Archeológia je aj o šťastí

V detstve o archeológii nesnívala, keďže v tom čase bol tento odbor u nás skôr neznámou veličinou. No vždy rada siahala po encyklopédiách či publikáciách o dejinách. „Na strednej škole som veľa čítala, zaujímala ma Veľká Morava alebo uhorský či český štát. Pred maturitou som navštevovala cyklus prednášok o archeológii, ktorý bol spojený s premietaním obrázkov a to ma tak zaujalo, že som sa rozhodla pre archeológiu.

Zásluhu na tom mal aj vtedajší profesor prírodopisu a zemepisu pán Karol Silnický.“ Práve on svojich žiakov brával priamo do terénu, spolu skúmali Malé Karpaty. V jednej z jaskýň mladí bádatelia našli pozostatky pravekého medveďa. Podarilo sa im to aj bez špeciálnych prístrojov, ako pomôcky im slúžili iba dve laná. „Na jednom sme sa spúšťali do vyhĺbenej diery a na druhom sme vyťahovali vedrá s hlinou,“ spomína si dnes s úsmevom.

Potrebná trpezlivosť
Možno aj prvý dotyk s praxou rozhodol, že ďalšie kroky smerovali na Katedru archeológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. „V druhom ročníku som mala to šťastie, že som jeden rok študovala v Prahe, kde má archeológia dlhšiu tradíciu. Veľa mi dali aj povinné praxe, ktoré sme mali každé leto.“

Svoj prvý výskum absolvovala v Šárovciach, kde sa naučila veľa vecí potrebných pre prácu v teréne, ako napríklad dobrú vizuálnu pamäť. „Keramika sa zväčša nachádza v črepoch, preto je dobré si pamätať, ako vyzerajú, z akého sú materiálu, aby sme ich potom vedeli pospájať.“ A čo archeológovi nesmie chýbať, je určite poriadna dávka trpezlivosti. „Naučila som sa, že vo chvíľach, keď neviem ako ďalej, je najlepšie vypnúť. Keď sa k tomu neskôr vrátim, ukážu sa súvislosti, ktoré som predtým nevidela. Takisto sa počas práce vyskytnú obdobia, keď čakáte na nálezy aj pol roka a potom sa akoby zázrakom 'vysypú' naraz. Myslím si, že to niekedy závisí aj od šťastia. Tak ako v živote, ani v archeológii sa nedá všetko predvídať.“

Radosťou bez seba
To platilo aj v prípade Bratislavského hradu, kde nastúpila už niekoľko mesiacov po skončení vysokej školy a dvanásť rokov tam pôsobila ako vedúca výskumu. V tejto oblasti objavili nálezy nielen z obdobia stredoveku, ale napríklad aj keltské sídlisko či objekty zo staršej doby železnej. „Každý objav vyvoláva neopísateľný pocit a vzrušenie.

Napríklad, keď sme v okolí Bratislavského hradu odkrývali hroby a našli sme šperky, boli sme od radosti celí preč.“ Počas práce nemala o nezabudnuteľné zážitky núdzu, no najvzácnejšie sú pre ňu chvíle, keď nálezy potvrdzujú jej predpoklady alebo sa jej podarí objaviť nové súvislosti. V súčasnosti sa podieľa aj na výskume bratislavského Podhradia a Vydrice, s ktorým mám spätý pomerne prekvapivý nález. „V hĺbke vyše jeden a pol metra sme pri kamennom ohnisku našli nádobu. Rozoznala som, že je to maďarská nádoba, no objavili sme ju v prostredí, kde boli všetky ostatné pôvodom slovanské. Je to vzácne aj preto, že takýchto predmetov je na celom území Karpatskej kotliny pomerne málo a v okolí Bratislavy žiaden.“

Zapálení pre archeológiu
Okrem práce v teréne sa Tatiana Štefanovičová dlhé roky venovala aj vyučovaniu na katedre archeológie. „Zásadný rozdiel medzi študentmi za mojich časov a dnešnými nie je. Aj teraz končia školu takí, ktorí sú pre vedu zapálení. Dnes majú však študenti oveľa viac možností cestovať či študovať jazyky, čo žiaľ pomerne málo využívajú.“

Aj ona niekoľkokrát pôsobila v zahraničí, rok strávila napríklad v Grécku. „Byť archeológom v Grécku, to je veľmi vážené postavenie, patrí to k ich kultúre, národnej hrdosti.“ V súčasnosti prácu v teréne vymieňa skôr za spracovávanie svojich poznatkov. „Mám veľa materiálu na to, aby som mohla publikovať niekoľko štúdií, prípadne monografiu. Tieto sny by som si ešte určite chcela splniť,“ uzatvára Tatiana Štefanovičová.

Naj Tatiany Štefanovičovej
Moja prvá spomienka z detstva je... ako som bola s rodičmi v lete v Domaniži a naháňal nás tam býk.
Najviac som chcela byť... v detstve kominárom.
Svoj život si neviem predstaviť bez... prírody, prechádzok, plávania a mnohého iného.
Môj idol v detstve bol... nemám pocit, že by som nejaký idol mala.
Najviac ma poteší, keď... sa môžem stretnúť s priateľmi, s ktorými si mám čo povedať.
Môj najväčší hriech mladosti je... že som nevenovala dosť času cudzím jazykom.
Raz by som chcela zažiť... cestu do Írska, precestovať túto pozoruhodnú krajinu.
Zaspávam s dobrým pocitom, keď... viem, že som zlikvidovala viaceré resty, čo sa stáva dosť zriedka.
Kniha, ktorá má nikdy neomrzí... básne J. Seiferta, talianska renesančná poézia alebo K. Čapek.
Najviac som sa naučila od... historikov P. Ratkoša, J. Nováka a v praxi od málo známeho A. Stacha.

Autor: SMEženy, 5/2008