Petra a Roman Pomajbovci: Sme spojení, aj keď nie sme spolu

Vraj ste sa spoznali v Sydney, keď tam bol Roman na jazykovom kurze. Ako to bolo s vami, Petra? Aj vy ste sa učili v Austrálii angličtinu?
Petra: V mojom prípade to bolo trochu inak. Doma v Čechách som začala pracovať ako finančníčka a zistila som, že ma to nebaví. Potrebovala som nejakú tvorivejšiu činnosť. Niečo, v čom by som našla určité čaro. Jeden kamarát ma nadchol webovou grafikou, ktorej sa v tom čase venoval. Vravela som si: To by mohlo byť ono! Ako malá som rada vystrihovala, lepila obrázky a vyrábala rôzne koláže. Zdalo sa mi, že by som si grafikou mohla splniť niečo ako detský sen. Našla som si na internete grafický kurz v Austrálii a obrátila tak naruby celý svoj život. Presťahovala som sa na druhý koniec sveta, kde som zmenila zamestnanie a napokon aj našla manžela. S tou poslednou zmenou som, pravdupovediac, vôbec nepočítala.

Roman: Aspoň viem, prečo si bola taká neprístupná. Bola to vážne fuška nadviazať s tebou kontakt.

Pamätáte sa na svoje prvé stretnutie?
Roman: Akurát som mal mesačné prázdniny, ktoré ma tak trochu zaskočili. Zažil som totiž niečo, čo sa prihodí v Austrálii možno raz za sto rokov. Skrachovala škola, do ktorej som sa prihlásil, a tak som si musel hľadať novú. Popritom som nevedel čo so sebou, a tak som vymetal jeden večierok za druhým. Na jednom z nich som stretol Peťku.

Petra: Tak to je pre Romana typické. Vždy sa mu stávajú veci, ktoré sa bežným ľuďom nedejú. Na tom spomínanom večierku bolo množstvo sympatických mužov – Čechov, Slovákov, Poliakov. Roman ma bohvieako nezaujal, ale musím povedať, že sa ho nedalo prehliadnuť. Frajer v kockovanej flanelovej košeli, pod každým ramenom dve Slovenky. Jedna kamarátka ma naňho upozornila s výrazom slepého obdivu: Pozri, to je ten slovenský herec! A ja som jej odvetila: Čo má byť? Pôsobil na mňa namysleným dojmom, čo mi nebolo dvakrát sympatické. A tak som si vravela: Však ja ti ukážem!

Roman: Peťa bola jediná žena v okolí, ktorá sa so mnou nebavila. Pozerala na mňa svojimi úžasnými očami a nič nevravela. Tak som sa jej spýtal: Čo ti je? A dostal som odpoveď: Čo by mi malo byť? Tým sa naša konverzácia skončila.

Takže láska na prvý pohľad medzi vami nebola.
Petra: Na druhýkrát to už bolo lepšie. Po čase sme sa stretli na obede, ktorý organizoval náš spoločný kamarát. Zišlo sa tam asi päť ľudí. Keď sme sa najedli, všetci museli odísť do práce okrem mňa s Romanom. Zrazu sme ostali sami a ja som zistila, že keď sa nemá pred kým predvádzať, je to celkom milý človek. Ostali sme spolu až do večera a stále sme sa mali o čom rozprávať.

Roman: V ten večer sme zakotvili u Renaty Morgan, ktorá je v Sydney niečo ako matka všetkých československých študentov. Kto sa potrebuje posťažovať na svoje problémy alebo má hlad, vždy k nej môže zájsť na tanier domácej polievky. Bolo u nej, tak ako zvyčajne, plno ľudí a všetci si mysleli, že k sebe patríme. Dávali nás dokopy skôr, než to bola pravda. Trvalo ešte niekoľko mesiacov, kým ma Peťa pozvala do svojho nádherného bytíka, z ktorého som sa potom odmietol pohnúť. Bol totiž oveľa krajší a hlavne prázdnejší ako ten môj, v ktorom som býval so siedmimi spolubývajúcimi a každé ráno stál v rade na záchod. (Smiech.)

