Zora Palová: Najdôležitejšie je ísť dopredu

V roku 1995 ste vyhrali konkurz na miesto profesorky na univerzite v britskom Sunderlande na oddelení skla a keramiky. Učili ste tam v rokoch 1996 až 2003. Pôsobili ste ako hosťujúca profesorka?
Nie, bola som zamestnaná na plný úväzok, ako takzvaný research professor. Bola som jedna z vôbec prvých cudzincov, čo získali takéto miesto. Univerzita musela potvrdiť, že vo Veľkej Británii nenašla nikoho iného s rovnakou kvalifikáciou. Na konkurze sa zúčastnilo niekoľko výtvarníkov z celého sveta. Vyhrala som aj napriek tomu, že som vtedy ešte nevedela po anglicky a prezentovala som sa iba portfóliom a knihami. Bol to jeden z najhorších dní môjho života (smiech). Na čele komisie bola rektorka školy a ja som ani nerozumela, čo sa pýtajú (smiech). Neskôr mi povedali, že si uvedomili, že reč sa naučím, ale že najdôležitejšie je to, čo prinášam.

Aj minulý semester ste boli v Británii. Takže vaše angažmán sa ešte neskončilo?
Ďalej pôsobím ako hosťujúca profesorka vo výskume. Určila som si tému socha v skle a tento predmet som aj učila začínajúcich, ako aj pokročilých výtvarníkov. Ukazovala som im, ako sa dá robiť sklo, že to nie je iba predmet do ruky, ale dajú sa vytvoriť aj veľké objekty, projekty či inštalácie.

Študenti sa teda s vami učili novému chápaniu skla. Ako môžete vy ako profesorka ovplyvniť to, aby študenti nekopírovali váš štýl, aby išli vlastnou cestou?
Keď študent začína, musí mať svoj vzor. Jeho smer sa dá ovplyvniť experimentovaním a nachádzaním nových možností a ciest. To, čo som nemala čas si urobiť vo svojom ateliéri, som skúšala s nimi. Tí, ktorí boli veľmi dobrí, sa spod môjho vplyvu veľmi rýchlo vymanili. Mám veľkú radosť z toho, keď vidím v Neues Glas, najznámejšom odbornom časopise o skle, články a zobrazenia ich tvorby.

Viem, že sa vám pre školu podarilo získať dôležité vybavenie ateliéru.
Bolo to v roku 2000, keď sme v istej vzdelávacej nadácii žiadali o grant. Dostali sme 250-tisíc libier, čo je úžasný peniaz, vďaka ktorému sa mohol vybudovať ateliér tavenej plastiky a zväčšiť rozmery sochy v skle. Kúpili sme veľkú pec s rozmermi 2,1 krát 1,5 metra podľa mojich predstáv, ako aj všetko príslušné zariadenie.

Vy ste teda škole priniesli svoju osobnosť a skúsenosti, ako aj projekt na sklársky sochársky ateliér. Čo dal pobyt v Sunderlande vám?
Británia je úžasná krajina. Tým, že nebola počas stáročí až taká zasiahnutá vojnami ako Európa, má oveľa viac zachovaných pamiatok. Keď za mnou prišiel manžel alebo deti, pochodili sme hlavne praveké kamenné pamiatky, napríklad Stonehenge. Človek z nich cíti sálať energiu. Ďalšia vec, ktorú nemáme, je more. A ľudia sú senzační – z literatúry máme z Angličanov dojem, že sú neprívetiví, ale nie je to vôbec pravda. Možno je to aj tým, že som sa pohybovala v akademickom svete, a mnohí z kolegov sú moji veľmi dobrí priatelia. Keď prídem na návštevu, tak sa bijú o to, u koho budem bývať (smiech).

Podarilo sa vám sprostredkovať študentom vašu filozofiu, pohľad na sklo? Ako ho vnímajú oni?
Nová generácia nie je zaťažená technológiou, ktorú sme sa my museli učiť. Mladí majú svoju víziu a stačí, keď ich človek trochu nasmeruje. Pre mňa bolo hlavné zdôrazniť, že zo skla sa dá urobiť všetko, aj obrovské projekty, stačí vedieť ako.

Učiť mladých umelcov je vďačná práca?
Študenti človeku veľa dajú, keď sú tvoriví, snaživí, majú entuziazmus, je to úžasné. Na druhej strane mi však zoberú veľa energie. Všetko je to o braní a dávaní.

Napriek tomu máte aj vo vašom domácom ateliéri v Bratislave študentov, ktorým sa venujete.
Máme niekoľkých, jedným z nich bol napríklad Lukáš Mjartan, ktorý sa už osamostatnil. Teraz sa u nás zaúča absolvent Marek Brincko a máme aj ďalšieho študenta. Najväčšou radosťou je, keď už stoja na vlastných nohách. Marek napríklad bude mať samostatnú výstavu v Galérii Nova. Snažíme sa takýmto spôsobom pomôcť slovenskému sklu.

