Danka Barteková: Šport je pre mňa únik

Po rozhovore vaše kroky smerujú do divadla. Na čo sa chystáte?
Idem sa dnes pozrieť na Peťa (pozn. redakcie – speváka Petra Cmorika) v Troch mušketieroch, kým to ešte hrajú, pretože o pár dní má predstavenie derniéru. Takže dnes si to pozriem posledný raz.

Posledný? Koľkokrát ste ho videli?
Spolu trikrát, bola som aj na premiére.

Mali ste stres aj zaňho?
Bola som trošku nervózna, pretože skúšaniu venoval niekoľko mesiacov, ktoré som prežívala s ním. Aj pre mňa to bol náročnejší deň, ale dopadlo to výborne.

Spolu s priateľom ste známi tým, že neradi hovoríte o svojom súkromí. Dohodli ste sa na istých pravidlách, alebo to vyplynulo spontánne?
Viac-menej to bol konsenzus, obaja sme mali podobnú predstavu. Uvedomili sme si, že keď sme nútení žiť so záujmom ľudí o naše súkromie, budeme sa to snažiť eliminovať na čo najmenšiu možnú mieru. Pretože každá informácia, ktorá o nás vyjde, môže mať vplyv aj na našu prácu.

Máte pocit, že by to mohlo nejako ovplyvniť vašu športovú kariéru?
Ani nie, skôr moje sústredenie, psychickú pohodu, takže keď sa dá, stránim sa toho.

To je samozrejme pochopiteľné. Ale nemáte pocit, že niekedy by bolo lepšie uviesť situáciu na pravú mieru a nenechávať to len na špekulácie bulváru? Ľudia by si tak mohli utvoriť vlastný názor.
Ťažko povedať. Aj keď sa vyjadrím, je otázne, či sa to na verejnosť dostane v tom istom zmysle. A to nechcem riskovať. Na druhej strane necítim potrebu akýmkoľvek spôsobom potvrdzovať či vyvracať takéto informácie. Nehovorím, že sa ma to netýka, ale nezáleží mi na tom až tak.

Takže keď vidíte takýto článok v novinách, nerozhodí vás?
Skôr to rozhodí ľudí okolo mňa, ktorí nie sú proti tomu takí imúnni, alebo mi hneď volajú, či je to pravda. Vždy ma veľmi mrzí, ak to negatívne zasiahne mojich blízkych. No je to niečo, s čím som vopred rátala, ako s „povinnou jazdou“ spojenou s tým, že chodím s Peťom.

Spoznali ste ho v dosť špecifickom čase, keď vyhral SuperStar. Ak to porovnáte so súčasnosťou, zmenil sa?
Áno, ale nie je to zmena vo vzťahu k okoliu takým spôsobom, že by spyšnel. Myslím si, že ešte vyzrel, učí sa vnímať svet inak a podľa mňa to zvláda veľmi dobre.

Obaja patríte medzi špičku v tom, čo robíte. Kto sa viac prispôsobuje komu?
Snažíme sa jeden druhému. Peťo má množstvo koncertov, veľa hráva a pracuje v štúdiu alebo doma na piesňach, ja som zasa počas sezóny dva alebo tri týždne do mesiaca preč. Tie obdobia si striedame.

Takže si popri športe a škole stíhate užívať aj voľno?
Určite, všetky voľné chvíle, ktoré mám, venujem sebe. Teraz ich je trošku viac, pretože nie je sezóna, veľa necestujem, pracujem iba doma alebo chodím do posilňovne. V škole mám taktiež zjednodušenú situáciu, rozložila som si ročník. Urobila som si priestor na oddych, naberanie psychickej kondície na túto sezónu, pretože bude náročná. Najradšej relaxujem doma, napríklad pri filme alebo za počítačom.

Študujete na fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov, no nedávno vás to v rámci štúdia zavialo do Ríma.
Áno, absolvovala som tam povinnú prax. Keďže som si určila smer športovej diplomacie, Slovenský olympijský výbor mi sprostredkoval trojtýždňovú stáž v Ríme spojenú so sústredením. Popri kondičných tréningoch som pár hodín denne strávila sledovaním sekretariátu Európskeho olympijského výboru. Bolo pre mňa skvelé pozorovať administratívnu činnosť nevyhnutnú pre športovú diplomaciu, ktorej by som sa v budúcnosti chcela venovať. Mojím snom je pôsobiť v Medzinárodnom olympijskom výbore.

To znie dosť odvážne.
(Smiech.) Viem, je to veľká méta, ale rada by som obhajovala záujmy našich športovcov. V prvom rade na to však musím získať zázemie, a to znamená úspešnú športovú kariéru, ale aj potrebné vzdelanie.

