Lucia Gažiová: Ja som taký „pekný kvietok“

Momentálne je v plnom prúde nakrúcanie filmu Cinka Panna. Nevstupuje herec do slovenských filmov s istou dávkou skepsy? Predsa len, väčšina snímok nie je veľmi dobre prijímaná tak kritikmi, ako aj divákmi.
Naozaj? Ja mám skôr pocit, že sa Slováci tešia, keď sa na Slovensku nakrúca nový film. Som rada, keď ma do filmu oslovia a teší ma spolupráca hlavne s mladými tvorcami. Sú plní elánu a majú radosť z toho, čo robia.

Teraz máte práce nad hlavu, čo je zmena v porovnaní s vlaňajškom. Asi bol pre vás iný ako ostatné.
To určite. Dovtedy som si žila pokojným, príjemným životom a vôbec som netušila, že sa niečo také môže udiať. Uplynulý rok bol skutočne zlomový, veľa vecí som začala vnímať inak.

Ako inak?
Keď sa pohybujete v umeleckom prostredí, tak vám to istým spôsobom zalepí oči. Žijete vo svojich predstavách, roliach. A odrazu sa dotknete reality, ktorá je, bohužiaľ, často krutá. Ale na druhej strane, to obdobie malo aj svoje pozitíva. Moji známi prešli sitom, niektorí ma sklamali a tí, ktorí stoja za to, ma podržali. A ako mi povedal pán Landovský, ktorého si nesmierne vážim: „Lucinko, nic si z toho nedělej: Nakopnou tě, poposkočíš“!

Je však pomerne paradoxné, že kým niektorí o záujem verejnosti musia bojovať, vy ste sa stredobodom stali nechcene.
Keď si zaslúžite pozornosť vlastným pričinením, napríklad prostredníctvom práce, tak je to veľmi pozitívne. Keď vás však medializujú prostredníctvom osobnej tragédie, je to niečo úplne iné. Predtým som dostávala rôzne herecké ponuky, ľudia sa zaujímali o moju prácu, no zrazu sa zaujímali iba o moje súkromie. Bolo zvláštne, že veľa ľuďom začalo zrazu prekážať, že som s Petrom. Pritom sme spolu už štyri roky a pre mňa je tento vzťah veľmi dôležitý. Istým spôsobom to bola pre nás skúška. Väčšina partnerov by asi takéto situácie nevydržala, ten tlak bol obrovský.

Dá sa povedať, že vás to viac zomklo?
Náš vzťah nikdy nebol prechádzkou ružovou záhradou, ale my sme od začiatku vedeli, že sme partneri do nepohody. Keď som stretla Petra, hneď som si povedala, že je to dar od Boha. Je to múdry, skromný a dobrý človek. Dal mi slobodu, ktorú potrebujem, ale na druhej strane aj citové zázemie. Niekedy mám pocit, že žijem s o dvadsať rokov starším chlapom, je veľmi morálny a mám sa stále od neho čo učiť. Neverila som, že môžem nájsť partnera, s ktorým mi bude tak dobre.

Spoznali ste sa pri nakrúcaní filmu, v ktorom ste hrali a on robil asistenta réžie. Hneď to medzi vami zafungovalo?
Peter tvrdí, že to bola láska na prvý pohľad, ale ja som to tak nevnímala. Bola som najskôr nadšená z toho, že tam máme svojho asistenta (smiech). Hneď na druhý deň, ako som dokrútila svoju úlohu, mi volalo neznáme číslo. Bol to Peter, vyhľadal si na mňa kontakt, začal za mnou chodiť.

To znie, ako keby ste odolávali.
Trochu áno, trvalo to asi tri štvrte roka. Predsa len, bol Čech a s mojím povolaním je veľmi ťažké nájsť si partnera.