V zahraničí slovenskému sklu určite robíte dobré meno. Napríklad vaša spoločná plastika Menič svetla stojí pred britským Národným sklárskym centrom. Sú niektoré z vašich diel na verejných priestranstvách na Slovensku alebo v Česku?
Žiaľ, nie. Problém je čiastočne aj v tom, že sklo je veľmi zraniteľné. Musí byť umiestnené v priestore, ktorý je nejakým spôsobom chránený. Robila som teraz napríklad návrh na pitnú fontánku do Piešťan, pre ktorú by som si vedela predstaviť nádherné spracovanie v skle, ktoré by bolo v noci nasvietené. Lenže neviem prečo, ale sklo ľudí veľmi láka kopnúť si, udrieť, takže som potom navrhla variant vo vysoko leštenom kameni.

Ak by sa chcel niekto zoznámiť s vaším dielom, môže si ho pozrieť v niektorej z našich galérií?
Áno, je zastúpené v zbierkach Slovenskej národnej galérie. Diela mám aj v zbierkach Umeleckopriemyselného múzea v Prahe a na zámku v Lemberku, kde sú vystavené výsledky sympózií z Nového Boru. A potom rôzne po svete.

Aký je to pocit vedieť, že vaše diela robia radosť niekomu v Tokiu alebo v Amerike?
Úprimne povedané, nemám čas na to myslieť (smiech). Teším sa z každého momentu, každého úspechu nášho alebo našich priateľov. Keď príde na návštevu galerista alebo zberateľ, tak ho vždy povodím po všetkých našich výtvarníkoch pracujúcich so sklom. Čím nás bude viac, tým sa ľuďom viac oplatí prísť na Slovensko za umením. Našou filozofiou je šíriť možnosti pre všetkých, hlavne pre mladých, lebo je veľmi ťažké zriadiť si ateliér, udržiavať ho a žiť z umenia. To sa málokomu darí, a ja by som veľmi chcela, aby mladí umelci mali túto možnosť. Po roku 1989 bol veľký boom československého umenia, ten už však dávno odznel.

Manželovu a vašu doterajšiu úspešnú kariéru prezentujete v monografii Zora Palová – Štěpán Pala, ktorá vyšla pri príležitosti vašich a manželových 60. narodenín. Bol to iba darček, alebo ste sa chceli aj trochu ohliadnuť za doterajšou tvorbou?
Určite to bolo aj bilancovanie. Možno aj preto, že človek stále „šliape“, robí a nevidí, kam sa posunul. Iste, máme výstavy, ale tie sú retrospektívou krátkeho obdobia. Sami sme boli šokovaní, koľko sôch sme porobili. Mohli by sme vydať ešte jednu ďalšiu knihu nechcených alebo nevybraných vecí (smiech). Je fajn, že sa nám to podarilo práve teraz, lebo máme pocit, že sme na vrchole svojich síl. Chceme ísť dopredu, teraz už budeme rozprávať iba o budúcich projektoch.

Spoločnú knihu ste vydali aj preto, že s manželom pracujete vedľa seba v ateliéri, nie síce na spoločných dielach, ale v rovnakom tvorivom materiáli. Ako sa dá udržať symbióza medzi partnermi, ktorí si navzájom hodnotia svoje diela?
O vzťahu dvoch ľudí vždy hovorím, že je to o obľúbení si toho druhého. Musíme si partnera obľúbiť s jeho chybami, prednosťami, so všetkým. Nie je to iba láska, je to omnoho viac – rešpekt, tolerancia. Obidvaja veľmi dobre vieme, že keď si navzájom skritizujeme veci, tak to myslíme dobre. Posúva nás to ďalej, vyhneme sa chybám, ktoré by sme urobili.

Máte s manželom troch dospelých synov. Viem, že keď ste boli doma s deťmi, pracovali ste hlavne na šperkoch a tapisériách. Vnímali ste to ako prerušenie alebo skôr ako ďalšiu kapitolu svojej kariéry?
Samozrejme, že to bolo prerušenie tvorby preto, že deti si vyžadovali svoje. Sama som sa vtedy rozhodla, že nebudem intenzívne tvoriť a že umožním Štěpánovi naplno pracovať. Kreatívna činnosť si človeka nárokuje na sto percent. Nedá sa odskočiť si od varenia a niečo vytvoriť. Vôbec však tých desať rokov neľutujem: s deťmi je to ako so študentmi, energiu berú a dávajú. Znamenali pre mňa náboj, ktorý som potom využívala a doteraz ho mám v sebe. Keď som začínala nanovo tvoriť, bolo to veľmi krušné, lebo som stratila sebadôveru. Mala som pocit, že začínam úplne od začiatku. Našťastie som mala Štěpána, ktorý ma podporoval a pomáhal mi. Moju tvorbu najviac posunulo, keď sme si do ateliéru kúpili vlastnú pec. Zrazu prišla sloboda, mohla som si z hliny vymodelovať niečo, čo som potom utavila. Ten elán, tú chuť, ktorú som spomínala, som mohla použiť a mala som z toho veľkú radosť. Niekedy som dala deti spať a v noci išla do ateliéru (smiech).

