Ako sme kultúrni(?)

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že o kultúru sa zaujímajú všetci – každé noviny majú kultúrnu rubriku, obdivujeme umenie spevákov alebo hercov, keď nečítame špecializovanú literatúru, tak aspoň občas sa nám do ruky dostane beletria. Odborníci však odhadujú, že kultúrnych podujatí sa aktívne zúčastňuje iba päť až sedem percent populácie a ďalších okolo desať percent sú občasní návštevníci. Ak sa nám čísla zdajú nízke, tak si treba uvedomiť, že u nás skoro úplne v tomto kontexte chýbajú dôchodcovia, pre ktorých sú lístky často drahé, respektíve ich odrádza cesta hromadnou dopravou alebo neprispôsobenie priestorov.

Naopak, veľmi vďačnou skupinou pre kultúrne aktivity sú deti, respektíve rodiny s deťmi, ktoré vítajú každú hodnotnú voľnočasovú aktivitu. Deti a mládež si však žiadajú program prispôsobený pre ich vedomosti, ale aj trpezlivosť – to, čo ich zaujme najviac, sú interaktívne hry. Túto skutočnosť si uvedomujú aj v Slovenskom národnom múzeu. „Pribudlo nám veľa detských a mladých návštevníkov, a to hlavne vďaka programu Škola v múzeu/Veda hrou, ktorý vznikol aj v spolupráci so Slovenskou akadémiou vied. Je to ponuka aktivít a podujatí, ktoré stavajú na špecifikách múzea, na neformálnosti tohto prostredia so snahou vytvoriť pre deti a mladých ľudí priestor na hru, experiment, zábavu a diskusiu,“ hovorí Branislav Rezník, zástupca generálneho riaditeľa SNM. Deti sú nadšené tým, že sa môžu na chvíľu premeniť na bádateľov a objaviteľov a učitelia vítajú možnosť ukázať žiakom v praxi obsah učiva.

„Kde sa to iba trocha dá, rušíme múzejný stereotyp ,nedotýkajte sa prosím!‘ na ,skús si ma‘a ,zahraj sa so mnou a uvidíš, čo sa stane!‘ Že sa to stretáva s ohlasom, vidíme na opakovaných návštevách tried tých učiteľov, ktorí pochopili, že múzejná pedagogika dokáže výrazne pomôcť pochopeniu vedomostí z učebných osnov,“ vysvetľuje prístup Rezník. Tento typ výstav má obmedzenú cieľovú skupinu, neznamená to však, že by sa počet predaných lístkov neblížil k 10-tisícom. „Takou bola napríklad výstava Zázračný rok vedy k stému výročiu publikovania troch prác Alberta Einsteina,“ dodáva Rezník.

Kultúra na mieru
Aktivity SNM pre deti a mládež sú však na Slovensku skôr výnimkou ako pravidlom. Okrem špecializovaných múzeí, akým je napríklad bratislavská Bibiana, alebo výchovných koncertov, je len málo kultúrnych ustanovizní, ktoré k mladému divákovi pristupujú cielene a citlivo. Typickým negatívnym príkladom sú naše divadelné scény – pravidelnému návštevníkovi sa už určite stalo, že za ním sedela trieda gymnazistov, ktorí nahlas komentovali hercov alebo sa smiali pri každom náznaku nahoty. Niekto si možno povie, že tínedžeri sú nepoučiteľní, ale nie je to iba o slušnom správaní. Keď školáci v rámci povinného čítania idú do divadla, mali by byť na tento zážitok zrelí. „Na školách neexistuje divadelná alebo dramatická výchova, a práve v tom je veľmi veľký priestor na inšpiráciu pre samotné divadlá. Je to však absolútne prehliadané,“ konštatuje Romana Maliti, vedúca oddelenia vonkajších vzťahov Divadelného ústavu. „Deti sa ‘naženú‘ na Shakespeara, pretože to majú v čítanke, ale bez toho, aby im divadlo urobilo prednášku, diskusiu s hercami alebo s nimi analyzovalo text v rámci prípravy na predstavenie. Prišli by pripravení, sledovali by inscenáciu úplne inými očami, nenudili by sa tam.“

Je samozrejme otázne, či rodičia v pozitívnom vnímaní divadla idú svojim deťom príkladom. Podľa štatistických údajov Divadelného ústavu navštívilo slovenské divadlá v roku 1,46 milióna ľudí, čo je však číslo veľmi relatívne, pretože nevieme, koľko z toho bola opakovaná prítomnosť. „Publikum je samozrejme tvorené rôznym typom diváka. Je tu divák, ktorý sa vracia, ktorý sleduje viacero scén a má prehľad; divák, ktorý je v divadle náhodou; organizovaný divák, ktorému lístok kúpila firma. Na základe toho sa dá predpokladať, či sa do divadla vráti,“ vymenúva divadelná odborníčka. „Neexistuje však relevantný prieskum slovenského divadelného publika a neviem, do akej miery v divadlách pracujú na tom, aby poznali svojich návštevníkov.“

