Linda Nývltová: Svoju šancu som múdro rozpoznala

To sa na vás v Amerike, kde ste dlhší čas pôsobili, nalepilo heslo – keep smiling?
Možno, ale hlavne som tam ožila, pretože v Los Angeles za šesť týždňov jedenkrát pršalo, bolo tam krásne počasie a to mi nadlho dobíja baterky. Fungujem na slnko.

Dlho ste pôsobili najmä v Európe, teraz ste k tomu pridali Ameriku. Vidíte nejaké rozdiely?
Amerika je oveľa komerčnejšia. Keď prídete na kasting, musíte byť za „sexicu“ – prísť na vysokých opätkoch, vymaľovaná s push-upkou, skrátka sa predať. V Paríži majú radi, keď prídete na kasting oblečená úplne jednoducho, elegantne, bez mejkapu. Taktiež mám pocit, že v Amerike je posunutý vekový limit. Keď má dievča dvadsaťosem rokov, môže chodiť na tie isté kastingy ako dvadsaťročné, v Európe je to už iné. Hoci, ja tu mám stále veľa práce, dokonca viac ako pred časom, pretože tu mám svojich stálych klientov.

Možno aj preto, že ľudia, ktorí s vami pracujú, hovoria o vás ako o veľkom profesionálovi.
Na tom si dávam záležať, som perfekcionistka. V tejto práci sa ľudia na modelky radi sťažujú, pretože to vnímajú tak, že si ich dobre zaplatili a chcú od nich 110 percent. A ja im nechcem dať na sťažnosti ani najmenší dôvod. Nielenže musím perfektne vyzerať, ale byť vždy vynikajúco naladená, z fotografií to veľmi cítiť.

Ako sa to dá, mať programovo dobrú náladu?
Už som sa naučila všetko „vyblokovať“ a svoje starosti nechať za dverami. Hovorím si, že keď toto neurobím dobre, tak k problémom, ktoré mám, sa pridajú ďalšie. A to nepotrebujem. No profesionalita je hlavne o tom byť všade načas. A keď fotíme neskoro do noci, tak sa nesťažovať na to, že som unavená, lebo to sú všetci. Človek sa to naučí časom, 15-ročné dievča často hovorí, aká mu je zima, ako ho bolia nohy, že je hladné. A to môže ľudí okolo otravovať.

Vy ste taká neboli?
Ja som sa strašne hanbila, takže som bola radšej ticho. Aj keď som bola hladná alebo potrebovala ísť na toaletu, hovorila som si, že ešte vydržím, lebo som sa bála niekomu niečo povedať. Takže som bola veľmi poslušná (smiech).

Hovorí sa, že modelka musí byť osobnosť. To sa asi nenaučí, takou sa musí narodiť, nie?
Myslím si, že hej. Zažila som napríklad, ako celá miestnosť stíchla, keď do nej vstúpila Eva Herzigová. Ide z nej také fluidum, až to vyráža dych, osobnosť z nej žiari bez toho, aby niečo povedala. Vnímam to ako vrodený magnetizmus, ktorým na seba pritiahne pozornosť, ľudia k nej cítia obdiv. Tak na mňa pôsobila aj Heidi Klum, nielenže bola absolútna profesionálka, ale aj nesmierne milá. O tom to je – vie, že s prístupom „s nikým sa nebavím, som hviezda“, by sa nikde nedostala. Aj o Kate Moss všetci hovoria, že je také „zlatíčko“. Pritom ju verejnosť vníma najmä vďaka škandálom. Podľa mňa je to iba reklamný ťah, pretože predtým nemala vôbec toľko práce ako teraz.

Tej máte aj vy stále viac než dosť, no vraj už dnes máte úplne naplánované, čo budete robiť po kariére. Že ešte tak dva-tri roky sa budete venovať modelingu...
Tak azda viac. Možno takých päť rokov. Hoci, máte pravdu, že to hovorím už asi päť rokov (smiech). Samozrejme, mám nejaké predstavy, no nemajú ešte presné kontúry, pretože v blízkom čase sa ešte stále vidím v tejto brandži. V súčasnosti mi preto zaberá osemdesiat percent času, a to ostatné venujem iným veciam.

Akým?
Všeličomu, snažím sa zhodnotiť peniaze, ktoré zarobím. A všetkému, čo ma baví, najmä športu. Taktiež by som určite ešte chcela ísť do školy. Zvažujem medzi tým, čo by ma veľmi tešilo, a tým, čo by sa mi zišlo. Keď rozbehnem svoj biznis, zišiel by sa mi marketing. No lákajú ma medzinárodné vzťahy. A psychológia je môj koníček, ale z toho by sa asi vyžiť nedalo.