V Ríme ste asi na vlastnej koži pocítili, že pre Talianov je športová streľba druhým najpopulárnejším športom.
Áno, je tam veľká poľovnícka základňa, od ktorej je ku športovej streľbe blízko. Sú tam výrobcovia zbraní, vrhacích zariadení, takže šport má všetky možnosti na to, aby sa rozvinul. Taktiež je tam veľa strelcov a ich výchova prebieha od malička, keď otec privedie syna ako desaťročného na tréning.

Vás k tomu tiež priviedol otec.
Presne tak, je poľovník.

Aj ste s ním chodili na poľovačky?
To nie, ale keď sa dostal k poľovníckej streľbe, začal chodiť na preteky a my s ním. Vždy sme to brali ako rodinnú akciu. V sobotu sa zbalili deti, manželka a išlo sa (smiech). Potom si otec povedal, že sme dospeli do času, že by sme to mohli aj so sestrou skúsiť. Vtedy sme mali trinásť rokov. Ja som od prírody súťaživý typ, a keď mi na prvom tréningu predostreli dvadsaťpäť terčov, z ktorých som trafila jeden, bola to pre mňa motivácia ísť ďalej.

Otec je poľovník, vy so sestrou sa venujete športovej streľbe, a čo mama?
Je jedinou osobou v našej domácnosti, ktorá si ešte nevystrelila, ale stále ju prehovárame. Snáď raz budeme úspešní. Otec bol pre nás motivátorom, mama zasa „nárazníkovou zónou“, ktorá mňa a Lenku vo všetkom podporovala a prežívala s nami víťazstvá aj prehry.

So sestrou Lenkou nepochybne patríte medzi najznámejšie dvojičky na našej športovej scéne, a hoci teraz si vás ľudia asi nepomýlia, ako to bolo v detstve? Chodili ste rovnako oblečené?
Áno, ale trvalo to iba do prvej triedy základnej školy. Potom si Lenka povedala, že zo zásady nechce byť rovnaká ako ja a odvtedy ideme každá svojou cestou, aj keď do školy sme spolu chodili až do osemnástich. No ja si stále myslím, že nie sme také klasické dvojičky. Aj keď máme v karte napísané, že sme jednovaječné, odlišujeme sa postavou, výzorom, povahou.

Hovorí sa, že zväčša je jeden z dvojičiek vodcovský typ a druhý utiahnutejší.
Presne tak je to aj u nás.

A môžem hádať, ktorá z nich ste?
(Smiech.) Je pravda, že ja som bola vždy tá, čo väčšinu vecí organizovala a vybavovala, nerobilo mi to problém a Lenke to vyhovovalo, že som preberala iniciatívu.

Čo sa týka športových úspechov, trochu ste si vymenili úlohu. Lenka bola úspešnejšia medzi juniorkami, vám sa teraz viac darí medzi seniorkami.
V juniorskej kategórii sme si dva roky po sebe na vrcholných podujatiach striedali medaily, no samozrejme, Lenka sa stala majsterkou sveta, držiteľkou svetového rekordu. Potom prišlo obdobie, keď som dosahovala lepšie výsledky. Ťažko povedať, prečo. Možno som viac žila streľbou, športom, videla som v ňom budúcnosť.

Sestrovražedné konkurenčné boje medzi vami neprebiehajú?
(Smiech.) To nie. Na pretekoch konkurenciu nevnímam, snažím sa od Lenky aj od iných súperiek izolovať, aby som si udržala čistú hlavu. No je pravda, že Lenka je pre mňa osobne najväčšou konkurenciou.

Niektorí majú možno o športovej streľbe trochu skreslenú predstavu, že stačí mať dobrú mušku.
Počas sezóny veľa cestujem a chodím po pretekoch. Od februára až do októbra strieľam nepretržite. Potom príde obdobie mimo sezóny. Síce si môžem dovoliť jeden mesiac nič nerobiť, venovať sa škole a tomu, čo ma baví, no potom musím naberať fyzickú kondíciu. Počas pretekov totiž prežívame nenormálny stres, búšenie srdca, nervozitu. Treba zvládnuť koordináciu pod obrovským tlakom, a to ide vždy lepšie, keď je človek fyzicky zdatný. Okrem toho je dôležitá príprava pred pretekmi, ako aj správna regenerácia počas nich. Medzi položkami sú pauzy niekedy dlhé aj tri hodiny, a to je na psychiku veľmi náročné. Všetko je to o hľadaní systému.

A asi aj o sústredení, chladnej hlave. S takou viete konať aj v súkromí?
Niekedy si viem rozkázať a zvládam veci s absolútnym prehľadom. Ale zasa sú situácie, keď som prekvapená, ako ma dokážu položiť. Som narodená v znamení Váh a často hovorím, že mám všetky zlé vlastnosti, ktoré sa váham pripisujú. Napríklad som nesmierne nerozhodná, nekonečne dlho zisťujem všetky možnosti a alternatívy.