Neuvažovali ste o tom, že by ste spolu v Austrálii zostali navždy?
Roman: Túto otázku mi už položilo veľa ľudí. Stále totiž spomínam, ako je v Austrálii dobre. Úžasná príroda, sympatickí ľudia. Ja som tam však bol ako herec handicapovaný. Nemohol som sa živiť tým, čo ma napĺňa. Časom sme síce dali dokopy s českou herečkou Evou Sitta predstavenie, ktoré sme hrali pre našich emigrantov, ale to sme robili len pre radosť, nie pre peniaze. Popri škole som sa živil umývaním riadu v Planet Hollywood, za čo som sa dosť hanbil, a tak som všetkým známym naklamal, že som niečo ako maskot tejto reštaurácie a za to, že hosťom hovorím Enjoy your meal! dostávam desať dolárov na hodinu.

Petra: Keď sa Roman rozhodol vrátiť domov, bolo pre mňa prirodzené, že som išla s ním. Predtým som túto tému veľmi neriešila. V Austrálii som mala celkom dobrý džob. Vyučovala som grafiku na jednej škole v Sydney. Skôr než sme odleteli do Európy, stihli me ešte pochodiť celý austrálsky kontinent a Nový Zéland. Trvalo nám to tri mesiace.

Takže tri mesiace ste len cestovali. Aké to bolo prežiť spolu taký dlhý čas dvadsaťštyri hodín denne?
Petra: Bola to skúška vzťahu, pri ktorej sme spolu kadečo zažili. Spávali sme v aute, plavili sa na kajaku, skákali z lietadla. Dodnes z tých zážitkov čerpáme energiu.

Roman: Predstavte si, že sme napríklad tri dni v kuse šliapali na sopku a aby sme vládali dýchať, museli sme byť ticho. Takže sme tri dni spolu mlčali.

Petra: To ticho však bolo akoby plné slov, nemali sme z neho zlý pocit.

Roman: Myslím si, že niečo podobné by som ťažko zvládol s inou ženou. Preto som Peťu dodnes nevymenil.

Po návrate domov ste sa usadili v Prahe. Prečo ste si nevybrali Slovensko?
Roman: Po návrate z Austrálie som nemal na konte ani korunu. Minul som stavebné sporenie, všetky poistky, bol som úplne na nule. V tejto stresovej situácii som zistil, že kým som bol preč, zanikla na Slovensku komerčná televízia VTV, ktorá mi dlhovala peniaze. Okrem toho mi nenabehol na účet honorár, ktorý som mal dostať za účinkovanie v jednom muzikáli. Mal som preto plné zuby Bratislavy, potreboval som zmeniť prostredie.

Petra: Asi si to už dobre nepamätáš. Pokiaľ viem, tak sme si naplánovali, že spolu pôjdeme bývať do Prahy ešte pred návratom domov. Poradila som Romanovi, nech si rozpošle životopisy do všetkých pražských divadiel. Zdalo sa mu to absurdné, ale vďaka tomu sa napokon dostal do Národného divadla, kde práve skúšali Shakespeara a potrebovali herca na záskok. Ktosi si spomenul, že im leží na stole životopis z Austrálie a Roman zrazu získal prácu.

Roman: Nech je teda po tvojom, bola to tvoja zásluha. Fakt je, že Peťka je ako grafička zvyknutá bežne si pri hľadaní práce posielať životopisy a odmietla pochopiť, že v umeleckej brandži to tak nefunguje. Napokon tento jej recept z nepochopiteľných dôvodov vyšiel a ja som sa zrazu ocitol na javisku vedľa takých hercov ako Boris Rösner, Jiří Kodet či Miroslav Donutil.

Je ťažké pre slovenského herca zapadnúť medzi pražských kolegov? Nemáte problémy s češtinou?
Roman: Dnes som na tom už oveľa lepšie, ako keď som študoval v Brne a všade dával automaticky namiesto „r“ české „ř“. Vyšiel som na javisko a spustil: „Přincezničko, přincezničko... Moji českí kolegovia dostávali zo mňa záchvaty smiechu. To sa mi dnes už nestáva. Dokonca už viem po česky aj písať. Rozoznám, kedy treba dať mäkčeň na „e“ a krúžok na „u“. V divadle a na filmovačkách prakticky nemám s jazykom problém. Akurát keď som vlani moderoval priamy prenos českej Pretty Woman v televízii, tak som z toho mal, ako hovoria Česi, bobky. Predsa len improvizovať v jazyku, ktorý nie je váš materinský, nie je sranda.