Čo nás láka?
Slovo kultúra pochádza z latinského colere, čo znamená kultivovať. Podľa čoho sa teda rozhodujeme, keď chceme stráviť popoludnie alebo večer kultivovaním svojho ducha? Pri niektorých galériách a múzeách nás odradia otváracie hodiny do 17.00. V divadle môže niekoho od zhliadnutia hry odradiť, že v predstavení hrajú seriáloví herci. Pri koncerte medzinárodne uznávanej kapely sa možno dvakrát zamyslíme, či sme ochotní zaplatiť viac ako tisíc korún za dve hodiny zábavy. Každá minca má však dve strany. Romana Maliti si myslí, že účinkovanie divadelných hercov v televíznych seriáloch skôr prispieva k tomu, aby ľudia chodili do divadla. „Valčík náhody, v ktorom hrá Zuzana Fialová, je vypredané predstavenie, a takáto intenzívna reakcia publika vznikla po tanečnej súťaži, v ktorej účinkovala,“ uvádza konkrétny príklad. „Do istej miery však zviditeľňovanie cez seriály, reklamy a bulvár môže ovplyvniť pocit z herca na javisku. A nezáleží pri tom, či som človek, ktorý seriál sleduje a žije ním, alebo človek, ktorému sa občas mihne titulka nejakého časopisu. A naozaj dúfam, že to nemá vplyv na spôsob herectva, lebo ten je v seriáli a v divadle úplne iný,“ uzatvára divadelná kritička.

Ubúda kín a divákov
V prístupe ku kultúrnym aktivitám sú vo výhode obyvatelia veľkých miest. V mnohých malých obciach zrušili kiná a za premietaním sa ľuďom dochádzať nechce. „Návštevnosť oproti minulému roku zatiaľ vo všetkých kinách klesla o 14 percent,“ povedala pre agentúru ČTK predsedníčka Združenia prevádzkovateľov a pracovníkov kín Mária Pichnarčíková. Do konca roka 2007 by tak do kín malo prísť o 500-tisíc divákov menej, čo je podľa Pichnarčíkovej značný prepad. Na Slovensku bolo podľa štatistík koncom predminulého roka spolu 215 kín, čo je menej ako v roku 1945. Svoju úlohu zohráva domáce kino, ktoré je v porovnaní s lístkom do kina finančne nenáročné. Ako s úsmevom pripomína Branislav Rezník zo SNM, rozhodnutie o výlete za kultúrou môže ovplyvniť aj počasie. „Napríklad, ak v zimných mesiacoch lyžiarom neprialo počasie, tak sa vybrali napríklad do skanzenu v Martine a v lete, keď pršalo a nebolo teplo na kúpanie, tak ľudia išli napríklad do múzea Červený kameň. Samozrejme - platí to aj naopak.“

Nikto si nevšíma, že Bratislava je nekultúrne mesto
Ľubomír Burgr, herec a režisér divadla Skrat
„Priestor A4 vznikol z iniciatívy štyroch občianskych združení: časť hercov z bývalého divadla Stoka, dnes pod názvom Skrat, AtraktArt, ktorý robí napríklad festival Next, ďalej združenie Burundi, ktoré prevádzkuje galériu 13 kubíkov a Asociácia súčasného tanca. Napísali projekt na využitie priestorov Véčka na námestí SNP, ktorý sme chceli pretvoriť na centrum súčasného umenia. Otvorili sme ho pred štyrmi rokmi s divadlom, filmovým klubom a koncertmi. A4 sa počas svojej existencie vyprofilovala, a stala sa priestorom, ktorý je využívaný skoro na sto percent. Najskôr boli plné iba kľúčové akcie, neskôr sa zvyšovala návštevnosť plošne a dnes má napríklad divadlo Skrat skoro vždy vypredané. Vo filmovom klube, ktorý je orientovaný prevažne na dokumenty, je niekedy plno, niekedy hráme pre dvanásť ľudí. Počas Hudobného festivalu Next za tri dni prišlo 800 ľudí.

Človek sa ťažko dopátra, aké sú s týmto priestorom zámery, keďže sa často menia. Podľa zmluvy o spolupráci, máme nárok používať priestor ešte dva roky, ale keďže ju možno vypovedať bez udania dôvodu hocikedy, tak nevieme, ako to bude. Neviem, čo by sa stalo, keby sme sa museli vzdať A4, lebo rovnaký priestor by sme už nenašli. Už nie sme iba skupina občianskych združení, sme inštitúcia s ľuďmi na plný úväzok. Nemáme žiadnu istotu, nevieme, či nám prejdú granty, platíme zamestnancom pol roka dozadu, stále hľadáme alternatívne zdroje... stojíme pred otázkou, ako to ťahať ďalej, aby sme sa nezbláznili. Podľa vyjadrení ministerstva kultúry sa zdá, že sa dôraz kladie na takzvané erbové inštitúcie ako Národná galéria, Slovenská filharmónia. Nikto sa však nepokúsil zmapovať výsledky alternatívnych scén, ako je A4, Truc spherique v Žiline alebo IC Train v Košiciach, pomer ich prínosu a vynaložených finančných prostriedkov.