Ale v športe sa musíte rozhodnúť rýchlo.
To áno, ale tam mi to ide. Šport je pre mňa únik, keď sa nesprávam podľa toho, aká som v skutočnosti, ale skôr aká chcem byť. Neistotu si nepripúšťam.

Takže sa dá povedať, že máte dve tváre – jednu športovú a druhú civilnú?
V istom zmysle áno, lebo šport sa od reálneho života líši. Podľa mňa väčšina športovcov v okamihu, ako prekročí štartovaciu čiaru, cíti, že sú tam sami za seba. Všetko závisí iba od neho, čo sa nie vždy stáva v reálnom živote.

Po nevydarených pretekoch si aj poplačete?
Ale áno, no z úplne prozaického dôvodu. Celý deň som v strese, idem na hrozne vysokých tepových frekvenciách. Potom to opadne, všetko sa zosype, príde plač. Človek sa neubráni stavu bezmocnosti ovplyvniť výsledok. Sklamanie možno vidieť na každom, aj na mužoch.

Medzi ženami sa asi rieši móda, existuje typická strelecká?
Isté kúsky oblečenia, ako vesty, tlmiče na ochranu sluchu či okuliare máme predpísané, ostatné je na fantázii. Keď som bola na svojom prvom svetovom pohári, videla som ruskú športovkyňu, ako išla na finále strieľať v sukni a veľmi sa mi to zapáčilo. Z času na čas si aj ja dám sukňu, hoci len pre ten pocit na posledných tridsať minút.

A čo nejaké výstrelky súčasnosti?
V poslednom čase je napríklad módou nechať si nastriekať tlmiče alebo mať výraznú farbu vesty. Jedna austrálska pretekárka ju má ružovú s modrými doplnkami. Vyzerá to úžasne, ale mne prekáža, že to nie je reprezentačná farba, pretože my ako tím máme jednotné vesty. A to je pre mňa vzácnejšie, ako nejaký môj výmysel. Pre mňa sú zasa typické rôzne prívesky či odznaky, ktoré mám na veste.

Tento rok si môžete priviezť odznak z olympiády v Pekingu.
Keď som získala v roku 2006 miestenku na olympiádu, stále sa mi zdalo, že mám ešte veľa času. No s rokom 2008 začínam cítiť v sebe zodpovednosť. Uvedomujem si, že výsledok bude závisieť od toho, ako sa už teraz pripravujem.

Okolie do vás vkladá veľké nádeje, ale aká je vaša osobná méta?
Určite medaila. Chcela by som dosiahnuť minimálne bronz, pretože každá medaila z olympiády sa ráta. Aj pre mňa. Ale samozrejme, veľmi rada by som držala v ruke zlato, aby som bola spokojná a mohla si povedať – zvládla si to.

Do koľkých rokov môžu športové strelkyne pretekať?
Na toto je krásny príklad jednej Fínky, ktorá krátko po päťdesiatke skončila so streľbou a dala sa na maratón (smiech). Keďže športová streľba nie je vekovo ohraničená, ide o to, ako sa človek cíti. No podľa mňa sú staršie strelkyne vyrovnanejšie, a hlavne majú viac skúseností. Neviem, dokedy budem pretekať, no chcela by som absolvovať minimálne dve olympiády.

A potom? Čo bude o desať rokov?
To si neviem celkom predstaviť. Ale chcela by som byť nezávislou ženou, ktorá má športovo-diplomatickú kariéru.

Čo sa týka súkromia?
Možno sa budem pripravovať, že za také dva-tri roky budem mať dieťa (smiech). Beriem to tak, že si chcem naplniť športové sny, aby som sa potom mohla naplno venovať rodine s vedomím, že som skutočne o nič neprišla.

Danka Barteková (23)
sa narodila v Trenčíne, vyrastala v Malženiciach pri Trnave. So streľbou (konkrétne skeet - streľba na hlinené holuby) začala v trinástich rokoch, ako prvý najvýraznejší úspech možno označiť striebro z juniorských majstrovstiev sveta 2001 v Káhire, ku ktorým sa pridali mnohé ďalšie medaily, napríklad zlato medzi jednotlivcami aj družstvami na Majstrovstvách Európy 2004 v Nikózii. V roku 2005 sa presunula do seniorskej kategórie a hneď v prvú sezónu získala bronz na majstrovstvách sveta v talianskom Lonate, ďalšiu sezónu si v pretekoch svetového pohára vystrieľala zlato v Káhire a tým aj miestenku na olympiádu. Študuje na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov UMB v Banskej Bystrici, je slobodná, býva v Malženiciach.

Autor: SMEženy 3/2008