Prečo?
Pretože po prvé, ste stále zatvorený v divadle a po druhé, ste atraktívny pre okolie, ale nepohodlný do života. Žiť s umelcom, znamená byť s ním, no zároveň bez neho. Podľa toho, aký má program. Keď sa skúša divadelná úloha alebo sa nakrúca, poriadne sa ani nevidíte. Čas, ktorý ste spolu, je skutočne limitovaný.

U vás je to asi znásobené, pretože obaja pôsobíte v podstate v jednej brandži.
Aj vďaka tomu si tak dobre rozumieme, radíme sa, tvoríme spolu, napríklad sme spolu napísali scenár. Ale hlavne sa väčšinu času smejeme. Môžem povedať, že som v ňom našla nielen skvelého partnera, ale aj najlepšieho priateľa.

Spomenuli ste scenár.
Už je v záverečnej fáze, ale neprezradím, o čom bude. Ešte by niekto ukradol nápad (úsmev).

Keď partneri spolu píšu scenár, neprenesie sa tam aj trocha autobiografie?
Týmto smerom sme sa neuberali, ale určite je poznačený naším vnímaním, nedá sa povedať sveta, hráme sa viac s fantáziou.

Váš priateľ je riaditeľom Filmového festivalu Artfilm. Je aj kritikom vašich divadelných alebo filmových úloh?
To nie, za tieto roky sme prešli ťažkou cestou a každý z nás to vníma tak, že spolu musíme bojovať, snažiť sa, podporovať sa a na kritiku máme iných. Peter mi drukuje, sleduje moju prácu a napríklad sa mu veľmi páčim v hre divadla Astorka Rómeo a Júlia, kde hrám hlavnú postavu.

Je to aj vaša srdcová záležitosť?
Istým spôsobom určite, a to aj vďaka pánovi režisérovi Pitínskemu. Práca s ním bola nesmierne zaujímavá, po dlhom čase ma to opäť zasiahlo a nadchlo, celá tá tvorba, nadšenosť, kolektívnosť. Pretože hercom sa v súčasnosti nechce veľmi hrať, všetci skôr utekajú za kšeftmi.

Ak nehovoríme o postave Júlie, často vás obsadzujú do rolí drzých, sebavedomých dievčat. Taká aj ste, alebo vás tak vnímajú ľudia okolo?
Nemôžem povedať, že by som dostávala iba takéto úlohy, no myslím si, že dnešné dievčatá vo všeobecnosti pôsobia oveľa sebavedomejšie. Niekedy si ženy mohli dovoliť byť „kvietkami“, v súčasnosti musíme byť samostatnejšie, racionálnejšie, silnejšie. Musíme byť tak trochu aj chlapmi. Ja som skôr taký „pekný kvietok“ (úsmev).

Ako to fungovalo u vás v rodine? Tiež boli ženy tými silnejšími?
Moji rodičia sú veľmi vzdelaní a ako to už u vzdelaných ľudí býva, nikdy som nezaregistrovala, že by bol niekto dominantný. Otec je otec, mama je mama. Podľa mňa je rodina funkčná, keď má každý svoju úlohu a plní ju. Do akej miery žena zasahuje do mužského sveta a opačne, to závisí od osobitosti každého vzťahu.

Hráte, spievate, maľujete, píšete. Takto ventilujete svoje emócie?
Dlhý čas som si myslela, že som čistý extrovert, ale asi nie vo všetkom. Určite v sebe skrývam aj kus introverta. Niektoré veci sa nedajú vypovedať iba vetami, a tak to robím aj inými spôsobmi. Som produktívny človek a deň, ktorý by som prežila nečinne, je pre mňa mŕtvy.

Taká činorodá ste boli od detstva?
Presne tak, stále som musela niečo robiť. Ako dieťa som chodila na džezbalet, potom na džudo, chcela som sa stať veterinárkou, pretože milujem zvieratá. Napríklad ako malá som chodila kastrovať svinky (smiech). Potom mnou zamávala puberta, to obdobie je búrlivé azda u každého. Mala som na hlave dredy, spievala som v hardrockovej kapele (smiech). Musela som sa ako každý mladý človek vyrovnávať s tým, kým som, čo chcem dosiahnuť, prečo som sa narodila práve na Slovensku, práve týmto rodičom.