Hovoríte o peniazoch, ale o konkrétnych zárobkoch sa rozprávať nechcete, pre závisť, ktorej je na Slovensku veľa. Vy máte s ňou nejaké konkrétne zážitky?
Spomínam si, že keď som ešte chodila do školy, bolo niekedy zvláštne, že som si mohla dovoliť ísť na obed alebo objednať si taxík, kým ostatní čakali na „nočák“. Keď sú vzťahy nevyrovnané, tak to nerobí dobrotu. Teraz na Slovensku nie som až tak často, riešim to najmä kvôli rodičom. Moja mama je zdravotná sestra a všetci vieme, ako zarábajú. Chcem, aby sa od okolia vyhla poznámkam typu: „Veď ona už ani robiť nemusí, lebo ich dcéra zarába ročne milióny.“ Takže nebudem zbytočne provokovať. Ale peniaze, ktoré som si zarobila, boli podľa mňa úplne zaslúžené. A o zárobkoch nechcem hovoriť aj z toho dôvodu, že sú to dosť klamlivé sumy.

Ako to myslíte?
Keď poviem sumu za honorár, tak sa všetkým zakrúti hlava. Ale táto práca má vysoké náklady na cestovanie, vyžitie a veľa ďalších, takže keď zarobím veľa, tak aj veľa miniem. Taktiež, z prvotnej sumy si zoberie agentúra províziu, v Paríži je to až päťdesiat percent, musím z toho platiť aj daň, čo je ďalších tridsať percent plus.

Vraj vďačíte osudu za to, že vám modeling prihral do cesty. Takže sa radíte medzi tých, ktorí veria v osudovosť?
Asi áno. Veci sa podľa mňa nedejú náhodou. O zlomových situáciách v živote nerozhodujeme. Na nás je rozhodnutie, či sa príležitostí chytíme, alebo nie. Tým však nechcem povedať, že treba brať veci pasívne a rátať s tým, že všetko príde samo od seba. Musíme na sebe pracovať, zdokonaľovať sa a byť na svoju šancu pripravení.

Vy ste boli?
Určite som ju veľmi múdro rozpoznala (smiech) a v každom prípade som jej bola otvorená. Mala som štrnásť rokov a niekto na ulici sa ma spýtal, či som modelka. S prekvapením som odpovedala, že nie. Nasledovala otázka – A nechcela by si byť? Vtedy som si uvedomila: Prečo nie? V tom čase som chodila na gymnázium, išli mi skôr jazyky, hovorila som si, že by som chcela robiť niečo spojené s cestovaním.

Rodičom ste nevzali predstavu o právničke či lekárke, ktorú chceli mať doma?
Práveže nie a niekedy si myslím, že je jednoduchšie, keď majú deti vopred naplánovanú budúcnosť. Moja mamina je zdravotná sestrička na novorodeneckom oddelení, otec pracuje na magistráte a mňa to neťahalo ani na jednu stranu.

Preto, keď ste im povedali, do čoho sa chcete pustiť...
...nemali s tým najmenší problém. Tiež pomohlo to, že v začiatkoch sme si vybrali agentúru, ktorá bola dôveryhodná. Samozrejme, že sa o mňa báli a je to tak doteraz, ale skôr v tom zmysle, že so mnou padne lietadlo. To ja som sa musela vyrovnávať s pocitom byť tak dlho od rodiny. Vždy si však treba uvedomiť, že všetko má svoje plusy a mínusy a každý sám si musí vyhodnotiť, či mu to za to stojí.

Vy ste si to vyhodnotili asi pozitívne.
Určite. Povedala som si, že celodenné fotenie, ktoré absolvujem v letných šatách v mínusových teplotách s modrými perami a omrznutými prstami, časté presúvanie sa a mnohé ďalšie mi za to stojí, lebo je to niečo, čo chcem robiť. Ale zasa žiadna práca nie je jednoduchá. Keď napríklad vidím mamu, ktorá robí denné, nočné, niekedy sa aj niekoľko dní za sebou nevyspí, hovorím si, že by som to nezvládla. No uvedomila som si, že na to, aby bol niekto vo svojej práci dobrý, musí ju milovať. A ja som to pocítila hneď na začiatku.

Možno aj preto ste sa tak skoro dostali na titulku francúzskeho Vogue.
Je to možné, pretože vtedy to ešte nemohlo byť o skúsenostiach. Keď sa na to pozerám spätne, hovorím si, ako je to možné, že sa mi to podarilo? Titulka je to najdôležitejšie, čo magazín má, je to nesmierna zodpovednosť. V tom čase som to tak nebrala, skôr ľudia okolo mňa boli šokovaní. Ja som vnímala to, že sa budem hanbiť, pretože budem odhalená (smiech).