Bratislava má tú nevýhodu, že si nikto nevšimne, že je to nekultúrne mesto. Je tu SNG, SND, Filharmónia, ale to nie mestská kultúra. Magistrát, mestské časti a hlavne VÚC dotujú len sebou zriadené inštitúcie. Pojem nezávislé kultúrne aktivity pre nich neexistuje. Vytváranie prostredia pre kultúru je o tom, že ľudia môžu a chcú robiť divadlo, alebo organizovať koncerty – ak sa takéto aktivity nebudú podporovať, tak kvalita nášho života bude mizerná. Kultúrnym meradlom Bratislavy sa stane počet m2 presklenných plôch v novopostavených mrakodrapoch. Fakt, že A4 existuje, je v našich podmienkach vlastne taký malý zázrak. Je veľmi optimistické, že je ešte stále dosť ľudí, ktorí chcú robiť kultúru a nedá sa to v nich zabiť. Stále sú medzi nami idealisti, ktorí sa nedajú odradiť.“

Mať v Bratislave galériu má určite perspektívu
Petra Feriancová, kurátorka galérie Bastart
„Galéria Bastart vznikla v septembri 2006. Oslovila som svojich terajších spoločníkov, manželov Vajsovcov, ktorí mi sčasti galériu pomáhali financovať. Názov Bastart vymyslel Palo Vajs, páči sa mi, ako sa vyslovuje. Bastard je v umení vždy prítomný, každý umelec je svojim spôsobom bastard a umenie je o bastardení „dobrého“ vkusu (smiech). Vytvorila som program, štruktúru, použila som všetky svoje skúsenosti z galerijnej práce v zahraničí a vyšlo to. Momentálne sa starám o dramaturgiu výstav. V Bratislave veľa informácií o umení chýba, takže pokrývame celý diapazón žánrov, robíme vlastne osvetu. Keby som viedla galériu niekde inde, robila by som ju selektívnejšie, špecializovala by som sa na to, v čom sme dobrí – tradíciu konceptuálneho umenia. Snažila by som sa podchytiť umelcov, ktorí už dávnejšie odišli a sú hviezdami vonku, a na Slovensku už dávno nevystavovali. Galéria Bastart prináša do Bratislavy medzinárodných umelcov, ktorí tu predstavujú zaujímavé veci.

Dva hlavné problémy sú financie a nezáujem publika. U nás nie sú mladí ľudia, ale ani odborná verejnosť, zvyknutí chodiť na vernisáže. Už sme trochu ľudí v medzičase „vychovali“ k tomu, že nás vnímajú ako súčasť kultúrnej scény. Máme medzinárodné projekty, sólové výstavy, prehliadky zostavené kurátorom, prebraté výstavy, takže kontinuita tu je. Od začiatku existencie galérie Bastart prezentoval vyše 20 projektov. Naše výstavy sú všetky predajné (sme komerčná galéria,) aj keď to tak možno nevyzerá, pretože nikde na stene nie sú zavesené ceny (smiech). Bratislava nie je veľkomesto a umelecká komunita je tu naozaj malá. Ľudia nežijú svoj život aktívne s mestom. Sú takí, ktorí vnímajú umenie ako luxus, ale potom žiaľ aj tí, ktorí naň pozerajú s dešpektom. Najviac ma mrzí, že ľudia, ktorí nemajú vzdelanie v tejto oblasti, si myslia, že umeniu rozumejú. Mrzí ma, že keď si ľudia chcú kúpiť umenie, tak sa neporadia v galérii a že nevnímajú umenie ako investíciu, ale ako doplnok nad gauč.

Vidieť to aj v televíznych reláciách o zariaďovaní bytov, kde študovaný dizajnér podporuje vedomie verejnosti o vhodnosti nákupu „diel“ v IKEA. Pre Bastart je dôležité si počas prvých rokov vybudovať meno – v zahraničí ho máme, pretože sa nám darí zúčastňovať sa medzinárodných veľtrhoch a prezentovať tam slovenských umelcov. Mať galériu v Bratislave má určite perspektívu a aj poloha mesta na periférii je skvelá.“

Kultúrne ukazovatele v Európe
Najčastejšie do kina chodia Íri (4,2 lístka na osobu), európsky priemer je 1,9 návštevy a Slováci (0,6) sú na chvoste tabuľky. Spolu s Rumunmi (0,1) a Bulharmi (0,3). V návšteve kultúrnych podujatí majú slovenskí respondenti podobné výsledky ako európsky priemer (údaj v zátvorke): za posledných 12 mesiacov počulo v rozhlase alebo videlo v televízii kultúrnu reláciu 92 % ľudí (78 %); čítalo knihu 80 % opýtaných (71 %); navštívilo historickú pamiatku 64 % občanov (54 %); 50 % bolo v kine (51 %); 40 % navštívilo múzeum alebo galériu (41 %); si kúpilo lístky na koncert 37 % respondentov (37 %); navštívilo verejnú knižnicu 42 % ľudí (35 %); videli predstavenie v divadle 37 % populácie (32 %); 16 % si pozrelo balet alebo operu (18 %).

Autor: Saša Petrášová, SMEženy, 5/2008