Je zaujímavé, že kým vaša mama je psychologička a otec chemik, vy so sestrou sa pohybujete v umeleckej sfére.
Obe sme vyšli z veľmi zaujímavej rodiny, no z malého mesta a mohli sme skončiť niekde inde. Ja som na moju sestru nesmierne pyšná. Pôsobí v Česku, práve končí UPRUM, predtým študovala na Akadémii výtvarných umení. Je úspešná maliarka, prednedávnom bola na súťaži v Londýne a z päťtisíc profesionálnych maliarov skončila vo finále.

Nie je smutné, že niekedy si talentovaní ľudia musia ísť po uznanie do zahraničia?
Je to tak, možno preto, že my sme veľmi malý rybník. Závidíme si, čo je podľa mňa česko-slovenská špecialita. Aj Peter mi hovoril, že v Amerike, kde niekoľko rokov študoval, je to tak, že keď niečo vieš, všetci ti držia palce. U nás okamžite začneš mať nepriateľov. Tí horší ťa chcú stiahnuť a zdeptať, aby si nevynikal. Ale netreba sa dať, treba bojovať.

Aj vy ste ako osemnásťročná odišli na rok do Nórska študovať filmovú réžiu a džezový spev.
Na tej škole učila otcova sestra a bolo to fantastické obdobie. Chcela som spoznať svet, nadýchať sa, pretože čím viac cestujete, tým máte väčší nadhľad. Niekedy máme pocit, že Bratislava je centrum všetkého, každý sa tu s každým pozná, ale stačí prejsť trochu ďalej za hranice a uvedomíme si, aké sú veci relatívne a na všetko sa môžeme pozrieť z nadhľadu, vtáčej perspektívy. Aj preto rada cestujem.

Asi máte túlavé topánky, pred časom ste sama stopom prešli časť Európy. Teraz nemáte chúťky zobrať batoh na chrbát a len tak cestovať?
Mám, ale v tomto veku to už nie je také jednoduché. Čím nechcem povedať, že som stará (smiech), ale keď máte 19 rokov, život je gombička a neuvedomujete si riziká.

A kde ste boli naposledy?
V Tunise a bolo tam úžasne. Na tieto krajiny sa v poslednom čase ponúka skreslený pohľad a ja som bola veľmi milo prekvapená, ako tam ľudia normálne žijú a akí sú príjemní. Čo sa mi veľmi páčilo, že tam nikde nevidíte odhalenú ženu, preto vás nikto očami neotravuje. Tiež som si tam veľmi oddýchla od bilbordov, reklám, ktoré sú u nás na každom rohu. Najbližšie plánujeme s Petrom cestu do Ríma, chystáme sa aj do Nepálu, nesmierne ma láka Mongolsko. Budeme cestovať, ako sa dá, lebo je to únik z reality.

Lucia Gažiová (29)
sa narodila v Levoči, vyrastala v Spišskej Novej Vsi. Ako osemnásťročná študovala v Nórsku filmovú réžiu a džezový spev, skončila herectvo na Vysokej škole múzických umení, momen-tálne si robí doktorát v odbore sociálna práca. Mohli sme ju vidieť v českých a slovenských divadlách, napríklad v Divadle Bolka Polívku, v divadle L+S, v SND či v divadle Astorka, kde hrá v Rómeovi a Júlii, Kentauroch alebo Milovníkoch. Stvárnila postavy vo filmoch Milenci a vrazi, Sex drogy and rock and roll, medzi najčerstvejšie patrí Love story Bathory. Momentálne sa venuje nakrúcaniu filmov Cinka Panna v réžii Dušana Rapoša, či Jazzus, nahráva svoje CD. S priateľom Petrom Svobodom žijú striedavo v Bratislave a v Prahe.

Autor: smeŽeny 7/2008