Keď príde taký úspech, asi je najdôležitejšie zostať pevne nohami na zemi, pod vami sa ani na chvíľu nezatriasla?
Myslím si, že nie. Možno aj vďaka tomu, že som stále chodila do školy, žila som v Petržalke, do Paríža som išla iba za prácou, a tak som udržiavala kontakt s realitou.

Aké bolo stáť jeden deň pod eiffelovkou a druhý deň prechádzať popri panelákoch?
Vôbec som to nevnímala nijako dramaticky, pretože ma odjakživa bavila zmena prostredia, ľudí, situácií. Skôr mi bolo ľúto, že som zmeškala študentský život, ako napríklad vlastnú stužkovú. Ale hoci to človeka zamrzí, je to presne o tom, že som si vyhodnotila, že mi to za to stojí.

Momentálne sa často spomína, že mladé modelky počas prvého pobytu v zahraničí majú „sprievodcu“ – agenta, rodiča. Vás niekto sprevádzal?
Zhodou okolností tam so mnou išla agentka z Bratislavy, ale inak má dievča v každom meste svoju agentúru, kde sa o ňu stará konkrétny človek, všetko je perfektne zabezpečené. Ale v mnohých situáciách si aj tak musíte poradiť sama. Napríklad v Paríži sa bez francúzštiny väčšinou nepohnete ani na krok a ja som ju vôbec neovládala. Ale zasa keď videli nejaké stratené mladučké dievča, tak boli zhovievavejší.

A vy ste sa cítili stratená?
Absolútne, veď ja som nevedela ani mapu použiť. Keď ma niekam poslali, mala som napísanú jednu francúzsku vetu, ktorú som sa mala pýtať. Ani to som nevedela, takže som ju okoloidúcim iba dala prečítať, ako taký rumunský utečenec (smiech). V prvé dni som z desiatich kastingov, ktoré som mala obehnúť, stihla ledva polovicu. Potom som si uvedomila, že som veľmi hladná, ale čo mám zjesť, veď mama mi nenavarí? A tak som prvé týždne jedla iba suché bagety a croissanty, potom som sa už musela naučiť postarať sa o seba. Teraz je to pre mňa vynikajúci pocit, že sa na seba môžem v akejkoľvek situácii spoľahnúť.

Keď ste sama v cudzom meste, asi ste často konfrontovaná so samotou.
Kedysi som bývala veľký introvert a vďaka týmto situáciám som sa akoby otvorila. Teraz, keď viem, že budem týždne v nejakom cudzom meste, rýchlo a bezproblémovo nadväzujem nové známosti, spoznávam prostredie. Keď mám voľné dni, chodím na prechádzky, výstavy, veľa cvičím. Musím sa zamestnať. A taktiež pri mojej práci mám okolo seba veľa ľudí a o tom to je. Nesedieť iba smutne v izbe, ľutovať sa a smútiť, to nerobím rada.

Linda z pohľadu agentky
Nikoleta Rajnáková, majiteľka produkčnej a modelingovej agentúry Bubble production house
S Lindou som sa spoznala ešte v agentúre, ktorou bola zastupovaná pred nami, do našej agentúry prešla pred tromi rokmi a spolupráca je veľmi intenzívna, progresívna. Oťukávali a spoznávali sme sa dlhší čas, takže náš kamarátsky vzťah je o to stabilnejší a v poslednom čase si čoraz viac uvedomujem, aká je to vzácnosť. Za ten čas, čo ju poznám, vyrástla v ženu. Vie, čo chce a ide po tom. Má zrátané, koľko bude v modelingu a čo v ňom chce ešte dokázať, aké krajiny chce, ešte vidieť a koľko si ešte chce zarobiť. Taktiež je citlivejšia alebo vnímavejšia. Z pohľadu agentky, prosím – naklonujte mi čo najviac takýchto modeliek! Linda príde všade načas, vždy dokonale upravená, vie sa správať, o čom svedčí skvelá výchova jej rodičov, hovorí plynulou angličtinou. Okrem jej dokonalej tváre klienti najviac oceňujú jej profesionalitu. Volajú nám do agentúry a chcú ju na práce znovu, tešia sa s ňou robiť aj preto, že nemá maniere.

Linda Nývltová (25)
sa narodila v Bratislave, kde vyštudovala základnú školu a gymnázium. V pätnástich rokoch sa umiestnila na treťom mieste v celosvetovej modelingovej súťaži, jej prvá pracovná cesta do zahraničia smerovala do Paríža. Krátko po začatí kariéry dostala exkluzívnu ponuku nafotiť titulnú stranu francúzskeho Vogue. Má za sebou celosvetové kampane pre Chanel, Nivea, Pantené PRO V, Clarins či Helena Rubinstein. V súčasnosti dlhodobejšie pôsobí v Los Angeles, neskôr sa chystá pracovne do Paríža.

Autor: SMEženy, 5/2008