Zdá sa, že umenie je neodmysliteľnou súčasťou vášho života. Bolo vaše rozhodnutie ísť na umeleckú strednú školu ovplyvnené obdobím, alebo bolo čisto intuitívne?
Obdobím nie. Od malička ma tešilo všetko, čo sa týkalo umenia. Na balet ma dala mama, ale nemohla som pokračovať, lebo som ochorela na priedušky. Chodila som aj do spevokolu, na harmoniku, na výtvarnú, všetko ma to veľmi bavilo. Pri rozhodnutí ísť na „šupku“ zavážilo aj to, že na skúškach nebola matematika (smiech). Chcela som robiť keramiku, ale odbor ten rok neotvárali, tak som išla na drevorezbu.

Zostali vám iné žánre, napríklad hudba alebo divadlo, ako inšpirácia pri tvorbe?
Zdrojom inšpirácie je pre mňa každodenný život. Je to všetko, čo ma obklopuje, pocity a videnie. Je ňou napríklad aj hudba, ale nie vždy konkrétna skladba. Sklo je úžasný materiál tým, že i vo farbe ním svetlo prechádza, dá sa ním teda vyjadriť duchovno, myšlienka. Napríklad Severné more v Sunderlande, ktoré bolo každý deň iné, boli to doslova meniace sa obrazy. Nevedela som ich najskôr vyjadriť, až po čase som dokázala vystihnúť tú silu, svetlo a krásu mora. Pre mňa je socha o tom, že človek má myšlienku alebo nápad, chce niečo povedať. Umenie je o rozprávaní sa s ľuďmi, o komunikácii.

Zohráva vo vašej tvorbe úlohu aj náhoda? Stane sa, že z pece vyjde dielo, ktoré sa podarilo inak, ako ste predpokladali?
Mám rada prácu s taveným sklom, lebo po celý čas mám pocit, že tam nechávam odtlačky svojich rúk a prstov, viem, čo tvorím a aký bude výsledok. Samozrejme, stane sa, že niečo vytečie alebo praskne, a potom musím uvažovať, čo s tým ďalej.

Spomínali ste, že v procese vzniku diela je prvým krokom vytvorenie modelu z hliny, potom odliate formy a až potom socha zo skla. Je to neštandardný postup?
Určite tak pracujú aj iní umelci. Česká škola však učila urobiť pozitív zo sadry, aby sa dielo dalo opakovať. Vyžadovalo to kónické tvary, aby sa pozitív dal vytiahnuť von z formy. Ja som bola jedna z prvých, čo začali pracovať s pozitívom z hliny. Socha sa nedá opakovať, lebo hlina sa zničí a potom, keď je sklo utavené a vychladené, tak formu zlikvidujem.

V posledných rokoch ste za vašu tvorbu dostali aj mnoho ocenení – Bavorskú štátnu cenu, Krištáľové krídlo za architektúru a umenie...
Áno, je toho viac. Veľa pre mňa znamená napríklad cena v Coburgu, je to výstava, ktorá sa koná iba každých desať rokov. Dá sa povedať, že určuje trendy, čo sa bude v ďalšej dekáde diať v sklárskom svete. Predtým to vyhrávali Česi, a teraz to bolo prvýkrát, keď prvú a druhú cenu získali nemeckí umelci a tretiu ja. Bola som veľmi prekvapená a cenu si veľmi vážim. Ale najdôležitejšie je ísť dopredu, a to pre mňa znamenajú všetky ocenenia. Pred pár dňami sme krstili monografiu, v marci mám výstavu v Luxemburgu, pred letom ideme do New Yorku na našu spoločnú výstavu s manželom, a potom bude nasledovať výstava v Prahe.

Zora Palová (60)
Narodila sa v Bratislave, kde študovala odbor drevorezba na Strednej škole užitého umenia. Na VŠVU bola študentkou profesora Ciglera na katedre skla v architektúre. Vystavovala na mnohých samostatných i spoločných výstavách doma i v zahraničí, naposledy na výstave SOFA ´07 v Chicagu. Jej diela sú zastúpené v zbierkach Victoria and Albert Museum v Londýne, japonskom Koganezaki Museum of Fine Arts a mnohých ďalších štátnych, ako i súkromných zbierkach. Venuje sa voľnej plastike zo skla, realizáciám v architektúre a inštalácii predovšetkým v technike taveného skla. S manželom výtvarníkom Štěpánom Palom majú troch synov a päť vnúčat. Žijú a tvoria v Bratislave.

Autor: Saša Petrášová, SMEženy, 4/2008