Petra: To podľa mňa platí aj pre Čechov, ktorí sa snažia hovoriť po slovensky. Napríklad jedna moja kamarátka chcela zapadnúť do slovenskej spoločnosti a opísala svoje zážitky z minulého večera slovami: „To bola ale legrácia.“

Doma sa medzi sebou rozprávate po česko-slovensky?
Petra: Ja si po slovensky hovoriť netrúfam a Roman, ten so mnou hovorí po česky. Akurát keď nadáva, tak automaticky prejde do slovenčiny.

Roman: Pre mňa je česká konverzácia s Peťkou dobrým pracovným tréningom.

Zosobášili ste sa v Čechách alebo na Slovensku?
Roman: V Čechách. Dlho som presadzoval názor, že keď dvaja ľudia chcú spolu žiť, nemusia sa predsa hneď brať. Ale keď sme počas našich spoločných výletov našli miesto, ktoré nám po všetkých stránkach vyhovovalo, nebol dôvod to odkladať. Ako hovorí moja múdra žena, na vzťahu treba stále pracovať a stále sa musí niekam vyvíjať.

Petra: Roman ma požiadal o ruku dvakrát. Jeho prvý pokus nebol príliš vydarený. Bolo to na moje narodeniny, všetci príbuzní mi gratulovali a on tam stál celý nesvoj s malou škatuľkou v ruke. Celá rodina tušila, že v nej asi bude zásnubný prsteň. Keď ku mne potom pristúpil, všetci stíchli ako zarezaní. Mamka bola samé ucho, otec tiež. A milý Romanko mi povedal: Prajem ti všetko dobré k narodeninám. A pošepky dodal: Aj k zásnubám. To som, samozrejme, nemohla akceptovať, a tak som mu nakázala: Ak si to jedného dňa rozmyslíš, príď za mnou po druhý raz s druhým prsteňom a s obrovskou kyticou. Trvalo rok, kým sa tak stalo. Napokon si myslím, že svadba mala na náš vzťah pozitívny vplyv. Fakt, že sme manželia, nám možno pomohol prekonať obdobie, keď sme pendlovali medzi Prahou a Bratislavou a niekedy sa aj celé dni nevideli.

Prečo to tak dopadlo? Veď ste si plánovali spoločný život v Prahe?
Roman: Všetko sa odvíjalo od môjho účinkovania v SOS. Kým bola táto relácia len mesačníkom, stačilo mi raz do mesiaca prísť do Bratislavy na nakrúcanie a zvyšok času som mohol tráviť v Prahe. Nebolo to síce jednoduché, lebo som vtedy vôbec nepoznal ľudí, ktorých som mal v Slovenskej televízii parodovať, ale napokon som to nejako zvládol. Povedal som napríklad mame, aby mi nakrútila na video relácie s Andreou Vadkertiovou, ktorú som mal napodobňovať v SOS na pokračovanie. Keď sa však relácia zmenila na dvojtýždenník a napokon na týždenník, už to s mojím bývaním v Prahe nefungovalo. Zrazu sa garde obrátilo a ja som trávil oveľa viac času v Bratislave.

Petra: V rovnakom čase som zase ja prijala zaujímavú pracovnú ponuku v Prahe. Dostala som možnosť robiť grafiku pre exkluzívny časopis o bývaní a túto príležitosť som jednoducho nedokázala odmietnuť. Vedela som, že keby som tak urobila, tak by ma to kdesi v podvedomí stále škrelo. Povedala som Romanovi: Chcela by som byť s tebou, ale zároveň potrebujem mať aj pocit, že sa realizujem.

Roman: A ja som jej ako emancipovaný manžel odpovedal: Dobre, miláčik, realizuj sa. Veď aj tak neskôr skončíš doma pri deťoch, tak si uži, kým sa dá. (Smiech.)

