obec Ilija so zaujímavým jednoloďovým románskym kostolom s hodnotným románskym radovým portálom
na Sitne je pamätník zakladateľa partizánskeho oddielu Sitno Ladislava Exnára a chata Andreja Kmeťa.

Autor: spracovala: Saša Petrášová, smeŽeny 7/2008