Ako dlho už bývate každý v inom meste?
Petra: Paradoxne od svadby. Potom, čo sa Roman oženil, tak sa presťahoval na Slovensko. Začali sme sa vídať len cez víkendy, ale keď ľudia vedia, že k sebe patria, tak sa to dá nejaký čas vydržať. Momentálne sa pre nás táto etapa končí. V Bratislave sme si kúpili dom a ja si tam skúšam hľadať zamestnanie. Vydavateľ, pre ktorého pracujem v Čechách, má na Slovensku veľké plány, takže sa tu zrejme natrvalo usadíme.

Chodievate v Bratislave na Romanove predstavenia do divadla?
Petra: Nielen v Bratislave, ale aj v Prahe. Zakaždým tŕpnem, či všetko dobre dopadne, či bude spokojný so svojím výkonom. Viem totiž, že ak sa sám sebe nebude páčiť, tak to budem ja, na koho spadne spŕška jeho emócií. (Smiech.)

Zapadli ste ako pár do slovenského šoubiznisu?
Petra: Veľmi netúžim byť súčasťou tohto sveta. Pravdupovediac, okrem najbližších Romanových spolupracovníkov z neho ani nikoho nepoznám.

Roman: Predstavte si, ona ani nevie, kto je to Mariana Ďurianová! Poviem vám, pre mňa je to celkom fajn pocit. Keď pred nami niekto začne rozoberať pikantérie zo slovenského šoubiznisu, aspoň sa nemáme ako zapájať.

Svoju spoločnú budúcnosť však vidíte v Bratislave, takže časom zrejme splyniete s tunajšími celebritami.
Roman: To nie je stopercentne isté. V herectve človek nikdy nevie, čo bude zajtra. Dnes sa mi darí viac v Bratislave, v budúcnosti však môžem mať viac príležitostí v Prahe. Najnovšie tam začínam hrať v divadle Kalich a nové príležitosti stále prichádzajú. Zatiaľ mi celkom vyhovuje žiť medzi dvomi krajinami. Na Slovensku by mi ťažko niekto dovolil hrať vážne úlohy, tu som zaškatuľkovaný ako komik. Na druhej strane v Čechách by som sa nemal ako dostať ku kabaretu. Keď som tam kolegom z Národného ukazoval svoju fotografiu z SOS, na ktorej som oblečený do ženských šiat, boli zo mňa úprimne zdesení.

Petra: Kam sa dostaneme v budúcnosti, nie je podľa mňa podstatné. Po tom, čo sme spolu prežili, dokážeme žiť hoci-
kde a vieme zvládnuť aj obdobie dočasného odlúčenia. Zrejme preto, že k sebe patríme.

Roman Pomajbo (38)
Študoval herectvo na Štátnom konzervatóriu v Brne a na VŠMU v Bratislave. Prvý angažmán získal v Nitre, po roku prešiel do Trnavy a odtiaľ do Bratislavy, kde začal pracovať ako moderátor STV. Uvádzal relácie Crn-Crn, Koleso šťastia a Ponorka. V škole Ludus vyučoval herectvo, daboval, moderoval v rozhlase a hosťoval v SND. Po návrate zo študijného pobytu v Austrálii sa mu podarilo uchytiť v pražskom Divadle Na Fidlovačce a v Národním divadle, kde ho obsadila režisérka Eniko Eszényi do hry Večer trojkráľový. Momentálne skúša v divadle Kalich hru Kvaska, ktorá vznikla podľa rovnomenného českého filmu, v ktorom účinkoval. V Bratislave mu prinieslo popularitu účinkovanie v televíznej relácii SOS a v alternatívnom divadle GUnaGU.

Petra Pomajbová (29)
Študovala na Strednej ekonomickej škole v Prahe. Po maturite strávila rok v Londýne, kde sa venovala štúdiu angličtiny a pracovala ako au-pair. Dva roky žila v Sydney, kde si urobila grafický kurz a neskôr sama grafiku vyučovala. Momentálne pracuje ako art director v českom časopise Bydlení.

Autor: smeŽeny 6/2008